TRENČÍN. Špecialista urgentnej medicíny a prezident Slovenského Červeného kríža Viliam Dobiáš predstavil v trenčianskej knižnici knihu príbehov z vlastnej praxe. Väčšina z pacientov, ku ktorým vyrazí záchranka, podľa neho potrebuje disciplínu, nie lekára.
Túžili ste byť od detstva lekárom a zachraňovať ľudské životy?
- Nie, pre medicínu som sa rozhodol až dva týždne pred podaním prihlášky na vysokú školu. Chcel som študovať žurnalistiku alebo za pilota, rodičia mi to vyhovorili, pretože v komunistickom režime to neboli slobodné povolania. Navrhovali stavbárčinu, techniku, no to som nechcel ja. Kompromis bol v medicíne. Našťastie ma to začalo v treťom ročníku baviť.
Po prečítaní vašej knihy „Volali ste záchranku?“ možno dospieť k záveru, že rutina v práci lekára záchrannej služby neexistuje. Súhlasíte?
- Áno aj nie. Rutina je v tom, že mnohí pacienti volajú záchranku opakovane a už ich poznáme. Zopár diagnóz sa opakuje, čo je tiež rutina. Ale konať ako rutinér je nebezpečné, hrozí riziko prehliadnutia dôležitých príznakov.
Najviac ma teší, keď poctivo vyšetrujem aj opakovaných pacientov a nájdem niečo nové, čo by sa pri povrchnejšom prístupe dalo prehliadnuť.
Čitatelia v publikácii nájdu veselé i smutné príbehy z vašej dlhoročnej praxe. Čo podnietilo zrod tejto knihy? Ktoré zážitky z terénu vás rozosmejú aj s odstupom času?
- Po začiatku vysielania relácie „112“ ma začali známi a rodina ľutovať, lebo naraz videli záchranku len pri bitkách, toxikomanoch, nehodách či úmrtiach. Pravda je taká, že síce sa natáčali všetci pacienti v službe, no tých starých, smutných, chorých, osamelých vystrihli ako nezaujímavých pre televíziu. Tak som si povedal, že do knižky opíšem takmer všetky stavy a diagnózy, ku ktorým záchranka chodí. Je to neskreslený pohľad na prácu posádok Rýchlej lekárskej pomoci. Veselé príhody sú v dvoch rovinách. Niektoré sú veselé aj pre pacienta s rodinou, aj pre posádku. Iné len pre posádku.
Teraz k tej vážnejšej téme. Ako vnímate smrť?
- Smrť chápem ako súčasť životného príbehu. Mrzí ma, keď je to smrť predčasná u mladého človeka a ešte viac, keď si ju postihnutý neprivodil sám nedbalým konaním alebo dlhodobo nezriadeným spôsobom života. V ostatných prípadoch to nazývam Božou vôľou.
Samozrejme, ak pacient zomrie v mojej prítomnosti, musím mať čisté svedomie, že som spravil pre jeho záchranu všetko, čo sa dalo a čo poskytuje súčasná lekárska veda. V prípade, že je príroda silnejšia ako moja šikovnosť, pokorne skloním hlavu.
Uvádzate, že každý lekár si počas praxe vybuduje v hlave cintorín pacientov, ktorým nevedel pomôcť. Ovplyvnili niektoré tragické prípady aj váš súkromný život?
- V práci som sa stretol s toľkými náhodami, ktoré by mi ako príčina smrti nikdy nenapadli, ale môžem ich okamžite aplikovať v rámci rodiny, známych, ale aj vo vyjadreniach pre médiá. Zažil som smrť dojčaťa pod prsníkom matky i úmrtie mladej devy po vdýchnutí žuvačky. Od tých čias sa u nás doma nedojčí poležiačky, ani žuvačka nežuje v pohybe.
Všetci nosíme prilby pri lyžovaní, bicyklovaní a deti aj pri korčuľovaní, v aute sú pásy vždy zapnuté a naše tri deti a päť vnúčat sedelo prvýkrát v detskej sedačke už cestou z pôrodnice.
