HIV pozitívny Lukáš: Môj sexuálny partner o svojej nákaze pravdepodobne vedel

TRENČÍN. Nakazili sa vírusom, ktorý spôsobuje dodnes nevyliečiteľné a smrteľné ochorenie AIDS.
Nájsť HIV pozitívneho človeka, ktorý je ochotný odkryť svoju identitu a otvorene rozprávať o svojom ochorení, nie je jednoduché. Čech Lukáš Rybníček hovorí o svojom ochorení otvorene, aj o spôsobe, akým sa nakazil i o stúpajúcej bilancii nových prípadov HIV pozitívnych ľudí na Slovensku i v Čechách.

Lukáš Rybníček je pracovníkom Českej spoločnosti AIDS pomoc a zároveň lektor Domu světla v Prahe. Svoju hrozivú diagnózu sa dozvedel v roku 2015.

Prípadov na Slovensku a v Čechách stále pribúda. Napriek tomu ostražitosť akoby postupne klesala. Prečo?

- Dôvod je ťažké odhadnúť. HIV prestalo byť najmä v gay komunite strašiakom a počty stále stúpajú. Jedným z dôvodov je určite aj samotný nárast HIV pozitívnych, keď sa zvyšuje riziko, že sa človek nakazí práve od niekoho, kto o tom zatiaľ nevie. Takýchto ľudí pribúda spolu s počtom diagnostikovaných.

Ste jedným z mála ľudí na území bývalého Československa, kto sa ku svojej chorobe verejne priznal. Bolo ťažké prelomiť anonymitu? Prečo ste sa napokon takto rozhodli?
- Po pár týždňoch od oznámenia diagnózy som začal premýšľať nad tým, prečo by som to mal tajiť. Nakoniec, keď som sa začal venovať prevencii HIV/AIDS, priznanie prišlo samo s prvým rozhovorom pre médiá. Snažím sa ukázať, že nie je dôvod skrývať sa s touto diagnózou. Zároveň chcem, aby si verejnosť uvedomila, že takíto ľudia medzi nami bežne žijú a nie sú nijako nebezpeční, ako si väčšina myslí.

Aké sú stavy nakazených vírusom HIV na Slovensku a v Českej republike? U koľkých ľudí prepukla choroba AIDS? V ktorej z európskych krajín je v súčasnosti najvyšší nárast?
- Na Slovensku je od roku 1985 do konca septembra 2016 diagnostikovaných 876 osôb, z toho 736 (644 mužov a 92 žien) občanov Slovenska. U 93 (80 mužov a 13 žien) sa už rozvinulo ochorenie AIDS a 62 ochoreniu podľahlo. V Českej republike je od roku 1985 ku koncu novembra 2016 diagnostikovaných 2895 osôb. Choroba AIDS prepukla u 504 ľudí a 295 osôb už ochoreniu podľahlo. Najhoršie je na tom východ Európy a konkrétne Ukrajina. Tam je situácia najhoršia. Česko a Slovensko sú v porovnaní s ostatnými krajinami zatiaľ na tom dobre, ale dobre na tom v minulosti bola každá krajina.

Aké boli prvé reakcie vašich najbližších, keď vám vírus HIV diagnostikovali? Aký bol postoj rodiny?
- Prvé reakcie boli, našťastie, dobré. V mojom okolí o tom vedia všetci. So žiadnou negatívnou reakciou som sa nestretol, aj keď verím tomu, že niektorí museli nad tým dlho premýšľať, kým sa s tým zmierili.

Stratili ste po vyjdení z anonymity množstvo kamarátov, keď sa o vašej diagnóze dozvedeli?
- Nestratil som vôbec nikoho. Skôr som v priateľoch našiel oporu.

Po akej dobe ste sa rozhodli informovať svoje okolie, že ste nositeľom vírusu HIV?
- Prví kamaráti sa to dozvedeli asi mesiac po tom, čo mi bolo oznámené, že som pozitívny. Ale nebolo to tak, že by som každému pri stretnutí rozprával svoj status. Keď na to prišla reč, prípadne som sa s niekým bavil, čo so mnou je, tak som to netajil.

Kedy ste sa vírusom HIV nakazili a za akých okolností?
– Bolo to pri nechránenom styku. Každý si povie, že človek musí vystriedať veľa sexuálnych partnerov. Ja som v tom čase mal partnera. Okrem môjho partnera to bol behom posledného roku jediný človek, s ktorým som mal styk. Svoju úlohu v tom zohral aj alkohol, vďaka ktorému som nemal príliš zábrany. Ale môžem si za to sám. Veľa ľudí sa to snaží dávať za vinu tomu, od koho sa nakazili. Pokiaľ sa nechránite, je to iba váš problém.

Vedel pôvodca vašej nákazy, že je nositeľom vírusu HIV? Stretli ste sa ešte potom?
- Ďalej som s ním už nekomunikoval. Neskôr som sa ale dozvedel, že o svojej nákaze pravdepodobne vedel. Nemal som vôbec chuť byť s ním v akomkoľvek kontakte aj z toho dôvodu, že u mňa prebiehala takzvaná primoinfekcia, počas ktorej som nejakú dobu strávil doma v posteli a neskôr aj v nemocnici. Potom som sa venoval prevencii a pomoci v tejto problematike. Premýšľať nad tým, od koho som sa nakazil, som nemal veľa času. A som za to rád.

Ste v súčasnosti v nejakom partnerskom vzťahu?
- S priateľom sme po mojej diagnóze spolu ešte rok zostali. Jeho som našťastie nenakazil a on mi odpustil. Potom sme sa ale rozišli. Ďalej spolupracujeme v Dome svetla. V súčasnej dobe nikoho nemám.

