NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. S historičkou Tünde Lengyelovou z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave sa presuňte o pár storočí nazad. Dostanete sa na šľachtický dvor i za múry hradov a zámkov a nazriete do bežného života šľachty v 16. až 18. storočí. Aj oni sa chceli pekne obliekať, zabávať, vzdelávať a zaujímavým spôsobom tráviť svoj voľný čas.
Aj oni mali svoj denný rozvrh, dbali na hygienu a chceli si niečo dobré zajesť. A priznajme hneď na úvod, muži si už v stredoveku užívali viac. Milovali poľovačky, cesty do cudziny a spoznávali okolitý svet. A manželské nevery? Fungovali tiež...
V stredoveku na nudu nemali čas
Pýtate sa, či by ste sa v stredoveku nenudili? Nemali by ste internet, neboli závislí od facebooku a televízie a márne by ste hľadali každodenného partnera – mobil. Nie, určite by ste sa nenudili. Mali by ste iné problémy. „Súčasný človek by pri výraznom časovom posune dozadu musel neustále premýšľať, ako vôbec prežiť. My si dnes už nedokážeme predstaviť život bez elektriky či kúrenia. Musel by rozmýšľať, že už onedlho je tma a musím si zabezpečiť svetlo a nejakým spôsobom zakúriť,“ usmiala sa Lengyelová.
Myseľ súčasníka by bola v stredoveku zamestnaná natoľko, že by mal iné problémy ako dnes. Musel by siahnuť na dno svojich možností a schopností, aby sa v tej dobe dokázal adaptovať a aby vôbec prežil. „Život bol fyzicky omnoho náročnejší ako v súčasnosti. Bola iná doba, často vojnové a náboženské nepokoje, celkovo iné podmienky a mnohým by sa otvorili oči, ako ľudia museli tvrdo žiť,“ uviedla skúsená historička. Boj o holý život by bol v dobe stredoveku pre zhýčkaného človeka súčasnosti veľmi náročný.
Čítala súkromné listy staré 400 rokov
Tünde Lengyelová mala možnosť čítať množstvo súkromnej partnerskej komunikácie starej stovky rokov. Jedine listová forma dokázala spojiť milujúcich sa ľudí, ktorí nemali telefóny ani e-maily.
„Prečítala som obrovské množstvo korešpondencie. Niekedy mám pocit, že som vlastne ľuďom liezla nepatrične do súkromia. Čítať cudzie listy asi nie je pekná vec. Ale sú to listy staré 300 – 400 rokov. Snáď mi to tí ľudia odpustia,“ usmiala sa. Listy a výmena informácií v nich sú dnes zlatou baňou pre historika, ktorý nemusí poznatky lúskať iba z oficiálnych dokumentov. Napriek tomu že doba, ktorú v uplynulom období historička skúmala, je v textoch dosť prudérna na chúlostivé otázky a intímne vyjadrenia či sexualitu.
„Preberali sa aj intímne otázky, ale určite nie tak, ako dnes. Skôr vo forme častí textov alebo drobných poznámok. Vojaci si v táboroch rozprávali aj o narodení detí. Jeden z nich, ktorého manželke sa rodili iba dcéry, jej v liste napísal, že musia nájsť nejaký iný spôsob, keď sa im rodia iba dievčatá. Tieto intímne sféry riešili najskôr vojaci medzi sebou zrejme vo večernom rozhovore,“ usmiala sa historička.
František II. RÁKOCZI. Sedmohradský veľmož a vodca posledného protihabsburského stavovského povstania. (zdroj: ARCHÍV M.Š.)Fyzické násilie v manželstvách už v stredoveku
Zaľúbené listy neboli výlevom citov, ale napriek tomu cit v nich bol. „V listoch sa vyjadrovala vzletným spôsobom úcta a láska k partnerovi alebo partnerke. Niekedy to pripomína klišé, lebo z iných zdrojov vieme, že to manželstvo bolo nefunkčné alebo veľmi zlé,“ uviedla. V niektorých manželstvách už v stredoveku dochádzalo k fyzickým kontaktom a bitkám.
Ak by človek nepoznal ďalšie dokumenty, tak by si myslel, aké vzorné manželstvo to bolo. „Už aj v tej dobe si však písali aj erotické listy, ale v minimálnom počte. Doba takým textom nepriala. Ak o takých témach ľudia hovorili, určite si o nich nezvykli písať. Alebo písali zakryto a slušne,“ usmiala sa Lengyelová. Počas vojenských povinností mužov prevzali ženy na seba veľkú zodpovednosť. V období protitureckých bojov získali ženy nové postavenie.
