TRENČÍN. 25. marca 1942 bol zo železničnej stanice v Poprade vypravený prvý vlak s 999 mladými ženami do koncentračného tábora Auschwitz.
Už onedlho nasledovali ďalšie deportácie z bratislavskej Patrónky, Žiliny, Serede a z Novák. Práve v období spomienky na začiatok tohto tragického výročia je najčítanejšou knihou v Trenčíne a jeho okolí kniha Mengeleho dievča.
Autorka a televízna reportérka Veronika Homolová Tóthová v nej približuje osudy Violy Fischerovej, jej rodiny a spoluväzenkýň. Osudy ženy, ktorá zažila pokusy zvrátenédo lekára Mengeleho a jeho kolegov, prežila štyri koncentračné tábory a nakoniec nacistom utiekla počas pochodu smrti.
Veronika Homolová Tóthová križuje s knihou v náručí celé Slovensko a približuje čitateľom tragické cesty ľudí, ktorých osud spojil navždy s holokaustom. Zo spomienok Violy Fischerovej napísla neuveriteľne silný, dojímavý a zároveň krutý príbeh, ktorý by sa mal stať povinným čítaním.
Pri príprave knihy spolu plakali
Napriek tomu, že Viola Fischerová pri každej spomienke na svoje mesiace prežité v koncentračných táboroch trpela, rozhodla sa prerozprávať príbeh svoj a jej blízkych autorke knihy Veronike Homolovej Tóthovej.
Pri nahrávaní reportážneho textu obe ženy mnohokrát svorne plakali. Veronika musela niekoľkokrát rozpísané myšlienky zastaviť. Iba ťažko zvládala počúvať, čo nositeľka tragických spomienok prežila na vlastnej koži.
„Do koncentračného tábora sa pani Fischerová dostala, keď mala 22 rokov. Jej život v Lučenci bol predtým krásny. Žila v ňom šťastne aj so svojimi rodičmi i bratmi,“ začala rozprávanie autorka knihy, ktorá sa téme holokaustu venuje desať rokov.
Viola Fischerová si dodnes na každý deň v zajatí spomína, akoby sa stal pred týždňom. „Nedokáže na tie chvíle zabudnúť ani v podvedomí, žije tým doteraz. Nežije sa jej s tými myšlienkami vôbec ľahko. Ja verím, že sa už nikdy nič také nezopakuje.
Najťažšie bolo počúvať a písať o osudoch detí v koncentračných táboroch,“ potvrdila autorka. Tá za pani Violou vycestovala do Prahy, kde bývalá väzenkyňa štyroch koncentračných táborov dnes žije, mnohokrát.
Najčítanejšou knihou súčasnosti v Trenčíne je Mengeleho dievča. (zdroj: MARTIN ŠIMOVEC)Netušila, kam ju vezú
Protižidovská nálada bola veľmi zlá. V mestách po celom Slovensku viseli už pred deportáciami Židov nenávistné plagáty. „Múry boli oblepené nápismi Toto je Žid, je zlý, nespolčujte sa s ním. Mnohí ľudia tomu uverili,“ varovala autorka knihy. Mnohé zo žien si pred nástupom do vagónov mysleli, že sú skutočne odvážané na práce do Nemecka. Ani Viola Fischerová pri nástupe do dobytčieho vagóna netušila, kam smeruje.
„Nikto im nepovedal, kam idú a čo ich čaká. Celý transport bol založený na tom, aby boli ľudia dezorientovaní. I keď sa dal transport uskutočniť v mnohých prípadoch za jeden deň, trval niekedy aj tri-štyri dni. Nacisti chceli, aby ľudia boli hladní, smädní, špinaví, zúfalí a aby nekládli odpor,“ pokračovala autorka.
Chceli, aby po príchode na rampu v koncentračnom tábore a po rozdeľovacom reve na ženy a mužov prebehlo všetko bez „problémov“.Deportovaných ľudí zlomili nacisti mnohokrát už vo vagónoch. Práve po nasadnutí do dobytčích vagónov začali viacerí v nehumánnych podmienkach tušiť, že na avizované práce nejdú. Že ich čaká niečo tragické. Žiaľ, nemýlili sa.
Prvý transport do koncentračného tábora sa uskutočnil 25. marca 1942. (zdroj: MARTIN ŠIMOVEC)Doktor Clauberg obetiam vstrekoval kyselinu
Pre Violu Fischerovú bolo najväčším víťazstvom nad nacistami narodenie jej dvoch detí po skončení vojny. „Hoci sa zúčastnila sterilizačných pokusov a vyzeralo to tak, že deti nikdy nebude môcť mať, narodili sa jej dcéry Vierka a Helenka. Pani Fischerová mi vždy hovorila, že nacistov tak porazila hneď dvakrát,“ pokračovala Veronika Homolová Tóthová.
Doktor Mengele sa stal symbolom neľudských zverstiev pri pokusoch s väzňami v koncentračnom tábore Auschwitz. Nebol však jediný, ktorý sa so životmi ľudí pohrával pri pseudolekárskych pokusoch.
