NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Ponižovanie, bitie, deportácia v dobytčích vagónoch do koncentračných táborov, krutá bezmocnosť a vízia blížiacej sa smrti. Napriek tomu bol Naftali (Juraj) Fürst (nar. 1932) nezlomný. Do posledných chvíľ veril v život.
Prežil neľudské zaobchádzanie v koncentračných táboroch Auschwitz – Birkenau (Osvienčim) i v Buchenwalde, ale aj v pracovnom tábore v Seredi.
Malého chlapca vyložili z vagóna 3. novembra 1944 na rampe v tábore Auschwitz – Birkenau. Vtedy si myslel, že je to jeho koniec. 11. apríla 1945 ho na kosť vychudnutého po ďalšej deportácii do Buchenwaldu napokon oslobodila americká armáda.
Jeho tvár sa spolu s desiatkami ďalších zúbožených tiel stala symbolom jednej z najznámejších fotografií, ktoré sa z koncentračných táborov zachovali.
Naftali Fürst (v krúžku) na známej fotografii. (zdroj: ARCHÍV N.F.)Naftali Fürst mal najbližšiu rodinu v novomestských Mnešiciach. Rozhovor sa uskutočnil v Izraeli, kde Naftali od roku 1949 žije.
V Seredi pracovali ako otroci
Hoci pochádzal z bratislavskej Petržalky, novomestský región mu bol vždy veľmi blízky. Američania ho doviezli po vojne do Bratislavy.
Jeho otec bol internovaný v koncentračnom tábore v Dachau. Mnohokrát mu podal pomocnú ruku strýko, ktorý žil v Novom Meste nad Váhom v časti Mnešice a teta v Piešťanoch. Kým ho stretla vytúžená sloboda, prežil mnohomesačné peklo koncentračných táborov.
„Už v roku 1942 sme museli opustiť svoje domovy. Odvliekli nás najskôr do pracovného tábora v Seredi, kde sme boli ako otroci. Veliteľ tábora Vozár strieľal z pušky, kedy sa mu zachcelo. Mal som neskutočný strach,“ začal svoje rozprávanie.
Mal vtedy desať rokov. V roku 1942 začali odchádzať transporty zo Serede do Poľska. Každý jeden nástup znamenal pre dorastajúce dieťa obrovský nápor na psychiku.
„Gardisti chodili a vyberali ľudí do transportu. Každý sa triasol, aby ho nevybrali. V roku 1944 sa nám však z tábora podarilo utiecť. Dostali sme sa do Piešťan, kde žila naša babička,“ spomína na chvíľky nádeje.
Naftali Furst s bratom. (zdroj: ARCHÍV N.F.)Všetkých Židov mali vyvraždiť
Nemci však obsadili aj Piešťany. Veľmi rýchlo zaistili Jurajovho brata s mamou. „Otec utiekol k partizánom. Napokon chytili aj jeho a všetci piati sme sa opäť stretli v tábore v Seredi. Rozdiel medzi prvým a druhým uväznením v seredskom tábore bol veľký. Veliteľom bol už Nemec Alois Brunner. Celá internácia bola nastavená tak, aby všetkých ľudí v tábore postupne po deportácii zo Slovenska vyvraždili. Žiadny Žid nemal ostať živý na Slovensku,“ pokračoval.
Už na Sereď má jednu z krutých spomienok. Nútili ich behať okolo nástupišťa a pravidelne rozostúpení gardisti ich bili bičmi a palicami.
„Trvalo to takmer tri hodiny. Bolo nás niekoľko stoviek. Ľudia padali a kričali. Nikdy predtým som nič také nezažil,“ pokračoval Naftali Fürst.
Najhoršie chvíle života mal však ešte iba pred sebou. 2. novembra 1944 nastúpil do transportu v smere do Poľska a na druhý deň vystupoval na rampe koncentračného tábora Auschwitz – Birkenau.
Buchenwald. (zdroj: ARCHÍV N.F.)Tých, čo nevládali, nacisti zastrelili
Deväťdesiat ľudí natlačených vo vagóne pre dobytok, neľudské podmienky, nulová hygiena. Už prežiť transport v takýchto podmienkach v studenej zime bol veľký zázrak.
„V koncentračnom tábore nám okamžite vytetovali čísla na ruku. Od otca nás napokon oddelili. Po niekoľkých dňoch v Birkenau nás s bratom a ďalšími väzňami poslali pešo do tábora Budy,“ spomína Fürst.
Už onedlho nariadili evakuáciu táborov. 19. januára začal aj pre Naftaliho Fürsta jeden z najťažších pochodov – pochod smrti. Bol to jeden z najhroznejších zážitkov, ktorý prežil.
„Boli sme slabo oblečení, hladní a zúfalí. Pešo sme kráčali nevedno kam. Bola strašná zima. Tých, ktorí nevládali a padali, nacisti nemilosrdne strieľali. Mŕtvoly ostávali za nami. Boli sme dve malé deti v skupine dospelých a museli sme dokázať, že sa nepoddáme a prežijeme,“ hovorí Naftali, ktorý bol spoločne s bratom na konci svojich síl.
Krutosť nacistov pocítil aj počas pochodu smrti
Krutosť nacistov pripomína Naftali Fürst aj na jednej z mnohých spomienok počas pochodu smrti z Auschwitz-Birkenau. V čase, keď bol malý chlapec už na konci svojich síl, ťahali vedľa neho idúce kone voz, na ktorom viezli príslušníkom SS veci.
