Na cesty si privyrábal gitarou

TRENČÍN. Patrik Kotrba (33) na svojich cestách zdolal mnoho kilometrov. Tá posledná merala asi 5 000 000 krokov – z rodných južných Čiech prešiel po svojich až do pútnického centra západnej Európy – španielskeho Santiago de Compostela.

Po vyštudovaní dejín umenia sa vydal do sveta, najviac mu pomohli domáci a gitara, ktorou si zarábal na živobytie. Minulý týždeň o svojom putovaní porozprával poslucháčom v priestoroch Verejnej knižnice Michala Rešetku v Trenčíne.

Boli vaše cesty niečím inšpirované, alebo skôr zamerané na poznanie kúska sveta?

– Oboje. Po ukončení bakalárskeho stupňa som chcel ísť do sveta a niečo vidieť. Cesta do Santiaga sa zdala byť najbezpečnejší spôsob, ako začať s cestovaním. Najskôr sa cesta zdala byť ako náhoda, neskôr sa ukázalo, že náhody neexistujú, pretože mi to prirástlo k srdcu a veľmi ma to vnútorne obohatilo.

Pred koľkými rokmi ste sa vybrali na prvú z ciest?

– Prvá cesta do Santiaga de Compostela bola pred deviatimi rokmi, druhá pred siedmimi rokmi, tretia pred šiestimi a tá posledná, najdlhšia, pred piatimi rokmi. Prvé tri patrili k tým kratším – prešiel som vždy posledných 800 kilometrov cesty, každá z nich trvala asi mesiac.

Akú vzdialenosť ste prešli pri poslednej ceste na západ Španielska?

– Cestu som nešiel súvisle, ale merala asi 3 000 kilometrov. Z domu som bol dvadsať mesiacov, domov som sa nevrátil počas nich ani raz.

(zdroj: ARCHÍV PK)

Nechýbala vám rodina?

– Po roku a pol mi chýbala. Mama by asi zomrela, pokiaľ by sme neboli v kontakte, preto som si so sebou vzal telefón, a raz za týždeň som si s ňou písal. Po 18 mesiacoch za mnou priletela do Španielska, kde sme spolu strávili dva týždne, vtedy som mal cestu už za sebou.

Cestu ste prešli po svojich, ktoré krajiny ste počas takmer dvoch rokov navštívili?

– Vychádzal som z južných Čiech, z miesta, kde som sa narodil, blízko Tábora. Cesta, po ktorej človek musí ísť, nie je stopercentne daná, je na každom, kadiaľ chce ísť. Ja som išiel z Českej republiky cez Alpy k Azúrovému pobrežiu a popri mori som prešiel až do Barcelony a ďalej putoval do vnútrozemia Španielska až do Santiaga.

Kde ste počas stoviek nocí prespávali?

– Väčšinou som prespával vonku, na posledných 1 000 kilometroch to bolo ľahšie, keďže sa tam nachádzajú ubytovne pre pútnikov. Vtedy som spal jednu noc v ubytovni a dve vonku.

Patrik Kotrba s jednou zo svojich kníh. (zdroj: ERIK STOPKA)

Pre bežných ľudí je asi nepredstaviteľné stráviť noc v spacom vaku, ako ste znášali to nepohodlie?

– Počas tých nocí som si uvedomil, ako veľmi blízko sme vesmíru. Stačí v noci mimo civilizácie otvoriť oči a uvidíte to, čo nad nami je, ale nevidíme to. O prespaní vonku som napísal knihu s názvom Tisíc nocí pod hviezdami, vydal som ju pred pol rokom.

Ako ste sa stravovali, nechýbala vám povestná česká kuchyňa?

– Normálny človek by sa asi stravoval normálne, ja som asi taký šialenec, že som zjedol, čo som chcel zjesť. Keď má človek veľké nadšenie pre túto cestu, tak strava nie je až taká dôležitá, niekedy je jedno, či pociťujete hlad, alebo nie. Niekedy som zjedol veľa jedla, niekedy málo.

Koľko vás stálo toto putovanie západnou Európou?

– Nie je to vyčíslené, zo začiatku som mal nejaké úspory, stačili mi asi na dva mesiace. Na ceste celkom skromného žitia mi pomohla aj gitara, na ktorej som pre ľudí hral a tým sa aj živil.

Skladali ste počas cesty na gitare aj nejaké piesne?

– Áno, vznikli tam piesne v angličtine, španielčine aj češtine, možno sa dočkajú aj vydania.

Stretli ste sa s pomocou od domácich obyvateľov?

– Tí najlepší ľudia, ktorých človek na ceste stretne, vás nechajú prespať vo svojom dome, dokonca vám nechajú aj kľúče od domu.

Cestu do Santiaga de Compostela pokladajú kresťania za pútnickú, snažili ste sa i vy na nej nájsť niečo duchovné?

– Cesta má tradíciu 1 100 rokov, za Santiagom je asi 90 kilometrov vzdialený oceán, ku ktorému sa chodilo „na koniec sveta.“ Snažil som sa nájsť niečo duchovného, nehlásim sa ku kresťanstvu.

Pútnici po absolvovaní cestu dostanú certifikát písaný v latinčine. (zdroj: ERIK STOPKA)

Veríte v niečo?

– Verím v duchovno.

Hovorí sa, že táto cesta lieči, vyliečila aj niečo vo vás?

– Cesta vám nič nedá zadarmo, človek jej musí niečo dať. Napríklad odlúčenie od rodiny, ale aj skromné žitie sú jej súčasťou. Za bolesti a útrapy človek môže aj nemusí niečo dostať. Dá sa povedať, že vo mne niečo vyliečila, je schopná napomôcť vyriešiť medziľudské vzťahy.

Gitara bola na cestách jeho najlepšia priateľka. (zdroj: ERIK STOPKA)