„Ženám muži zverili svoje panstvá, dvory i kaštiele. Panstvá tvorilo aj niekoľko dedín, najväčšie z nich ich mali stovky. Ženy dbali na to, aby všetko fungovalo. Dostali sa na vyšší intelektuálny stupeň. Boli šikovné, vzrástla ich gramotnosť. V mene manžela dokázali panstvá riadiť,“ pokračovala historička.
Aj šľachta vstávala skoro ráno
Obyvateľstvo vstávalo v stredoveku zavčasu. Krátko po piatej. „Využívali denné svetlo a nechceli zbytočne páliť sviečky. Do zotmenia chceli stihnúť čo najviac. Nasledovala drobná hygiena. Umyli si tvár, ženy sa učesali, muži si upravili bradu. Pomáhalo im aj služobníctvo. František II. Rákoci vyžadoval, aby ho obliekal sluha,“ podotkla historička.
Ženské oblečenie bolo zložitejšie, bolo treba uväzovať, šnurovať a služobníctvo muselo byť vždy poruke. Šľachtic sa potom zúčastnil bohoslužby. Niektorí mali vo svojej izbe malý oltárik, iní chodievali do kaplniek a kostolov. Záviselo to od zbožnosti alebo sviatočnosti dňa.
„Začiatkom 17. storočia začínajú raňajkovať okolo siedmej – ôsmej. Ráno sa jedla väčšinou slanina a chlieb, studená pečienka. Muži ju zapili pálenkou. Dovtedy ráno nejedli. Obedovali už o desiatej hodine a večerali o sedemnástej. V 16. storočí bolo stravovanie zamerané na dve hlavné jedlá denne, v 17. storočí sú už tri hlavné jedlá. V strave dominovalo v tomto období mäso,“ uviedla.
Gróf Juraj Turzo, palatín Uhorska v rokoch 1609-1616. (zdroj: ARCHÍV M.Š.)„Švédske stoly“ na šľachtickom dvore
Obed bol pre šľachtu spoločenskou udalosťou. Stolovanie malo veľmi prísne reguly vrátane zasadacieho poriadku.
„Bežný obed pre šľachtica bol pripravený v podobe 6 – 12 mís s rôznymi druhmi jedla. Jedlo sa prevažne mäso. Keď bol pôst, nastúpili ryby, raky a morské potvorky, ktoré boli luxusnou zložkou,“ podotkla Lengyelová. Hlavnou prílohou k mäsu bol chlieb a rôzne obilné kaše. Každý zo šľachtického rodu si v lavórikoch poumýval ruky a z mís im služobníctvo naložilo to, čo im išlo najviac na chuť. Nalievači vína stále striehli, aby pohár nebol nikdy prázdny. Víno pili vo veľkom množstve. Po obede zvykli šľachtici prijímať návštevy a vybavovať korešpondenciu. Večera bývala niekedy bohatšia ako obed. Prichádzali hostia, ktorým sa ponúklo to najlepšie, čo mali.
„Pili sa najkvalitnejšie vína. Zábavy s naj-vzácnejšími hosťami sa konali dlho do noci. Nechýbala hudba, tanec i spev, doslova do odpadnutia,“ priblížila Tünde Lengyelová bujarý život šľachty.
Mnohí šľachtici boli umelecky nadaní
Šľachtici milovali poľovačku, rybárstvo, bojové umenie a jazdectvo. „Už malí chlapci dostávali poníky. Od piatich rokov chodili deti do školy alebo mali svojich súkromných učiteľov. Ak boli deti umelecky nadané, našli si učiteľa, ktorý ich vzdelával v maľovaní alebo hudbe,“ pokračovala Lengyelová. Mnohí šľachtici boli hudobnými virtuózmi, dokázali aj skvele komponovať.
V šľachtických rodinách mal v kaštieľoch väčšinou každý svoju komnatu. Boli tu pánske sídla i ženské sídla, kde sa sústreďovala pani dvora so slúžkami a svojimi deťmi. Väčšie šľachtické rody, napríklad Esterháziovci, mali aj vyše dvesto ľudí. V kuchyni varilo sedem – osem kuchárov, na dvore množstvo služobníctva a ľudí v stajniach. Dvor turčianskeho zemana bol, samozrejme, omnoho menší. „Ten mal kúriu s dvoma miestnosťami, jedného paholka, ktorý mu obriadil koňa. Rozdiely od aristokratickej domácnosti až po zemana boli obrovské,“ uviedla.
Pred kiahňami utekali na hrad
V 2. polovici 16. storočia odštartovala šľachta výstavbu kaštieľov, ktoré pre ňu boli pohodlnejšie ako hrady. „Hrady boli síce na bezpečných miestach na kopcoch a mali nedobytné hradby, ale boli studené. Často mali problém s vodou, niekde neboli ani studne. A hlavne ich morila pretrvávajúca zima,“ uviedla historička.
