SOBLAHOV. Jemná, príťažlivá tvár a vo svaloch dynamit. Silová trojbojárka a vzpieračka Ivana Horná zo Soblahova patrí k najlepším na svete. V roku 2015 sa stala majsterkou Európy v klasickom silovom trojboji v kategórii do 63 kg. O rok neskôr pripojila na majstrovstvách Európy striebro a sezónu zavŕšila obrovským úspechom na majstrovstvách sveta 2016 v Texase, kde sa stala druhou najlepšou silovou trojbojárkou našej planéty. Valcuje európske rekordy a túži sa stať majsterkou sveta a lámať svetové rekordy. Jej novým snom je olympiáda. Čoraz väčšie úspechy vo vzpieraní ju tam môžu posunúť. Po štarte na Univerzitných majstrovstvách sveta v Mexiku 2016 sa rozhodla, že sa upriami na tento olympijský šport. Jej skvelé výkony môžete už onedlho vidieť aj v Trenčíne. 17. decembra sa na Vianočnej cene od 10.00 predstaví na Trenčianskom výstavisku v rámci Športfestivalu.
Silovým športom ste sa začali venovať až v roku 2012 ako 22-ročná. Šport ste dovtedy obchádzali.
– Od malička som bola vedená umeleckým smerom. Aj keď som z rodiny športovcov, od detstva som inklinovala k hudbe a umeniu, a to aj vďaka môjmu nebohému starému otcovi, ktorý ma začal učiť hre na husliach. V ZUŠ-ke som prvých sedem rokov hrávala na husliach a od 13 rokov na kontrabase, ku ktorému sa pridal spev a hra na basgitare.
Zlom prišiel až v roku 2012, keď som začala so silovým trojbojom. Počas štúdia v Brne som nemala možnosť pravidelne hrávať na kontrabase a väčšinu voľného času som venovala chovu a vystavovaniu svojich psov.
Nelákal vás tento šport už skôr, keď ste videli vedľa seba úspechy svojej sestry Lenky?
– Hnacím motorom bola moja sestra. Ona sama bola úspešnou vzpieračkou. Vždy som jej tak trochu závidela jej úspechy v športe. Síce aj mne sa na výstavách psov darilo, ale hodnotený bol v prvom rade pes. Aj keď celý vzhľad, chôdza, postoj a celkové hodnotenie vo veľkej miere záviselo od od chovateľa a vystavovateľa. Keď som mala 12 rokov, sama som sa chcela prihlásiť na vzpieranie. Rodičia si mysleli, že nie som ten typ, takže som sa tomu sprvu nevenovala.
Čo vás definitívne priviedlo k silovému trojboju a k vzpieraniu?
– K silovému trojboju som sa priviedla sama. Otec, bývalý silový trojbojár a aj vzpierač, bol ešte v ČSSR úspešný pretekár, chcela som vyskúšať niektorý z tých športov. Myslela som si, že na vzpieranie som už stará, keďže väčšina vzpieračov začína v detskom veku. Aj keď som sa prioritne snažila venovať len silovému trojboju, vo februári 2013 prišla moja sestra s nápadom, aby som skúsila aj vzpieranie. Pamätám si aj prvý tréning vzpierania – bolo to 11. 2. 2013 u nášho trénera Milana Kováča.
Začal vás trénovať otec. V čom sú pozitíva tréningového procesu vo vzťahu otec – dcéra? A naopak, aké takýto blízky vzťah prináša úskalia v tréningu?
– V silovom trojboji ma trénuje otec. Má to výhody hlavne po psychologickej stránke. Keďže ma pozná od narodenia, vie, akú mám povahu, správanie, ako ma motivovať, povzbudiť. Veľmi si vážim jeho prístup a podporu. Chodí so mnou pomaly na všetky súťaže, aj keď je dosť pracovne vyťažený. Som typ športovca, akým býval môj otec. Keď mám spraviť výkon, idem z plných síl a hlavne bez strachu. A taktiež ako môj otec, mám vynikajúce výkony na mŕtvom ťahu. V prípade tréningového procesu vo vzťahu otec – dcéra vidím len samé pozitíva. Vždy sa viac snažím, keď je pri mne, či už na tréningoch, alebo na súťažiach, a taktiež sa mi viac darí, keďže je taký môj motivátor.
Na silovotrojbojárske vý-slnie vám pomohli určite aj ďalší ľudia.
– Nesmiem zabudnúť na svojho bývalého priateľa Filipa Kratinu, ktorý mi od začiatkov mojej športovej kariéry dosť pomáhal v prípravách na súťaže a na Milana Gabrhela, ktorý je reprezentačným trénerom silového trojboja. Tiež mi dával cenné rady. Chodí so mnou na všetky medzinárodné súťaže v silovom trojboji a pomáha mi.