„Ja som sa toho voza chcel iba pridržať, aby som tak mohol ľahšie kráčať. Nemec mi ani to nedovolil, aby som sa toho voza chytil. Nad tým, že by ma posadil hore ani nerozmýšľal. Bol som rád, že ma neudrel,“ potvrdil so smútkom Naftali.
„Jediné pozitívum, ktoré som počas pochodu smrti zažil, bol nečakaný skutok jednej zo žien. Ani neviem, či to bola Poľka alebo Nemka. Bolo ráno, pribehla k nám. Dala nám sendvič s rybacou pečeňou a ušla preč,“ pripomenul.
Vo vagónoch bol meter snehu
Najodolnejší z pochodu smrti sa dostali v januári 1945 až na vlakovú stanicu, kde ich naložili do vagónov.
„Vagóny boli zhora otvorené, bol v nich takmer meter snehu. Bola tam strašná zima, fúkal v nich vietor, boli sme mokrí, hladní a úplne vysilení. Cestovali sme v noci, každý si chcel nájsť miesto pri stene, aby sa aspoň trošku ukryl,“ spomína ďalej.
23. januára 1945 dorazila vlaková súprava do koncentračného tábora Buchenwald.
Naftali skončil so zápalom pľúc a vysokými horúčkami, jeho bratovi odrezali omrznutý prst na nohe. Mnoho ľudí vyložili z vagónov mŕtvych.
„Život mi zachránil asi fakt, že som sa dostal do detského bloku. Na nástupy sme nemuseli chodiť von, tie boli priamo v baraku. Aj to nám pomohlo, lebo v Buchenwalde je v januári strašná zima,“ vysvetli väzeň niekoľkých koncentračných táborov. V tom období mal vysoké horúčky spojené so záchvatmi kašľa, halucinácie a skončil v bezvedomí. Mierne sa mu podarilo zotaviť až v táborovej nemocnici.
Oslobodila ho americká armáda
Na Naftaliho sa aspoň jedenkrát usmialo šťastie. Dostal sa do táborového nevestinca, kde bolo teplejšie, mal možnosť sa najesť, pocítil aj chuť čokolády.
„Ten barak vyzeral zvnútra ako normálny byt. U žien, ktoré tam pracovali, som bol veľmi obľúbený. Vysvetlili mi aj to, čo sa deje v izbách. Lekár mi predpísal lieky a ostal som tam ležať,“ spomína ďalej. Jeden večer bol ruch. Ráno som sa zobudil a ani jedna žena tam už nebola. 11. apríla 1945 americká armáda pod vedením generála Georga Smitha Pattona oslobodila buchenwaldský tábor. Naftali Fürst spolu s ďalšími väzňami zo Slovenska skončil v Bratislave.
Tam sa po dlhej dobe stretol so svojou tetou z Piešťan a so strýkom z Nového Mesta nad Váhom. Rodina Fürstovcov patrila k tým šťastným. Okrem Naftaliho prežil aj jeho brat, ktorý sa až 9. mája dostal do Terezína, otec prežil koncentračný tábor v Dachau a Naftaliho mamu nezlomili ani útrapy v tábore Lippstadt. V roku 1949 sa s bratom vysťahovali do Izraela.
V novej vlasti si Juraj zmenil meno na Naftali a brat Peter na Šmuel. Rodičia prišli za nimi v roku 1950.
(zdroj: MARTIN ŠIMOVEC)Fotografia z koncentračného tábora
Naftaliho Fürsta zachytil v koncentračnom tábore v Buchenwalde aj objektív fotografa. Fotografia zachytávajúca niekoľko desiatok na kosť vychudnutých väzňov ležiacich na drevených pričniach má zaujímavú históriu. Vznikla až po oslobodení a obletela celý svet. Dodnes patrí k najpublikovanejším záberom z koncentračných táborov.
„Fotka vznikla štyri dni po oslobodení Buchenwaldu, 16. apríla 1945. Zhotovil ju fotograf z divízie generála Pattona. Na fotku som sa dostal úplnou náhodou. Nemal som kde spať, a tak som sa dostal na tretiu pričňu. Muži, čo už boli bez síl, ležali dole,“ vysvetlil Naftali.
Do bloku prišli piati vojnoví fotografi a postavili pred oslobodených väzňov statív s fotoaparátom.
„Ani som nevedel, kam sa mám pozerať a čo mám robiť. V táboroch sa nikdy nevedelo, čo je dobré. Aby ma videli, či nevideli, či sa mám ukryť za niekoho iného. Rozhodol som sa teda pozerať rovno dopredu,“ zaspomínal si na vznik fotografie z najtragickejších čias našej civilizácie.
Na zábere je vidno takmer tridsať na kosť vychudnutých tiel ležiacich na štyroch drevených poschodiach. V popredí je takmer nahý muž umocňujúci tragické podoby holokaustu.
„Ja som z tých mužov mnohých ani nepoznal. Po vojne sa všetkých z fotografie rozhodla nájsť nemecká žurnalistka. V roku 2005, na výročie oslobodenia, nás pozvali do Buchenwaldu. Z fotografie sme sa tam stretli už len traja,“ dodal na záver preživší Naftali Fürst, ktorý patrí k posledným žijúcim mužom z fotografie z koncentračného tábora v Buchenwalde.
