NOVÉ MESTO NAD VÁHOM, AZERBAJDŽAN. Pre našinca krajina stále málo známa. A hudba z tejto vzdialenej krajiny takmer úplné tabu. Vyrastajú tam však skvelí virtuózi.
Tridsaťročný huslista Farhad Ashumov je jedným z nich. Na husliach hral už ako štvorročný. I pre neho bolo ďaleké Slovensko v detstve veľkou neznámou. Ale už vtedy poznal slovenských a českých hudobných skladateľov. Na husliach poctivo driloval Ilju Zeljenku i Bedřicha Smetanu.
Po koncerte v Novom Meste nad Váhom nám husľový virtuóz z ďalekého Baku poskytol rozhovor.
Vaša husľová dráha je sprevádzaná štúdiom hry v mnohých mestách. Z Moskvy ste najskôr odišli do Baku.
- Hrať som začal pred 26 rokmi v Moskve, kde som sa narodil. Tu som tri roky navštevoval základnú umeleckú školu. Rodičia sú Azerbajdžanci a kvôli politickej situácii sa presťahovali nazad do ich rodného mesta Baku. V Moskve žili rodičia dovtedy kvôli práci.
Husle držíte v rukách od detstva. Už vtedy ste cítili, že máte talent a vaša budúcnosť je na koncertných pódiách?
- Veľmi som nad tým nepremýšľal. Rodičia nie sú hudobníci, ale ja so sestrou sme sa posúvali stále ďalej, ďalej a ďalej. Keď sme odchádzali z Moskvy, mal som sedem rokov.
V Rusku je veľmi silná husľová škola. Ale dominantné pre mňa bolo, že odchádzam do iného mesta. Tešil som sa, že budem blízko Kaspického mora.
Za Moskvou mi bolo ľúto. Cítil som však, že sa vo svete niečo deje, niečo skončilo a niečo začína znovu. Bolo treba preto odísť.
Ako ste sa dostali napokon na štúdiá do Čiech a neskôr na Slovensko?
- Po bakalárskom štúdiu v Baku som sa rozhodol pokračovať v magisterskom štúdiu v Prahe. Aj pán profesor v Baku mi povedal, aby som sa zblížil mentálne i kultúrne s týmto európskym priestorom. Tri roky som bol v Čechách, päť na Slovensku. Aby som videl pramene klasickej hudby. Predtým som však koncertoval aj v americkom Bostone i v Rusku.
Keď som prišiel z Azerbajdžanu do Bostonu, tak som videl, že existuje aj iný život. A to som pritom poznal už Moskvu.
Farhad Ashumov po vystúpení v Novom Meste nad Váhom. (zdroj: MARTIN ŠIMOVEC)Pre nás je Azerbajdžan stále takmer neznámou krajinou. Akú pozíciu tam má vážna hudba?
- Azerbajdžan patril v 20. storočí k najmodernejším krajinám východu na Kaukaze. Mali sme prvú operu, prvú hudobnú akadémiu. Boli sme vzhľadom na susedné krajiny vpredu. Tradícia vážnej hudby je veľká, mnohí Azerbajdžanci študovali hudbu v Moskve.
Napriek tomu nikdy nestratili svoju národnú hrdosť ani počas mnohých rokov spoločného Sovietskeho zväzu.
Politický šok a neistota a následné osamostatnenie neznamenalo koniec hudbe. Pokračovali sme plynulo ďalej v tradíciách, ktoré boli pred Sovietskym zväzom, v Sovietskom zväze i po jeho rozpade.
Aký vzťah k vážnej hudbe majú mladí ľudia v Azerbajdžane? Na Slovensku klasická hudba mladých neláka.
- Samozrejme, mladí vážnu hudbu počúvajú. Snažím sa propagovať klasickú hudbu v Azerbajdžane aj ja. Je výborné, že čoraz viac ju vysiela aj domáca televízia.
Poznali ste počas štúdia v Baku slovenských alebo českých tvorcov?
- My sme brali slovenskú a českú hudbu ako celý blok Československa. Dobrí študenti celý váš región poznali. Už vtedy som hrával skladby slovenského hudobného skladateľa Ilju Zeljenku i fenoména Bedřicha Smetanu.
Bol to aj protest proti Moskve, že sme počúvali slovenské a české rádiá a študovali túto hudbu. Mali sme aj vaše vinylové platne.
Čo slovenské pripravujete a cvičíte v súčasnosti?
- Teraz pripravujem duo pre husle a violu od Jána Cikkera. Je to taká zaujímavosť. Na Slovensku sa to vôbec nehrávalo. Skladba sa hrala v premiére v rokoch 1942 – 1943. Toto je jej obnovenie po mnohých desaťročiach.
Milujete najmä tvorbu Kara Karajeva. Meno tohto azerbajdžanského hudobného skladateľa na Slovensku takmer nikto nepozná. Novomešťanom ste jeho tvorbu predstavili aj na koncerte.
- Bol to žiak Dmitrija Šostakoviča i Sergeja Prokofieva. Patrí k výšinám azerbajdžanskej klasickej hudby. Jeho nebrali ako azerbajdžanského hudobného skladateľa, ale ako sovietskeho. V Moskve teraz učí jeho syn na Moskovskom konzervatóriu. Kara Karajev (1918 – 1982) bol jedným z najtalentovanejších a najpracovitejších hudobných skladateľov. Jazdil po svete aj v časoch, keď to nebolo jednoduché. Účinkoval napríklad aj v Afrike.
Podľa čoho si vyberáte koncertný repertoár?
Vnímam to podľa srdca. Skladby beriem veľmi emocionálne. Aj dnes som hral Beethovena, Šostakoviča a Karajeva. To sú emócie. Všetko čo zahrám, musí byť z duše. To je pre mňa dôležité. Nevieme, čo bude zajtra. Preto hrám stále naplno. Cvičím, cvičím, stále cvičím.
Kvalita príde iba cvičením a rozširovaním vnímania okolitého sveta. V jednom období som miloval hudobnú renesanciu. Potom sa to vo mne zastavilo a prešiel som na 19. a 20. storočie.