Túžba po kráse, pohodlí a esteticky peknom prostredí šľachtu presúvala z hradov do kaštieľov. S oneskorením voči Západnej Európe sa tento spôsob života infiltroval aj do Uhorska. Šľachtici študovali v Nemecku i v Taliansku. Videli tu niečo nové, chceli to mať aj oni. „Nové kaštiele boli obohnané vodnou priekopou, mali múry. Stačilo to síce proti zlodejom, ale nie proti väčšej vojenskej sile. V dobrej kondícii si preto niektoré rody udržiavali aj hrady, aby sa v prípade nebezpečenstva zbalili a našli tam úkryt. Utekali tam pred vojenským nebezpečenstvom, ale aj pred epidémiou kiahní. Kaštiele boli budované ako miesta na pohodlné bývanie,“ vysvetlila.
Hrávali sa s loptami a drevenými koníkmi
Hoci sa o malé deti šľachticov počas dňa starali ľudia na to určení, rodičia sa svojim deťom venovali. Ladislav Rákoci si do svojho denníka poznamenal, že so svojou dcérou hrával loptové hry.
„Jedinú dcéru zobral so sebou aj na pole, aby sa tam s ňou mohol hrať. Mal ju veľmi rád a venoval sa jej. Neskôr ju učil aj hospodáreniu. Zanechalo to v nej aj stopu. Už ako dospelá dokázala Alžbeta Rákociová úplne zhumpľované majetky svojho manžela pozdvihnúť na absolútne prosperujúce,“ uviedla Lengyelová.
Deti nasledovali väčšinou tesne jedno za druhým po 1,5 – 2 rokoch. Mávali aj spoločnú dojku. „Chlapcov od malička viedli k jazde na koni, ale aj o staranie sa o zviera, zaúčali ich bojovým umeniam. Dievčatá učili najmä vyšívať,“ pokračovala. V rukách najmenších sa často objavovali hračky. Lopty, bábiky a drevené koníky a šabličky. Z cisárskeho dvora vo
Viedni nosili otcovia deťom trúbky a malé bubníky. Do štvrtého roku života boli dievčatá oblečením takmer nerozoznateľné od chlapcov. Pobehovali v košieľkach. Po štvrtom roku života ich už obliekali ako „malých dospelých“.
Gróf Ladislav Rákoczi bol župan a majiteľ viacerých panstiev (zdroj: ARCHÍV M.Š.)Záletníci boli už v stredoveku
Od vydávajúceho dievčaťa sa očakávalo a vyžadovalo, že bude panna. „Dievčatá sa ale vydávali už ako 14-ročné, takže do tohto veku uchovať panenstvo problém nebol. Od chlapcov sa pri vstupe do manželstva očakávali určité skúsenosti. Chlapci sa ženili od osemnástich rokov vyššie,“ usmiala sa historička.
Ani dávna doba sa nevyhla promiskuitným jedincom. Známi striedaním partneriek a záletníctvom boli predovšetkým niektorí muži. Zlú povesť mali aj niektoré ženy zo šľachtických rodín. „To je v človeku, nie v dobe. Niekto to má v sebe. Každá žena sa to snažila zatajiť. Ale bola to doba, keď sa žilo „na očiach“ a šľachta mala za chrbtom stále služobníctvo. Niečo také utajiť bolo dosť ťažké a spoločenské konvencie to zväzovali. Muži si však mohli dovoliť podstatne viac ako ženy,“ vysvetlila.
Šľachta vyhľadávala oddych v kúpeľoch
„Dovolenky“ šľachticov boli diametrálne odlišné od tých dnešných. Ale kúpele vyhľadávali už vtedy. „Navštevovali najmä Piešťany, Rajecké Teplice i Štubňu. Využívali pramene i viaceré procedúry, ktoré máme aj dnes,“ potvrdila historička Tünde Lengyelová.
Nákupné centrá síce nemali, ale nakupovať chodieval radi. Ženy však cestovali neporovnateľne menej ako muži.
„Muži robili obrovské nákupy najmä vo Viedni. Mali aj vlastných nákupcov, ktorí presne poznali, čo sa bude páčiť ich pánovi a panej,“ pousmiala sa Lengyelová.
K moru sa kúpať nechodili. Keď išiel Juraj Turzo na korunováciu benátskeho dóžu do Benátok, tak videl more prvý a zároveň poslednýkrát v živote. „Pritom to bol človek s najvyšším postavením v krajine. Kúpanie v mori uhorská šľachta cielene nevyhľadávala,“ podotkla na záver historička Tünde Lengyelová, ktorá svoj výskum predstavuje v knihe Život na šľachtickom dvore. Ženy cestovali rady so svojimi partnermi do Prešporku na snemy, vyhľadávali aj pútnické miesta.
