Ľudskosť je krásno, ktoré dekoruje náš život

Ste lekár a básnik, 16 rokov žijete v zahraničí – na Malte. Kto bol skôr – Jozef Matejka – lekár, alebo Jozef Matejka – básnik a spisovateľ?

- Ako chlapec som prečítal veľa kníh, spomínam si na knihy Karla Maya a jedného z jeho zálesákov, tuším to bol Dlhý Davy, ktorý rozprával vo veršoch. Už tu ma zaujala ľúbozvučnosť rýmovania. Potom na strednej škole som sa stretával pri štúdiu angličtiny s veršovanými hrami Shakespeara a to ma veľmi oslovilo. Takže svoje prvé básne som fakticky začal písať na strednej škole. Skôr som teda začínal ako básnik, i keď to boli viacmenej básne do šuflíka. Potom som sa venoval skôr medicíne. Tu na Malte, teda od roku 2000, som sa začal opäť venovať písaniu a konečne už i publikovaniu svojich prác.

Karel Teige, významný český teoretik výtvarného umenia, raz povedal, že básnik je ten, komu nebolo ukradnuté detstvo. Aké bolo to vaše?
- Na svoje detstvo mám tie najkrajšie spomienky. Mal som to šťastie, že som žil v usporiadanej, milujúcej rodine. Žili sme relatívne skromne. Moji milovaní rodičia boli robotníkmi, ale netrpeli sme žiadnou biedou, vždy sme mali, čo sme potrebovali. Preto sa tak často v svojich básňach vraciam k svojim rodičom, rodisku, kamarátom, Trenčínu, pretože toto boli faktory, ktoré formovali moje vnútro, vzťah k životu, moje presvedčenie, rozhodnutia a hlavne lásku k človeku.

Ako ste v sebe objavili básnika, spisovateľa? Čo vás k tomu podnietilo?
- Ťažko definovať dôvody. Celý doterajší svoj život si zapisujem do svojej pamäti, všetky tie nádherné okamžiky, udalosti, ktoré sa mi v živote prihodili, všetky tie krásne miesta, ktoré sa mi podarilo navštíviť, ale i všetky tie utrpenia, ktoré som zažil, či už osobne, ale hlavne ako lekár so svojimi pacientmi.

Cítil som počas celej mojej dospelosti, ako to všetko driemalo vo mne, že mnoho z toho musím dostať von, položiť to na papier, či už vo forme básne, alebo prózy, že by to mohlo ľudí zaujať, potešiť, ukázať im, že sú i horšie trápenia v živote čo postihujú iných, než často to ich vlastné.

Prečo ste si vybrali povolanie – prácu lekára?
- Už asi v 8. triede ZŠ som nadobudol vnútorné presvedčenie, že chcem byť v budúcnosti lekárom. Zrejme sa veľkou mierou pod to podpísala i smrť mojej milovanej babičky v tom období. Odvtedy som išiel iba za týmto svojím cieľom a patrím k tým šťastlivcom, ktorý svoj životný cieľ aj dosiahli. Keď ma niekedy prepadla v sne predstava, že nebudem lekárom, tak som sa potil strachom. Takže z tohto pohľadu hodnotím svoje povolanie jednoznačne ako poslanie.

Vo vašich básňach často rezonuje láska k domovu, k rodnému kraju. Logická je preto otázka – prečo ste odišli do zahraničia?
- Budem úprimný. V období, keď som dostal ponuku ísť pracovať na Maltu, som si zakladal novú rodinu a potreboval som peniaze. Na Malte bol v tom období môj zárobok niekoľkokrát vyšší než na Slovensku, tak som nemal čo riešiť. Musím ale povedať, že keď som odchádzal, teda po tých siedmich rokoch samostatného Slovenska a videl som, kam sme sa to dostali, tak ma to veľmi vytáčalo. I keď sa čo-to neskôr ďalšími vládami napravilo, politická situácia na Slovensku ma stále neuspokojuje. Môžete mi veriť, odchádzalo sa mi ťažko, pretože k svojej domovine mám naozaj vrúcny vzťah a nikdy mi predtým ani len nenapadlo, že raz budem slúžiť v inej krajine, odovzdávať jej svoje vedomosti a skúsenosti.

Čo vám v zahraničí najviac chýba?
- Na Maltu sme prišli v roku 2000, život tu nie je zlý. Ľudia sú tu vcelku milí, ochotní poradiť a pomôcť, ale pri tom všetkom, aký som ja komunikatívny typ, sme si za naše celé obdobie života na Malte dokázali nájsť iba dve maltské rodiny, s ktorými sme sa dôvernejšie zblížili a sem-tam sa navštevujeme.

Pochopil som, že sme tu pre nich stále cudzincami. Nikdy sa mi nestalo, aby nás niektorý z nich pozval k sebe na víkend. Toto nám najviac chýba, to krásne behanie po návštevách, po rodine a kamarátoch u nás doma na Slovensku.
Tu by som veľmi rád apeloval na našich ľudí, aby si udržali toto krásno čo najdlhšie, tie ľudské, často i rodinné odcudzenia, ktoré často pozorujem v západných krajinách, tak toto nám ozaj netreba. Veď to je to krásno, ktoré dekoruje celý náš život. Práve vo vianočnom období si neraz položím otázku, čo tu ešte robím, prečo už nebežím domov, tam, kam ma to ťahá čoraz viacej, ale to sa už pridružia iné skutočnosti, ako dcérine štúdiá a zase sa niečo posúva. Život je krásny, ale niekedy i smutný v svojej premenlivosti.

