TRENČÍN. Pod umeleckým menom I Am Planet už niekoľko rokov tvorí Michalovčan Patrik Korinok (25). Hudobník, ktorého hlavnou inšpiráciou je príroda, spája súčasnú klasickú hudbu s prvkami minimalizmu. Po úspešnom debute v roku 2014 mu o dva roky nato vychádza druhý album, tentokrát v trenčianskom vydavateľstve Deadred Records.
Ste klaviristom, skladateľom a hudobníkom, ktorý si hovorí I Am Planet. Prečo ste si zvolili práve toto umelecké meno?
– Od malička ma bavilo všetko okolo vesmíru a kozmonautiky. Ako každý malý chlapec som chcel byť kozmonaut, avšak mne to ostalo až do dneška (stále po tom túžim). Tak som si povedal, že tento pseudonym bude niečo, čo ma v tomto smere charakterizuje.
Aký máte vzťah k prírode? Motivujú vás niektoré jej časti pri tvorbe?
– Príroda je nekonečný zdroj inšpirácie a pre mňa to je najmä niečo, čo stelesňuje prirodzenosť a akýsi daný chod vecí. Vždy ma fascinuje, akým spôsobom je to všetko zariadené a ako to dokonale funguje. Nie je nič krajšie, ako hľadať motívy pre hudbu práve v prírode. Keď skladám, mám vždy na pamäti, že hudba, ak má byť úprimná, nemala by byť nikdy robená s nejakým vonkajším zámerom. Práve preto sa často pri tvorbe snažím do hudby vložiť akoby kúsok „prírody“ a prirodzenosti, pretože práve príroda žiadny zámer nemá, jednoducho iba je. A to je mi veľmi sympatické.
Tento rok ste vydali v poradí druhý album, ktorý nesie názov On the Way to Antarctica. Aké skladby sa na ňom nachádzajú a v spolupráci s kým vznikli?
– On The Way To Antarctica je album, ktorý mi umožnil odhaliť aj moje vlastné túžby a pocity, o ktorých som predtým ani sám nevedel. Album je v podstate moja vnútorná výpoveď, poňatá tak trochu filozofickým spôsobom. Skladby som pomenoval dlhými názvami, ktoré opisujú akési záblesky myšlienok a absurdných predstáv. Dohromady je to taká komorná, metafyzická zmes. Skladby vznikli v spolupráci s huslistom Martinom Liptákom, s ktorým spolupracujem už od prvého albumu a po prvýkrát som do hudby pridal viac šírky prostredníctvom violistu Radovana Milana.
Album On the Way to Antarctica.Vašu hudbu možno zaškatuľkovať ako klasickú hudbu s prvkami minimalizmu, akí poslucháči ju vyhľadávajú?
– Popravde, neviem presne, aký typ poslucháčov ju vyhľadáva, pretože nikdy nevieš, čo sa komu zapáči, ale vo všeobecnosti to budú asi ľudia, ktorí sú otvorení aj minoritným žánrom a občas si vypočujú aj klasiku.
Klasická hudba v ľuďoch vyvoláva rôzne pocity. Skladby z vašich albumov sú plné emócii, melanchólie, pre niekoho nádeje, pre iného možno beznádeje. Znie vaša hudba farbami vašich citov?
– S hudbou, ktorú tvorím, som veľmi úzko spätý, pretože je to môj spôsob sebavyjadrenia, spôsob, ako o sebe povedať viac, ako by som povedal slovami. Zároveň je to veľmi intímna záležitosť, pretože pri tvorbe do hudby vkladám svoju duševnú stránku a tým pádom sa v nej zrkadlí úplne všetko, čím vlastne som. Je to skôr taký ucelený odraz mojej osobnosti.
Znamená to, že keď ste smutný, nemusí znieť finálna podoba skladby „smutne?“
– Nemusí. Už počas tvorby druhého albumu som postrehol, že moja hudba je skôr odrazom mňa ako celku a nie jednotlivých emócií, ktoré zažívam. To som ale tiež nevedel vždy. Zistil som to až časom, keď som mal možnosť porovnať moje skladby v priebehu času. Keď skladám, väčšinou moja momentálna nálada nemá žiadny dosah na výslednú skladbu.
(zdroj: ARCHÍV P.K.)Debutový album ste nazvali Silene Stenophylla, čo ste ním zo seba hudobne vyjadrili?
– Silene Stenophylla bol pre mňa vstup na úplne neznámu pôdu, lebo som predtým niekoľko rokov hral na gitare a spieval. Vôbec som nevedel, ako tento počin dopadne, avšak mal som zvláštne nutkanie spojiť prírodu s mojou tvorbou. V tej dobe som sa dočítal v jednom článku o vedcoch, ktorí na Sibíri našli v zmrznutej pôde zmrznuté a uchované semienka rastliny Silene Stenophylla, ktorá vymrela pred tisíckami rokov. Veľmi ma to zaujalo a zároveň som v tom našiel metaforu pre znovuzrodenie, akýsi nový dych. Silene Stenophylla je ódou na prírodu, jej čistotu a jednoduchosť a zároveň akousi mystickou predstavou znovuzrodenia.
Na tomto albume ste spolupracovali s huslistom, na druhom už aj s violistom. Akého ďalšieho hudobníka zapojíte do tvorby tretieho albumu?
– Do skladieb na treťom albume by som veľmi rád zapojil cello alebo kontrabas, ešte presne neviem, čo z týchto dvoch nástrojov to bude, ale veľmi sa na to teším. Do budúcna by som určite rád pridal klarinet alebo hoboj.
Akú hudbu počúvate vo voľnom čase?
– Je to rôznorodé. Zo súčasnej hudby britskú, islandskú, ale aj americkú, čokoľvek, čo mi sadne. Konkrétne napríklad kapely Daughter, Glena Hansarda, Sigur Rós, John Frusciante, The Irrepressibles, zo známejších vecí mám ale rád aj Lanu Del Rey, Bring me the horizont. Zo Slovenskej nemôžem nespomenúť kapelu Ears. No a, samozrejme, mám rád neoklasiku a klasickú vážnu hudbu. Mojim obľúbencom je Beethoven.
Plánujete v blízkej budúcnosti nejaké koncerty? Ak áno, kde si vás môžu prísť ľudia vypočuť?
– Áno, po novom roku nejaké koncerty budú, do pozornosti by som dal najmä koncert v nádhernom prostredí Galérie Ľudovíta Fullu v Ružomberku.
Patrikovu tvorbu môžete sledovať aj na jeho bandcampe a facebooku.
SÚŤAŽ
Chcete vyhrať CD ON THE WAY TO ANTARCTICA od I AM PLANET? Zašlite správu odpoveď na otázku na: erik.stopka@petitpress.sk a jeden z vás sa stane jej novým majiteľom.
Súťažná otázka: Koľko skladieb album obsahuje?
Správna odpoveď: 9
Súťaž trvá do 10. januára, výhercu vyžrebujeme 11. januára.
Víťazom sa stáva Jaroslav L. z Trenčianskych Teplíc. Výhercu budeme kontaktovať e-mailom. Všetkým zúčastneným ďakujeme za účasť.
