Gustáv Murín: Mafia je alternatíva štátu

Má za sebou desiatky kníh so širokým rozsahom tém – medziľudské vzťahy, manželstvo, dlhovekosť. Najväčší ohlas medzi čitateľmi zaznamenali knihy o podsvetí a mafii.

Ako študenta ho zaujímala ochrana životného prostredia,vyštudoval biológiu, ktorej zostal verný, aj keď už po páde komunizmu prišli ponuky z redakcií.

Ste vedec. Pomáha vám pri písaní kariéra vedca?

- Vyšlo mi niekoľko kníh propagujúcich pokroky biológie ako Vedecko-fantastická biológia, Návod na dlhovekosť... A propagácii vedy sa venujem už takmer dvadsať rokov. Ale prekvapujúco mi moje návyky z vedy pomohli spracovať tie haldy materiálov k napísaniu kníh o mafii a aj k štýlu, akým sú napísané. Je to totiž presne to, čo používame pri vedeckej komunikácii – každé tvrdenie musí byť podložené citáciou odborného zdroja, z ktorého sme čerpali.

Vyžívate široké spektrum tém – medziľudské vzťahy, láska, mafia. Podľa čoho sa rozhodujete?

- Sledujem celé roky približne dvanásť-trinásť tém a k písaniu pristupujem v okamihu, keď hrozí, že ma tá záľaha podkladov prevalcuje. Musím to teda napísať ešte skôr, než tých faktov bude na jedného primnoho. Ale napríklad knihu „V tieni Černobyľa“ som chystal desať rokov a vyšla ideálne k 30. výročiu toho nešťastia, čo zasiahlo celý svet.

Knihy o mafii sú populárne všade vo svete. Čítajú ľudia radi o mafii?

- Sme evolučne nastavení na rešpekt k moci vyjadrenej násilím. Na jednej strane nás odpudzuje, na druhej priťahuje. A na stránkach kníh je toto pretláčanie našich atavistických pudov a súčasného odporu k ich prejavom také bezpečné. Len čo sa v knihe dostanete do bezvýchodiskovej situácie, stačí ju zaklapnúť. Tí, čo tam umierajú, vás krvou nepostriekajú.

Zaujímavý pohľad. Čím táto téma fascinuje vás?

- Mafia je alternatíva štátu. A je naozaj fascinujúce, ako môže odhodlaná skupinka pomerne primitívnych jedincov nahradiť na danom území štát. Paradoxne, s pomocou morálne či inak skorumpovaných predstaviteľov tohto oficiálneho štátu. Tak ako sme to zažili aj na Slovensku v 90. rokoch.

Ste autorom viacerých kníh o Mikulášovi Černákovi, ktorý si odpykáva trest vo väzení. Ako tieto knihy vznikali?

- Nikdy som neplánoval písať knihy o mafii a ani som o jednotlivých mafiánoch nevedel. Deväťdesiate roky som strávil väčšinou v zahraničí na stážach a tvorivých pobytoch najskôr ako vedec, potom ako spisovateľ. Na meno Černák som narazil až pri písaní mojej druhej knihy a keď som zistil, že jeho kapitola má už 60 strán a ešte zďaleka nekončí, uvedomil som si, že je to musím nechať na samostatnú knihu.

Spolupracovali ste pri nich aj so samotným Černákom? Ako to prebiehalo?

- Princíp mojich kníh stojí na dôslednom spracovaní všetkých dostupných verejných zdrojov, ktoré sa o mafiánskych praktikách zmieňujú – tlač, televízia, zverejnené rozsudky, svedecké výpovede atď. Logicky teda do takéhoto mediálneho obrazu doby nemá ako vstupovať žiadna postava z podsvetia.

Moja práca je teda nielen v spracovaní celej záľahy informácií, ale aj v ich triedení a ponuke čitateľovi, aby si vybral, čo sám uzná za najbližšie pravde.

A do tretice z toho ako spisovateľ tvorím príbeh. Kto si myslí, že je to len rešeršovanie, netuší o čom hovorí. Veď by bolo aj smutné, keby literatúra stála na laických kritikách nejakých mafiánov. Pre mňa je rozhodujúci ohlas odbornej kritiky a čitateľov a to ma ubezpečuje, že idem správnou cestou.

Stretli ste sa spolu? Aký ste z neho mali pocit?

- Mikuláš Černák – to je divadlo jedného herca. Aj mne predviedol etudu sympaťáka, lebo veľmi stál o to, aby sa „mohol vyjadriť“. A tak v tej druhej knihe dostal mimoriadne veľký priestor a aký bol milý, keď si ho odo mňa pýtal.

Lenže on si to všetko predstavuje po svojom – takže presne v duchu vyváženej žurnalistiky popri jeho najväčšom rozhovore, ktorý má do 30 strán, tam boli aj rozhovory s jeho vyšetrovateľmi, súdnymi znalcami, sudcom, jeho hlavným advokátom a novinármi, čo o ňom písali. A to už sa mu páčilo menej, lebo nimi podávané fakty s tou jeho hrou naozaj nesedeli.

