Vzťah človeka a prostredia patrí k neustále diskutovaným témam. Prostredníctvom vedy a techniky si stále viac podmaňujeme prírodu. Postupne však prichádzame na to, že žiť bez rastlín a živočíchov, ktoré buď vymizli, alebo sú v našom ekosystéme ohrozené, je takmer nemožné. Nedávno som čítala, že zo štyridsiatich siedmich sledovaných chránených rastlín vymizlo z nášho územia už pätnásť.
Neraz sa stretneme s názorom, že človek si vedome zhoršuje životné prostredie spôsobom, ktoré môže viesť ku katastrofe. Podaktorí si s ľútosťou spomínajú, aké boli rieky kedysi čisté a lesy nedotknuté. Sú medzi nami ľudia, ktorí sa o prírodu príkladne starajú, a tým sa pričiňujú o zachovanie jej krás aj pre ďalšie generácie.
Hoci sa tohtoročná zima prehupla už do druhej polovice, tuhé mrazy a ostrý chlad pritvrdil a zalieza pod kožu. Spomínam si na jeden veľmi chladný deň – mráz nakreslil na sklá oblokov čudesné kvety a stromy, kríky, ploty posypal striebornou srieňou. Kŕdle vrán sedeli schúlené na stromoch. Vrabce a sýkorky bolo možné vidieť iba na poludnie, keď sa slnko ukázalo na pár minút, aby sa vzápätí zahalilo do mrazivej hmly.
Práve vtedy som kráčala ulicou a naskytol sa mi nádherný pohľad. V susednej záhrade je niekoľko ovocných stromov a na každom z nich sú zavesené kŕmidlá pre vtáky. Za tých pár minút sa nahrnulo vtáctvo z celého okolia ku kŕmidlám. Bola to hotová invázia. Potešilo ma, že sú medzi nami ľudia, ktorí na zvieratá nezabúdajú. Pomáhajú im prežiť tuhú zimu, pretože bez ich pomoci by tieto bezbranné tvory určite uhynuli.
Sýty znáša chlad lepšie ako hladný. Pripojme sa aj my ostatní k týmto ľuďom, k úsiliu o zachovanie životného prostredia, o správnu rovnováhu medzi človekom a prírodou.