Na Viole Fischerovej robil pokusy tím, ktorý zastrešoval nemecký doktor medicíny Carl Clauberg. Jeho laboratórium sa nachádzalo v bloku 10, v ktorom hľadal lacný a jednoduchý spôsob sterilizácie žien. Svojim obetiam často do pohlavných orgánov vstrekoval kyselinu bez anestetika. Mnohé ženy zomreli priamo počas experimentov.
„Pritom Clauberg bol pred vojnou vyhľadávaným gynekológom a liečil všetky manželky nacistických pohlavárov. V tábore bol schopný bez umŕtvenia vyberať stovkám žien maternicu alebo vaječníky,“ potvrdila reportérka.
Lekári robili pokusy na ľuďoch
Počas existencie tábora Auschwitz pri meste Osvienčim sa v ňom vystriedalo 120 lekárov. Viacerí z nich realizovali pokusy na väzňoch. Ďalšou z beštií v ľudskej koži bol v rokoch 1942 – 1945 na pôde tábora Auschwitz doktor Eduard Wirths.
„Ten organizoval pokusy formou používania röntgenových lúčov. Ožiaril ženy i mužov v oblasti genitálií. Pri zvýšenej dávke sa počas jeho pokusov ľudia rozpadali doslova zaživa. Po silnom ožiarení sa im rozpadala koža a vnútorné orgány,“ prízvukovala.
Viola Fischerová sa s Josefom Mengelem stretla priamo hneď pri prvej selekcii po vystúpení z vlaku na rampe. Jej stretnutia s ním boli potom pravidelné. Do osobného kontaktu sa však dostávala viac s členmi jeho zvráteného tímu. „V roku 1944 Mengele robil už iba „čerešničky“ na torte a vyberal si realizovať otrasné pokusy a zákroky, ktoré by mimo vojnových čias nemohol nikdy uskutočniť,“ podotkla Homolová Tóthová.
Pani Fischerová sa na miesta koncentračných táborov po skončení vojny nikdy nevrátila. Pre ňu koncentračné tábory dnes už v reálnom svete neexistujú a nájsť silu vrátiť sa na miesta svojich najstrašnejších životných chvíľ nedokáže.
Naftali Fürst. Chlapec, ktorý prežil nacistické továrne na smrť Čítajte Deťom povedali iba to nevyhnutné
Po krutostiam, ktoré Viola Fischerová v koncentračných táboroch prežila, jej návrat do rodného Lučenca bol veľmi trpký. „Celé mesto jej i ostatným Židom dalo najavo, že je tam nevítaná. Mnohí jej povedali, že v koncentračnom tábore mala skapať. Nič im nevrátili z toho, čo im pred vojnou patrilo, nič im ani nevyplatili,“ podotkla Veronika Homolová Tóthová.
Napriek tomu sa Fischerovci do Lučenca chceli vrátiť, stále ho považovali za svoje srdcu najbližšie mesto. Aj tak im ešte v 80. rokoch boli ľudia schopní vykričať do tváre, že sú Židia a nemajú v meste čo robiť a robia zlú krv. Napriek tomu pani Fischerová celé manželstvo prežila v Lučenci. Až po smrti manžela sa pred desiatimi rokmi definitívne odsťahovala do Prahy za svojou dcérou.
„Svojim deťom vyrozprávali manželia len to nevyhnutné. To, čo potrebovali vedieť, aby ich to neprekvapilo, ak by im to povedal niekto cudzí. Dcéra Vierka vie až po prečítaní knihy pochopiť svoju mamu, prečo sa o ňu tak strašne bála. A prečo boli pre ňu niektoré veci také podstatné, čo možno iné mamy ani neriešili,“ vysvetlila spisovateľka.
Názvy slovenských obcí symbolizujú vyvraždenie židovských komunít Čítajte Osudy, na ktoré nesmieme zabudnúť
Viola Fischerová na vlastnej koži okúsila najkrutejšie nacistické koncentračné tábory. Auschwitz-Birkenau, Buchenwald i Ravensbrück.
Napriek tomu sa za silnú osobnosť nepovažuje. Posledným, štvrtým táborom sa pre ňu stal pracovný tábor Neustadt bei Coburg pri fabrike Siemens, kde opravovala poškodené káble privezené z frontu.
„Prežila väzenia s najväčšou krutosťou a hladom, ktoré si dnes človek nedokáže ani predstaviť. Jedine v poslednom tábore spávala na slamníku a dostávala stravu. V prvých troch táboroch spávala na zemi a jedávala vyvarené šupy zo zemiakov i zhnité konské mäso,“ povedala autorka knihy.
Tú najviac šokovali kresby v detskom baraku. Deti v nich túžili v mysli chodiť do školy, maľovali chlapcov s aktovkou a s deťmi hrajúce sa mamy. „V táboroch boli deti úplne samy, opustené, bez rodičov,“ povzdychla si autorka knihy na záver. Kniha, ktorú by si mali všetci ľudia prečítať, dokumentuje obludné ponižovanie ľudských bytostí a mapuje množstvo tragických spomienok, ktoré by nikdy nemali upadnúť do zabudnutia.
Chudobná babička zachránila život štvorročnej Mirky Krausovej Čítajte