S akým prístupom lekárov sa stretávate, boli ste už aj v nejakej ordinácii odmietnutý? Ako reagujú zubári a ďalší lekári, keď im pred vyšetrením oznámite svoju diagnózu?
- S lekármi, až na výnimky, problémy nemám. Stretol som sa iba dvakrát s nepríjemnou reakciou. A to vtedy, keď mi zdravotná sestra povedala, že je rada, že mi nemusí odoberať krv, aby sa nenakazila. Druhýkrát, keď ma musela vyšetriť iná doktorka, pretože jej kolegyňa sa bála.

Ste zo zákona povinný informovať lekárov pred vyšetrením o tom, že ste nositeľom vírusu HIV?
- Každý HIV pozitívny má povinnosť v Českej republike informovať pred vyšetrením lekára o tom, že je HIV pozitívny. Donedávna to platilo aj pre zariadenia sociálnych služieb, ale bolo to zrušené. Nie je tu žiadne riziko prenosu.

Ste verejne aktívny človek, spoznávajú vás na ulici zrejme aj neznámi ľudia. Aké sú ich reakcie? Stretávate sa aj s nepríjemnosťami na ulici, v mestskej hromadnej doprave, reštaurácii a podobne?
- Takto som sa párkrát stretol iba s kladnou reakciou. Skôr mi niekto poprial veľa šťastia. Negatívne reakcie zaznamenávam zatiaľ prostredníctvom internetu. Najviac od ľudí, ktorí si myslia, že ich to stretnúť nemôže. Odvážia sa iba anonymne napísať nejakú reakciu do diskusie. Našťastie, je viac dobrých reakcií a tie mi vždy dodajú silu ísť ďalej, nebáť sa a nenechať sa zastrašiť.

Pôsobíte dojmom človeka s citlivou dušou. Ako vnímate diskriminačné situácie?
- Neuvedomujem si, že by som priamo zažil diskrimináciu. Situácie vnímam dobre. Skôr ma mnohokrát pobavia názory typu, že čo keď mi „zahrabe“ a budem chcieť v priebehu mojej práce niekoho nakaziť.

Patríte k homosexuálnej komunite, stretávate sa počas prednášok so slovnými útokmi na vašu orientáciu?
- S útokmi na orientáciu sa stretávam zriedka. Dnešná spoločnosť s týmto už nemá taký veľký problém. Naviac, vychovávam dieťa, ktoré mám v opatere. Aj takto sa snažím ukázať, že sa dá žiť normálny rodinný život. Žiaci na školách k tejto problematike pristupujú častokrát lepšie ako ich rodičia.

Ako reagujú na prednáškach študenti, ako pedagógovia? Je v reakciách rozdiel citeľný aj podľa veku?
- Prednáška prebieha tak, že v polovici poviem celý svoj príbeh. Ako som sa nakazil, ako sa mi s tým žije. Deti i pedagógovia v tejto chvíli veľmi spozornejú a počúvajú s väčším záujmom, než predchádzajúcu teoretickú časť. Začnú si uvedomovať, že stretnúť niekoho pozitívneho nie je nič neobvyklé a výnimočné, keď stojí jeden z nich pred nimi.

Ako v súčasnosti prebieha vaša liečba, aká je hladina vírusu HIV vo vašom tele?
- Liečba pre mňa znamená dve tabletky denne. Šesť mesiacov po zahájení liečby mi všetky hodnoty imunity stúpli na hodnoty človeka, ktorý HIV nemá. Hladina vírusu je u mňa aktuálne na nedetekovateľnej úrovni, čo je menej ako 20 kopií v 1 mililitri krvi. Ale nie každý musí mať to šťastie, že bude mať takúto úspešnú liečbu aj v jeho prípade.

Liečite sa klasickým spôsobom pod dohľadom odborníkov alebo vyhľadávate aj alternatívne spôsoby liečby?
- Liečim sa iba klasickým spôsobom. Alternatívy, ktoré sa občas objavujú a občas sa pri nich uvádza, že vírus vyliečia, sú mnohokrát skôr nebezpečné ako užitočné. Pokiaľ by boli skutočne takto účinné, ľudia by na ne stáli „fronty“.

V čom vás diagnóza v praktickom živote najviac obmedzuje?
- Musím myslieť na lieky, ktoré sa musia brať s presnosťou desiatok minút. Nadväzovanie nových vzťahov tiež nie je najjednoduchšie, pretože mnohí sa boja.

Majú ľudia stále strach podať vám pri stretnutí ruku, používať po vás príbor?
- Niektorí ten strach majú. Aj počas prednášok sa často stretávam s tým, že pred prednáškou sa ľudia báli a po prednáške im to problém už nerobí. V jednom hoteli mi dokonca chyžná povedala, že som mal nahlásiť, že mám HIV, aby si dávala pozor a nemohla sa odo mňa počas upratovania nakaziť.

V minulosti ste podnikali, v súčasnosti sa venujete výlučne osvete v boji proti AIDS. Prečo ste sa rozhodli skončiť s podnikaním?
- Podnikanie ma unavovalo. Keď som začal pracovať v Dome svetla, dostal som sa opäť do väčšieho kontaktu s ľuďmi, ktorý je pre mňa dôležitý. Pocit, že som mohol niečomu a niekomu pomôcť, je pre mňa dôležitejší ako výsledky z podnikania. V podstate som viac spokojný a práca ma baví.