Začali ste v 22 rokoch. Má šancu sa v silových športoch presadiť športovec, ktorý s tréningom začne neskoro viac, ako napríklad v ľahkej atletike alebo v loptových hrách?
– V silovom trojboji sa vrcholová výkonnosť dosahuje v neskoršom veku, približne okolo 30. roku života, ale je to, samozrejme, individuálne. Trochu horšie je to so vzpieraním, keďže tam musí mať pretekár okrem sily aj rýchlosť.
U nás v asociácii (SAKFST) som skôr taká rarita, väčšina pretekárov silového trojboja začala v mladšom veku. V mojom prípade veľkú úlohu zohrala genetika a náročné tréningy. Som taký super „mix“ mojich rodičov.
Pri pohľade na tvár Ivany Hornej nikto neuverí, že sa venuje silovému trojboju. (zdroj: ARCHÍV I. H.)Mnohí „bežní“ ľudia činky v rukách žien vidia neradi. S akými názormi sa stretávate na ženské vzpieranie a silový trojboj z vášho okolia z prostredia „nešportovcov“?
– Stretávam sa skôr s pozitívnymi ako s negatívnymi ohlasmi, aj keď vždy sa nájdu ľudia, ktorí budú mať za každých okolností dôvod človeku niečo vytknúť, skritizovať ho. Žijeme v dobe, kde vzhľad predáva. Nerobím šport, ktorý rieši to, ako vyzerám, ale aký výkon podám. A podľa mňa šport má byť o výkonoch, nie o posudzovaní, kto ako vyzerá. Beriem to hlavne z dôvodu sponzoringu. Moje fotky zo súťaží sú skôr odstrašujúce (úsmev). Neviem, ktorá žena by sa tvárila normálne, keby zo zeme zdvíhala 205 kilogramov. Preto chápem, že niekomu sa to nemusí páčiť.
Inak na mne ten šport nenechal nejaké „následky“, človek, ktorý ma nepozná a vidí ma bežne oblečenú, ani moc nevytuší, že robím šport, aký robím. A to som rada. Žena má byť ženou, aj keď ma nejaký ten sval navyše.
Napriek denno-dennému fyzickému vypätiu, tvrdým tréningom a náročným súťažiam pôsobíte ako jemná žena s príťažlivou tvárou. Ako sa dá takáto kombinácia udržať?
– Základom je, aby žena nebrala žiadne zakázané látky. Nikde sa o tom verejne nehovorí, ale je to tak. Keď žena prestáva vyzerať hlavne do tváre ako žena a má priveľmi veľké svalové objemy, je očividné, že si niečím dopomáha. Na Slovensku máme viac asociácií v silovom trojboji, avšak len jedna je oficiálne uznaná za národný šport ministerstvom školstva, tou je Slovenská asociácia kulturistiky, fitness a silového trojboja. Iba táto asociácia je členom Svetovej antidopingovej agentúry. To bolo hlavným faktorom, prečo som sa rozhodla súťažiť v tejto asociácii. Šport má byť regulovaný nielen športovými pravidlami, ale aj antidopingovými pravidlami.
Ako vnímajú vzpieračky a silové trojbojárky vaši mužskí kolegovia? Nepodceňujú ženské výkony?
– Nestretla som sa s tým. Keďže momentálne v silovom trojboji federácie IPF som naj-úspešnejší pretekár Slovenska (bez rozdielu pohlavia), myslím si, že by bolo od nich trochu trúfalé spochybňovať moje výkony. Avšak niekedy sa stretávam s kritikou, že robím klasický silový trojboj (bez podporného vybavenia), ale môj argument je vždy taký, že nepotrebujem podporný dres ani bandáže na kolená na to, aby som spravila výkon.
Športovci sú pravidelne podrobovaní dopingovým kontrolám. Kedy prišla vaša prvá mimosúťažná dopingová kontrola?
– Pravidelnosť je skôr u vrcholových a profesionálnych športovcov. Samozrejme, občas príde dopingová kontrola aj na bežné súťaže, ale skôr sa berie zreteľ na pretekárov na vrcholovej úrovni. Moja prvá mimosúťažná dopingová kontrola bola prakticky nedávno – 19. 10. 2016. Vo vzpieraní, ako olympijskom športe, sa to berie prísnejšie, tu chodia omnoho častejšie mimosúťažné kontroly ako v športoch neolympijských. Inak klasicky bývam testovaná na súťažiach.
Kde všade a nečakane vás už dopingoví komisári „prepadli“? Ako ste si na ich „návštevy“ zvykli?
– Donedávna som dopingové kontroly absolvovala len v rámci medzinárodných súťaží v silovom trojboji a raz na majstrovstvách Slovenska. Raz mi brali krv a trikrát moč. Vďaka vzpieraniu, keďže som bola zaradená do reprezentácie kvôli štartu na univerzitné majstrovstvá sveta vo vzpieraní, mi prišla „dopingovka“ aj na internát do Bratislavy. Mne to problém nerobí, aj keď mnohí si myslia, že to je nepríjemné, ale to k vrcholovému športu patrí. Som toho názoru, že vykonávanie a podrobenie sa dopingovej kontrole je správna vec.