Veľmi smutne vyznieva konštatovanie, že poskytnutie prvej pomoci pred príchodom záchranky je zriedkavé. Prečo nepomáhame, resp. nevieme alebo nechceme pomáhať?
- Mám pocit, že ľudia sú čoraz pasívnejší. Vo voľnom čase sa kedysi zabávali spevom, hraním, čítaním kníh. Dnes chcú, aby ich bavila televízia, alkohol. Kedysi manuálne pracovali alebo rekreačne športovali, chodili do prírody. Dnes sa prechádzajú v nákupných centrách a na gumenom chodníku vo fitnescentre.
Kedysi žili zdravo a pili bylinky, dnes si škodia stravou a myslia si, že chémia z lekárne v podobe liekov a výživových doplnkov všetko napraví. S prvou pomocou je to rovnako. Vraj – platím si zdravotné poistenie, nech sa o mňa postarajú.
Prezraďte, ktorými tvrdeniami či výhovorkami sa ľudia najčastejšie snažia ospravedlniť svoju pasivitu k neposkytnutiu laickej prvej pomoci.
- Napríklad – bojím sa, že to neurobím dobre; veď som zavolal na tiesňovú linku a splnil si občiansku povinnosť, tak čo ešte chcete? Prípadne – nemám rád pohľad na krv...
Kde vidíte záchrannú službu v kontexte slovenského zdravotníctva?
- Záchranná zdravotná služba je jedna z najlepšie fungujúcich častí nášho zdravotníctva. V zákone je uvedené, kto vysiela na výjazd, v akom čase ho treba uskutočniť, kam s pacientom, kto to kontroluje, tiež čo za to, keď to funguje, prípadne, keď nefunguje.
Vyhláška k zákonu upresňuje vybavenie vozidiel záchrannej služby aj to, aké má byť vzdelanie členov posádky. V tomto sa môžeme porovnávať s ktorýmkoľvek vyspelým štátom EÚ. Medzinárodné odporúčania nám hovoria, ako liečiť zastavenie krvného obehu, bezvedomie, úraz, infarkt, mozgovú príhodu, vysoký tlak, astmu. Toto v iných častiach zdravotníctva nefunguje.
Napriek tomu v spoločnosti často rezonuje polemika o zneužívaní výjazdov záchraniek.
- Zneužívanie je diskutabilný pojem. Väčšina ľudí si myslí, že záchranku zneužívajú opilci a bezdomovci. Ale práve tieto skupiny si ju nevolajú. Keď opilec leží niekde v bezvedomí, okoloidúci sa k nemu nezohne, aby sa opýtal, či niečo nepotrebuje. Pseudohumanista radšej zavolá záchranku.
Podľa mňa častejšie a viac zneužívajú záchranku ľudia s vysokým tlakom, ktorí majú problémy, lebo nechcú schudnúť, prestať soliť alebo sa začať hýbať.
Podobne cukrovkári, z ktorých mnohí nedržia správnu diétu, srdciari fajčiaci cigarety a podobne. Ak je k opilcom asi osem percent z výjazdov, výjazdy k vysokému tlaku tvoria až dvadsať percent. Len asi každého desiateho berieme do nemocnice na ďalšiu liečbu. Ostatní potrebujú disciplínu, správnu životosprávu a nie lekára.
O čom to teda svedčí?
- Volanie záchranky, keď nejde o ohrozenie života, je dôsledkom nefunkčného systému. Pacienti chodia na vyšetrenia hore-dole, musia cestovať, objednávať sa, čakať, doprosovať sa. Po privolaní záchranky dostanú plný servis doma, prípadne s individuálnou dopravou na urgentný príjem. Tam si síce počkajú, ale absolvujú vyšetrenia, dostanú odporučenie na lieky a ešte aj sanitku na cestu domov. Boli by hlúpi, keby to nevyužili.
Autor: Gabriela Balážová