Takže skutočnú tvár Černáka poznáte až vtedy, keď si dovolíte nahlas porovnať jeho rozprávky so skutočnosťou. Preto nielen mňa, ale každého súdneho človeka musel rozhorčiť jeho výrok v tomto médiu o smútku v očiach jeho matky. A čo tie viac ako tri desiatky matiek, ktorým zákerne, veď rád vraždil v presile, alebo do poslednej chvíle sa tváril ako kamarát, a beštiálne, pri rezaní hlavy zaživa, zavraždil synov. Kedy tento najväčší vrah Slovenska bral ohľad na ich smútok? A čo smútok príbuzných, manželiek a detí jeho toľkých obetí?

A aj to jeho domáhanie sa, že sa „musí vyjadriť“, je pochybné. On má predsa už roky nevídaný priestor v našich médiách ďaleko za hranicou elementárneho vkusu a logiky. A aké právo na vyjadrenie mal Slivenský, keď mu na rozkaz Černáka rezali hlavu za živa? A ešte Černák robil vtipy s tou odrezanou hlavou! Aké právo na vyjadrenie mal Oláh, keď ho škrtili káblom od počítača a Černák mu sprosto nadával? Aké právo na vyjadrenie dostali tie viac ako tri desiatky obetí, ku ktorým sa už aj priznal? Opakujem, zločinca typu Černáka môže napadnúť, čo len chce, ale novinári by sa nemali znižovať na jeho úroveň.

Nedávno vydal knihu o svojom živote – čítali ste ju?

- Tá kniha je hlavne o ne-pamäti. Černák si nechce pamätať, že je najväčším vrahom v histórii Slovenska. A to vrahom, ktorý sa vo vraždení vyžíval, cynicky ho komentoval a ešte sa ním aj chválil. A hlavne nechce, aby sme si to pamätali my.

Hrá teda tú rozprávku o „dobrom mafiánovi“, ktorého všetci „zradili“. A je veľmi rozčúlený, keď sa mu pripomenú fakty. Veď on vraj vlastne „musel“ robiť poriadky so „zlými mafiánmi“.
Lenže krčmár Vlček nebol mafián, ale svedok, ako v jeho krčme Černákov brat zabil chlapa. Černák dal zabiť aj svedka Karcela. Za podozrivých okolností skončili svoj život svedkovia Szatmáry, Imrišek, len dvadsaťsedemročný Matej Zachar a ďalší. Ani Szymanek a bratia Bielikovci neboli mafiáni.

Toto všetko si Černák nechce pamätať, lebo by sa to jeho divadlo jedného herca rozpadlo na prach a on by si musel uvedomiť hĺbku svojich previnení. To on odmieta a len účelovo občas prejaví akúsi ľútosť. Ale skutočne ľúto mu je len to, že pyká za svoje zločiny.

Je písanie o mafii nebezpečné?

- Nie som investigatívny novinár. Na úvod každej mojej knihy na túto tému je jasne napísané, že v nej nie sú žiadne tajomstvá. A netvrdím, že sa veci tak stali, ale tak sa o nich písalo. Som kronikár a snažím sa byť čo najpoctivejší. Preto ja tieto mnou dané pravidlá neporušujem a to zrejme oceňujú obe strany – vinníci aj ich prenasledovatelia. Ako kronikár nestojím na žiadnej strane. Ak som našiel pochybenia pri zatýkaní bandy piťovcov, zverejnil som ich. A vďaka tomuto profesionálnemu prístupu som ja o kauze Gorila mohol napísať a aj napísal ďaleko viac a odvážnejšie než Nicholson.

A to práve preto, že mne o žiadne odvážnosti nešlo. Mrzí a znepokojuje ma však, ak sa dáva mafiánom priestor v bežných médiách, ako by boli celebrity, kde sa nenápadne zabúda, aké hrozné činy spáchali. Tieto možno naivné, ale určite neseriózne prezentácie sú totiž potenciálnou hrozbou, že sa nájdu mladí ľudia, ktorí sa pri povrchnom čítaní takýchto divadielok jedného herca rozhodnú ísť v jeho šľapajach. A prvými obeťami by boli práve novinári, ktorí by si znovu zažili to, čo ich predchodcovia, keď písať pravdu o mafiánoch bolo, ako postaviť sa len s perom v ruke proti samopalu.

Ako reagujú mladí čitatelia na vaše knihy?

- Práve dnes som bol na besede so študentmi gymnázia v Piešťanoch. Sú vnímaví a ak im hovoríte zaujímavé veci, tak aj pozorní. Ale neustále im treba zdôrazňovať, že mafiáni ubližujú nielen svojmu okoliu a nevinným ľuďom, ale v konečnom dôsledku aj svojim najbližším a rodine.

Rodičia Deáka, manželka po Svobodovi, manželka po jednom z Diničovcov, manželka po Holubovi a ďalšie by mohli rozprávať, a aj rozprávajú, ako rýchlo taký mafiánsky majetok mizne. Ako som už napísal: Nič po nich nezostáva. Ani dielo, ani majetok, len nešťastné obete.

Medzi študentmi na prednáške. (zdroj: ARCHIV G.M.)

Na čom aktuálne pracujete?

- V týchto dňoch sa na pultoch novinových stánkov objavujú DVD z nášho úspešného TV seriálu Mafiáni.
Zároveň vychádza moja podstatne aktualizovaná kniha o bratislavských mafiánoch – Danišovcoch, Steinhübelovi a „sýkorkách“. A chystá sa kniha mapujúca krivolaké osudy celkom u mňa novej postavy nielen slovenského podsvetia.