TRENČIANSKE STANKOVCE. Ivan Adamkovič sa spoločne s ďalšími činovníkmi na jeseň roku 1971 pričinil o to, že rozvadzské ihrisko opäť ožilo aktívnym futbalovým dianím. V lete tento nestor stankovského futbalu oslávil okrúhlych sedemdesiat rokov.
Futbalovú loptu za života priveľmi nenaháňal. Niekoľko zápasov odohral v drese rodných Ivanoviec. Keď sa vrátil z povinnej vojenskej služby, pôsobil vo futbalovom klube ako „dievča pre všetko“. Následne zobral do úst píšťalku a v trenčianskom regióne pôsobil ako futbalový rozhodca. Keď však začal v Stankovciach stavať dom, rozhodovanie šlo bodom.
Keby to vedela...
Na jeseň roku 1971 dostal vtedajší prednosta MNV Ján Záhumenský z okresného výboru jasný príkaz. V obci je potrebné založiť telovýchovnú jednotu. Ľudí so skúsenosťami s organizovaným futbalom nebolo veľa. Rada od Jána Žitňana znela, aby sa pokúsil osloviť Ivana Adamkoviča, pretože ten mal s futbalom čo dočinenia v Ivanovciach.
A tak sa vybral, aby zlanáril do klubu jedného z prvých funkcionárov.
„Pozrela som sa z okna a videla ho vonku, ako celý nešťastný behá popred záhradku. Predpokladala som, že chce ušiť nové nohavice. On však tvrdil, že má veľký problém. Vraj sa mi to nebude páčiť,“ povedala ako prvá Ivanova manželka Marta a pokračovala: „Syn Peter bol vtedy ešte maličký a bývali sme u svokrovcov. Keď som raz prišla domov, našla som plnú obývačku chlapov. Už som vedela, že je zle. A ťahá sa to celé už štyridsaťpäť rokov...“
Na vôbec prvej schôdzi sa stretol Augustín Naďovič, Ján Bočák, Jozef Kadák, Štefan Záhumenský, Ján Záhumenský a Ivan Adamkovič.
„Začiatky neboli jednoduché. Nikto poriadne nevedel, čo má robiť. Futbal v Ivanovciach v tých časoch už fungoval na solídnej úrovni. Venoval sa mu aj môj otec a popri ňom som sa kde čo naučil,“ povedal Ivan Adamkovič.
Stopom do Bratislavy
Futbal sa stal pre neho vášňou, koníčkom a aj životnou láskou. Keď boli deti ešte v pred-školskom veku, stalo sa aj to, že do materskej školy išli samy.
„V tom čase sme už bývali v novostavbe. Vyprevadil som ich iba na most a utekal do Bratislavy vybavovať potrebnú trojtisícovú dotáciu. Šiel som iba na otočku, pretože som musel stihnúť poobednú zmenu. Raz som dokonca šiel stopom,“ smial sa čerstvý sedemdesiatnik. Keďže mal blízku rodinu na krasokorčuliarskom zväze, vedel, na ktoré dvere treba zaklopať a dokázal vybaviť aj nemožné. „Viete, ako to chodí, keď vás vyhodia dverami, prídete oknom. A keď vás vyhodia aj potom, musíte v úsilí pokračovať,“ dodal.
Dvadsať rokov zdravotníkom
Futbalu sa v Stankovciach darilo a rýchlo sa vyšvihli do krajských súťaží. Po postupe do I. B triedy sa Ivanovi Adamkovičovi podarilo vybaviť zájazd do Slovenského raja. „Pochodili sme Poprad, Čingov, Kláštorisko. Bolo sa na čo pozerať. Boli to skutočne krásne časy,“ zaspomínal si.
Z pôvodného tajomníka sa neskôr stal zdravotník. Taštičku so sprejmi a všakovakými pomôckami nosil viac ako dvadsať rokov. „Vždy som mal k tomu vzťah. Pôvodne bol zdravoťákom Rudko Tupý. Keď skončil, chytil som sa toho ja. Telovýchovné zdravotníctvo v regióne mal na starosti pán doktor Michalík. Spomínam si na príhodu, keď sa nás spýtal, čo by sme urobili, ak by sme videli chlapa s nožom zabodnutým v prsiach. Odpovedal som, že by som ten nôž vytiahol. Jeho slová zneli jasne: Hovno, embólia, smrť! Treba ho nechať tak a zavolať pomoc.“
Za tie roky zažil nejedno zranenia. Za najnepríjemnejšie pokladá otvorenú zlomeninu nohy v podaní Dušana Pevného. „Hrali sme proti Odeve Trenčín. Dušan urobil kĺzačku tak nešťastne, že si prisadol nohu a ešte cez neho prepadol hráč. Keď som započul puknutie, vedel som, že je zle. Prikryli sme ho dekami a čakali na príchod sanitky. V sychravom počasí čas bežal veľmi pomaly...“
Prekabátil odborníčku
Prevažne sa však stávali veselé príhody. Z nich je však veľa, bohužiaľ, neuverejniteľných. Za zmienku stojí prasknutá duša autobusu cestou cez Skýcov či ovracaný trénerov kabát pri návrate zo Šiah, kde víno tieklo potokom. Za hanebné možno považovať opitého trénera z nie tak dávnej minulosti na pôde Kanianky.
„Po postupe do I. B triedy sme hrali v Solčanoch. A tam na futbal chodila pani, ktorá vedela pravidlá lepšie ako väčšina rozhodcov. Domáci funkcionári ma podpichovali, že ak ju prekabátim, každý z nich mi zoberie po pol deci. Tak jej vravím: Teta ja som iba laik, vysvetlite mi, kedy platí gól. Rozhodca by mi tak odborne definíciu nepovedal. Tak jej vravím, že nemá pravdu. Gól platí až vtedy, keď ho rozhodca odpíska,“ pousmial sa nad príhodou aj dnes Ivan Adamkovič.
Spoznal ministra
Počas rokov, čo sa točí okolo futbalu v Stankovciach, stretol na ihrisku veľa kvalitných futbalistov. Ak by si však mal vybrať jedného, ktorý mu utkvel v pamäti, bol by to niekdajší najlepší strelec Gambrinus ligy Jirko Kowalik.
„Bol pán futbalista. Keď dostal loptu v okolí šestnástky, akcia smrdela gólom. Za krátky čas ich v našom drese nastrieľal desiatky. Z domácich hráčov predvádzal výborné výkony Ľuboš Poruban. Veľkú stopu zanechal aj nebohý Pišta Kadák, Jano Mikuláš či Fero Dohňanský.“
Ivan Adamkovič robil dlhé roky dopisovateľa pre Trenčianske noviny. Spravodajcovia z jednotlivých klubov sa na vzájomných zápasoch stretávali a debatovali.
„Ono je to už takým dobrým zvykom, vzájomne sa vyhľadať. Aj touto formou som našiel veľa dobrých kamarátov. Kedysi sme si nevedeli prísť na meno s kolegom z Častkoviec s Petrom Halienkom. Dnes by sa veľmi hneval, ak by som na ich štadióne šiel do bufetu a objednal mu niečo tekuté. Cez kamaráta z Gbiel pána Ružičku som si pri vínku potykal s niekdajším ministrom Jureňom.“
Pri príležitosti životného jubilea sedemdesiatych narodenín dostal okrem iného ako darček dva dresy. Jeden od futbalistov s číslom 70 na chrbte, druhý žilinský. Na ten tretí od Matúša Bera stále čaká.