Chováte vzácneho retrívera, zároveň ste elitná silová trojbojárka a vzpieračka. Ako sa to dá všetko stihnúť?
– S chovom mojej fenky kučeravosrstého retrievera – Amandy mi pomáhajú rodičia, hlavne otec. Býva najčastejšie doma. Keď som doma, celé dni trávime spolu. Psíkov mám dvoch, 14 a trištvrteročnú fenku labradorského retrievera Sheilu a spomínanú fenku kučeravosrstého retrievera Amandu. S oboma som pravidelne chodievala na výstavy, kde sme toho tiež dosť povyhrávali. Avšak teraz moc nemám čas na výstavy, keďže mám často súťaže a tiež je to dosť finančne nákladné.
Silová trojbojárka a vzpieračka Ivana Horná na stupni víťazov. (zdroj: ARCHÍV I. H.)
Dá sa porovnať víťazstvo na chovateľskej výstave s víťazstvom vo vzpieraní?
– Na výstave psov vyhrávam so psom vďaka tomu, ako vyzerá, ako sa správa, akú ma chôdzu, beh, postoj. Všetko treba so psom natrénovať, správne ho vychovať, kŕmiť, upravovať mu srsť a celkový vzhľad a tiež dbať na jeho zdravotný stav. Na druhej strane, keď je zlý handler (psovod), môže pes dobre vyzerať, ale chôdza, správanie a celková prezentácia psa je zlá. Takže úspechy mojich psov boli skôr vzájomné. Čo sa týka vzpierania – výkon na pódiu podáva športovec úplne sám. Na každé jedno zdvihnuté „kilo“ sú potrebné hodiny a hodiny tréningu. Ale oboje ma teší. Keď niekomu ukazujem naše ocenenia, vždy hovorím, toto je Amandine alebo Sheiline a toto je moje.
Silový trojboj a vzpieranie určite bolí. Boli situácie, že ste si povedali: stačilo?
– Nemôžem povedať, že silové športy sú prechádzka ružovou záhradou. Tréningy sú veľmi náročné. A nielen fyzicky, časovo, ale aj po psychickej stránke. Avšak nikdy som si nepovedala, že končím. U mňa je to najhoršie s regeneráciou, keďže málo spím, a tiež aj tréningovými podmienkami. Podpora silových športov nie je taká, akú by si tieto športy zaslúžili. Ale aj z amatérskych podmienok sa dajú robiť obdivuhodné výkony a výsledky. Len treba chcieť a nevzdávať sa.
Aké máte podmienky na vzpieranie v Trenčíne?
– V Trenčíne nie je žiadna stabilná vzpierareň. Vzpieračský oddiel KOFI Trenčín, ktorý vedie Milan Kováč, má množstvo úspešných pretekárov vo vzpieraní, avšak trénujeme poväčšine u trénera v garáži, keďže, bohužiaľ, lepšie priestory nemáme k dispozícii. A aj za to sme vďační, keďže náš tréner odvádza skvelú prácu a popritom vedie na ZŠ Kubranská aj vzpieračský krúžok pre deti – Baby Barbell. Popri štúdiu v Bratislave trénujem vo fitness centre Pengym, ktoré patrí manželom Borisovi a Gabike Mlsnovcov.
Zranenia sa v tomto športe určite súťažiacim nevyhýbajú. Ako ich zdolávate, boli už aj vážnejšie zdravotné problémy?
– Tento rok sa mi prvýkrát pritrafilo aj zranenie. Keď som si bola v januári dávať naprávať zablokované bedro, fyzioterapeut mi nechcene pohol so spodkom chrbta, kde som mala staré zranenie z detstva. Dva dni potom sa mi na tréningu mŕtvych ťahov poškodila medzistavcová platnička. Celkovo tri týždne som nebola prakticky schopná nič robiť, okrem tlaku na lavičke, avšak vďaka odbornej pomoci neurológa, ktorý mi dvakrát do týždňa pichal kolagén do chrbta a nápravných cvikov od fyzioterapeuta som sa trochu dala „dokopy“. Po týchto 3 týždňoch som trénovala aj cez bolesť, keďže ma tlačil čas, pretože to bolo celkom tesne pred marcovými majstrovstvami Európy. Nechcela som to vzdať. Aj vďaka mojej tvrdohlavosti som spravila prvý európsky rekord v klasickom mŕtvom ťahu v mojej váhovej kategórii a skončila som aj napriek zraneniu na krásnom druhom mieste spomedzi 12 pretekárok. Nie som ten typ, ktorý by to hneď vzdával. Vo vzpieraní sa mi, chvalabohu, ešte nič nestalo.
MARTIN ŠIMOVEC