Trávite Vianoce v zahraničí – ako sa líšia od tých trenčianskych?
– Tieto Vianoce zostávame na Malte a viem, že manželka nám aj tu pripraví pravé slovenské Vianoce. Presne také, na aké sme zvyknutí. V tomto zásadný rozdiel nepocítime, no tá clivota a nostalgia za domovom, za svojimi najbližšími, tá je obzvlášť počas týchto sviatkov veľmi hlboká, ba až deprimujúca, na to sa jednoducho nedá zvyknúť.

No strata krásy Vianoc na Malte je pre mňa osobne v tom, že im tu chýba ten belostný sneh, i keď viem, že i u nás na Slovensku to v posledných rokoch už nie je so snehom tak, ako bývavalo.
Za tých 16 rokov, čo sme tu na Malte, nás iba raz prekvapila biela perina, a to iba tak asi na dve hodiny, keď napadli krúpy, ktoré sa však rýchlo aj roztopili.

Približne 98 percent obyvateľov Malty sa hlási ku kresťanstvu. Sú Vianoce podobné tým našim?
- Slovenské Vianoce sú akoby honosnejšie, intímnejšie a hlavne dlhšie, pretože tu na Malte trvajú Vianoce vlastne iba 25. decembra, teda na Christmas Day.

Začínajú sa až po polnočnej omši 25. decembra na ten ich Christmas Day, keď má zvyčajne celá rodina spoločný obed, po ktorom si spravidla odovzdávajú darčeky, teda nie až na ten ďalší deň, teda 26. decembra, ktorý sa volá Boxing Day. Ten je už vlastne pracovným dňom, samozrejme, keď to nepripadne na víkendový deň.

Človek si môže v zahraničí občas domovinu idealizovať, zabúda na veci, ktoré nefungujú. Aký je Trenčín z Malty?
– Na Slovensko a do Trenčína sa dostaneme tak dvakrát za rok. Teším sa, samozrejme, každej návšteve a obzvlášť svojho rodného Trenčína. Samozrejme, tomu sa človek nikdy nevyhne, aby si neidealizoval svoju rodnú krajinu, obzvlášť keď si ešte o sebe myslí, že je tak trochu básnik či spisovateľ. Možno som mal viac šťastia než iní a doteraz sa mi podarilo spoznať asi 30 krajín. Nikde to nie je ideálne, nehovorím o mnohých dnešných maltských cestách.
Tiež by potrebovali, aby kráľovná Alžbeta prišla na Maltu častejšie, keď dali do poriadku aspoň tie hlavné cesty, no a teraz sa zase niečo opraví, keď budú od januára vedúcou krajinou Európskej únie.

Tak isto kdekoľvek na svete nájdete ilegálne skládky odpadu, neporiadok a podobne tak ako aj u nás doma. Stále však platí, že za všetkým sú ľudia.
Porovnávam a mám pocit, že aj na Slovensku sa veľa vecí zmenilo k lepšiemu, no myslím si , že keby všetky naše vlády neboli predovšetkým také seba obohacujúce sa, asi by sme mohli byť už ďalej vpredu, teda krajší, vyspelejší, hrdší na svoje Slovensko, Trenčín a všetky tie krásy, čo nás obklopujú a okolo ktorých chodíme niekedy, žiaľ, dosť nevšímavo.

Čo vás dokáže potešiť?
- Musíte byť dlhšie v zahraničí, aby ste sa vedeli potešiť takým veciam, že konečne čistia hradnú skalu od nánosových drevín a tráv, že konečne zhodili tu železnú ochranu pri vstupe do hradu , ktorá ho tam špatila. Tešiť sa z nového mosta, čo už funguje v Trenčíne alebo kdekoľvek na Slovensku, jednoducho, keď vidíte, že sa ide dopredu k lepšiemu. Trochu zvýšeného sebavedomia v tomto smere by nám nezaškodilo.

Ako vnímate s odstupom času a kilometrov mesto, ľudí? Mení sa? Aká je to zmena?
– Teším sa z každej novoty, ktorá ma v ňom privíta, v čom zase skrásnel, čo nové, pekné sa postavilo, urobilo, dosiahlo.
Myslím si, že Trenčín za tie roky, čo sme preč, skrásnel a som nesmierne pyšný, keď prechádzam námestím a stretávam čoraz viacej skupín ľudí hovoriacich či už nemecky, alebo už aj anglicky, čo si prišli pozrieť náš vychýrený hrad a jeho krásne podhradie.

Ubezpečujem vás, že si to Trenčín, ale i mnohé ďalšie slovenské mestá, hrady a zámky plne zaslúžia.
Že by ľudia boli menej šťastní než v minulosti, nebadám, ba mám pocit, že to ide síce pomalšie, ale predsa len k lepšiemu. Takže, moji milí Trenčania, ale i Slováci, chce to viacej sebavedomia, nie sme na tom vôbec zle v porovnaní s okolitým svetom. Máme celkom krásne, pohodlné životy a tak vám radšej nebudem nič hovoriť o tom, ako žijú ľudia v jednom z najväčších slamov na svete v Kibere v Nairobi, teda v Keni, pretože by ste im hneď chceli poslať niečo z vášho platu a polovicu z vašich vianočných darčekov.

Samozrejme, že nie som so všetkým na Slovensku, ale i v Trenčíne spokojný, viem, že by sa dalo viac spraviť a hlavne by sa malo rýchlejšie postupovať v niektorých veciach, ako je napríklad výstavba diaľníc, ale zostáva nám veriť, že sa toho raz predsa len dožijeme.