TRENČÍN. Trenčan Zoltán Láncz je vyučeným hodinárom, ktorému na opravu končia na stole vzácne kúsky európskeho hodinárstva. Lásku ku kolieskam a kladkám nasiakol od svojho otca – taktiež hodinára. Uhádnete, akému povolaniu sa venuje syn Zoltána Láncza?
Ako ste sa dostali k hodinárstvu?
– Dostal som sa k tomu spontánne, pretože otec bol hodinár a vedúci opravovne hodín v Trenčíne. Už ako desaťročný chlapec som k tomu inklinoval – namiesto autíčok som rozoberal budíky. V 15 rokoch som odišiel do Čiech, kde bola vynikajúca hodinárska škola. Po jej skončení som sa vrátil naspäť do Trenčína, do hodinárstva, v ktorom bol otec šéfom. V ňom som nabral prvé hlbšie vedomosti, ktoré mi škola dať nemohla. Škola je škola, ale prácou sa získava kumšt.
Okrem opráv sériovo vyrábaných hodín opravujete aj historické hodiny, je majstrov hodinárov na Slovensku veľa?
– Na Slovensku poznám len seba a svojho syna, ktorý je taktiež hodinárom. Sú tu, samozrejme, ľudia, ktorí sa hodinám venujú, ale dovolím si povedať, že sú to väčšinou amatéri. Zvládnu základné veci – napríklad premazať, ale nevedia vyrobiť nové súčiastky, vypočítať nové súkolie, navrhnúť materiály. Také zručnosti a vedomosti sa získavajú až dlhoročnou praxou. K hodinám ma viedol otec, ktorý starožitné hodiny opravoval. Chytilo to neskôr aj mňa, pretože som v novodobých hodinách nevidel naplnenie. Pri starších hodinách treba premýšľať. Je pravdou, že výmenou bateriek sa síce dá uživiť, ale umrie vám pri tom mozog. Opravujem aj hodinky zo zahraničia, najmä z Nemecka, Holandska, Anglicka, Francúzska.
Aké náročné sú opravy, ktoré robíte?
– Pomerne dosť, pretože treba vyrobiť veci. Uvediem príklad – pošlú mi na opravu hodiny, z ktorých polovica chýba. Keď ich nechcem vrátiť späť neopravené (čo sa ešte nestalo), musím pozrieť, čo tam chýba, vypočítať súkolie a podobne. Musím navrhnúť materiál tak, aby sa nebila farba nového materiálu so starým. Pritom sa použijú staré materiály zo starých hodín, ktoré sme nakúpili na súčiastky. Taká oprava netrvá deň, ani dva. Niekedy to trvá celé mesiace, aby to aj vyzeralo, aj bolo funkčné.
V čom je ich oprava najťažšia?
– Pokiaľ treba vypočítať niektoré veci, je to nápor na hlavu. Najprv to musím nakresliť, vypočítať a potom to vyrobiť – to je náročná časť pre oči. Uvediem príklad – za päť minút sa nedá niečo len tak ľahko vysústružiť, čo voľným okom takmer ani nie je vidieť. Očká po hodinách práce dostávajú riadne zabrať.
Ste ako hodinár aj ich zberateľom?
– Môj otec bol zberateľom. Mne ale stačí, keď som stále s nimi v kontakte. Ak by som mal napríklad 100 kusov hodín napchaných doma v izbe, asi by sa to nikomu nepáčilo.
Spomínate si na raritný kúsok, ktorý sa vám dostal do rúk?
– Bolo ich viac, napríklad renesančné hodiny. Tie boli prvopočiatkom hodín – nemali vretenový krok, ale vahadlový krok. Namiesto zotrvačníka mali vahadielko, boli približne z roku 1620. Z týchto hodín chýbala asi polovica, tak sme ich dopĺňali. Pochádzali z Francúzska alebo Anglicka.
Hovoríte o renesančných hodinách, nahradili ich neskôr „barokové“ hodiny?
– Tvarom a štýlom áno, stále sa však vyvíjali. Najprv boli mechanické hodiny na gravitačný pohon – na závažie, ktoré boli veľké a neprenosné. Prvé prenosné hodiny – tzv. ‘norimberské vajco’ mali už prenosné pero, z nich sa odvíjali prenosné hodiny – napríklad sedlové. Sedlové hodiny boli unikátne, lebo sa pripevnili na sedlo koňa alebo do kočiara na špeciálne vyčlenený priestor. Postupne prichádzalo k ich zmenšovaniu a ľudia ich začali nosiť pri sebe. Spočiatku boli vyložene účelové, neskôr sa začali používať ako ozdoba, hlavne za vlády francúzskych kráľov. V tom období ich používali ako ozdobu, hodiny mali na sebe už aj perly, lastúry a klasické materiály ako mosadz. Začalo sa používať striebro, zlato a pozlátené striebro.
Kedy začali ľudia nosiť náramkové hodinky?
– Až v 19. storočí. Dovtedy boli iba v tvare vreckových hodín, časom sa zistilo, že je celkom praktické mať ich na ruke. Vznikali rôzne tvary, ženy mali aj miniatúrne hodinky v gombíkových dierkach. Náramkové hodinky sa najprv nosili na rôznych retiazkach, klasické kožené prišli až neskôr, v roku 1900. Klasické pekné hodinárstvo zaniklo s rozvojom priemyslu a veľkými sériovými výrobami. Odkedy fungovala veľkovýroba, odvtedy stratili pre mňa čaro klasického hodinárstva.
Aké najväčšie a najmenšie hodiny sa dostali k vám na opravu?
– Najväčšie hodiny (reprofoto) sú pôvodné z Kostola sv. Jakuba, ktoré sú teraz v múzeu v Nitre, vážili okolo 500 kilogramov. Najmenšie boli švajčiarske, jedny z prvých experimentov, ktoré vyrobili v čase, keď sa hodinári snažili vyrobiť čo možno najtenšie a najmenšie hodiny. Celý stroj mal osem milimetrov a boli hrubé 1,8 milimetra.
Za najlepšie hodinky sa dlhodobo považujú tie švajčiarske. Ako ich vníma majster hodinár?
– Je pravda, že Švajčiarsko je hodinárska veľmoc, za najšikovnejších považujem ale francúzskych hodinárov. Keď bol veľký pohon na Hugonótov, ktorých vyhnali z Francúzska, najšikovnejší odborníci ušli do Švajčiarska. Tam našli azyl a rozvinuli hodinársky priemysel tým spôsobom, že Švajčiari sú doteraz na čelných priečkach. Celé to ale vzniklo vo Francúzsku.
Operujúci doktor a hodinár musia mať jedno spoločné – pevnú ruku. Ako udržiavate tie svoje v kondícii?
– Práca to nie je ani tak silová, pokiaľ sa neopravujú vežové stokilogramové hodiny a nemusíme ich znášať dolu z veže. Samozrejme, že vekom, tak ako chirurgovi, sa ruky začnú chvieť. Ale je na to finta – obyčajný posilňovač na prsty, cvičia sa tým aj predlaktia. O posilňovači som počul od kardiochirurga pána Fischera, je to dobrý nápad, ktorý u mňa funguje.
