NOVÉ MESTO NAD VÁHOM, LEOPOLDOV. Kniha Prečo som prelomil mlčanie od Mikuláša Černáka, ktorý je za niekoľko vrážd a násilných trestných činov doživotne odsúdený a v súčasnosti si svoj trest odpykáva v Leopoldove, sa už niekoľko mesiacov drží na najvyšších priečkach čítanosti.
Získala titul Najobľúbenejšia kniha čitateľov Panta Rhei. Veľkej popularite sa teší dlhodobo aj v našom kraji. Ako sám Mikuláš Černák tvrdí, po viac ako šestnástich rokoch strávených za mrežami píše v knihe o všetkých zločinoch, ktoré jeho skupina spáchala.
Nezbavuje sa v nej zodpovednosti, ale ponúka otvorenú a krutú výpoveď muža, ktorý v 90. rokoch ovládol slovenské podsvetie.
Podsvetie, v ktorom ľudský život často stratil akúkoľvek hodnotu a vraždy sa tu stali bežným javom. Spoza mreží komunikoval Mikuláš Černák písomne s naším redaktorom Martinom Šimovcom.
V poslednom období vyšlo viacero kníh o slovenskej mafii. Predovšetkým to boli knihy od autorov Gustáva Murína a Dávida Kičína. Ako ste po obsahovej stránke vnímali tieto publikácie?
- Publikácie vydané autormi Gustávom Murínom a Dávidom Kičínom, najmä tá prvá kniha „Boss všetkých bossov“, bol plagiát bulváru zhrnutý autorom Gustávom Murínom, ktorý sa týmto mohol zviditeľniť a to mu pritom stačilo prideliť mi epiteton constans v názve knihy Boss všetkých bossov.
Máte pocit, že sa meno Mikuláš Černák stalo pre autorov i niektoré médiá dobrým zdrojom biznisu zaručujúcim vysokú predajnosť novín, kníh či časopisov? Nahnevali vás niektoré v nich uvedené informácie?
- Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodol napísať knihu sám s názvom Prečo som prelomil mlčanie, aby to nebolo donekonečna len „o mne, bezo mňa“ a čitatelia si urobili o tom všetkom svoj vlastný názor. A či som nahnevaný na takýchto plagiátorov, ktorí sa pasujú do kategórie spisovateľov, ako napríklad Gustáv Murín? Nie, veď oni robia len to, na čo majú.
Napokon ste sa rozhodli napísať knihu sám. Kniha Mikuláš Černák: Prečo som prelomil mlčanie patrí dlhodobo k najpredávanejším knižným titulom na Slovensku. Počítali ste až s takýmto vysokým ohlasom?
- Popravde, nepočítal som s tým, že moja kniha a hlavne s takýmto kriminálnym textom bude mať takýto úspech u čitateľov. Všetky ďalšie motívy, prečo som tú knihu napísal, som sa snažil čitateľom vysvetliť v jej obsahu.
Zasahovalo vydavateľstvo po obdržaní rukopisu do jeho obsahu? Museli ste niečo do textu dorábať alebo z neho vynechávať?
- Vydavateľstvo nezasahovalo žiadnymi úpravami do textu, ktorý som im zadal – je autentický, aj s mojimi pravopisnými chybami. Mal som viac ponúk od vydavateľstiev, no vydavateľstvo Marenčin PT som si vybral kvôli dobrej značke vydavateľstva.
Nemôže vám prelomenie mlčania aj formou vašej knihy sťažiť prípadnú možnosť predčasného prepustenia po 25 rokoch odňatia slobody?
- Nezamýšľal som sa takto, či mi môže táto kniha sťažiť alebo pomôcť pri možnosti podmienečného prepustenia po 25 rokoch. Ja sa dnes ešte nezaoberám tým, čo bude o šesť rokov.
V Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Ilave bol jeden odsúdený na 25 rokov odňatia slobody a mesiac pred ukončením odsedeného trestu dostal infarkt a zomrel. Tu je človek pod neustálym každodenným psychickým tlakom, stresom, čo sa určite odzrkadľuje na zdraví každého odsúdeného.
Aké boli reakcie zo strany čitateľov, chodili vám do ústavu na výkon trestu odňatia slobody listy? Boli medzi nimi aj nepríjemné anonymy?
- Reakcie boli väčšinou pozitívne, samozrejme, na pár výnimiek, ktoré som vo svojej knihe nemohol vynechať pri opise tých zločinov, ktoré sme v tej dobe spáchali. Lebo keď sa rúbe les, lietajú aj triesky. Tiež som zaregistroval od „spisovateľa“ Gustáva Murína nepríjemné invektívy na moju adresu. Ale tak o ňom je dlhodobo známe, že je kamarát – strká sa do zadku – s tými policajtmi, ktorým som vo svojej knihe strhol masky z tváre a že im robí PR svojimi statusmi na sociálnych sieťach a vypísaním rôznych e-kníh.
Nakoniec, veď všetko, čo som v tejto súvislosti napísal vo svojej knihe – aj o prepojení vysokopostavených členov podsvetia z 90. rokov na niektorých vysokopostavených funkcionárov Prezídia Policajného zboru Ministerstva vnútra SR a prokuratúry, sa potvrdzuje.
Poskytol som rozhovor pre týždenník Plus 7 dní, kde som im zaslal o tom aj listinné a iné dôkazy...
Neprekvapuje vás, že do dnešných dní nikto nenapísal filmový scenár o ére černákovcov? Akoby ste reagovali, keby chcel niekto natočiť hraný, nie dokumentárny, film?
- Zatiaľ ma neoslovil nik, kto by mal záujem natočiť hraný film so scenárom o ére černákovcov. Ak dôjde ponuka, potom na ňu budem reagovať.
Ste odsúdený na doživotný trest odňatia slobody. Zrejme vaše myšlienky po dlhých rokoch odňatia slobody otvárajú otázky, či niekoľko rokov v bohatstve, luxuse a v prepychu stálo za stratu slobody?
- Ja som sa k tejto otázke vyjadril aj verejne – radšej suchý chleba na slobode ako koláč v base. Bohužiaľ, stroj času neexistuje.
Nenapadlo vám niekedy so všetkým skončiť a odísť niekam do neznámej cudziny s novou identitou a do konca života si užívať? Riešili ste v 90. rokoch vo svojich myšlienkach aj budúcnosť a predstavu, že dokedy sa tento nekonečný vlak plný vrážd a vybavovaní si vzájomných účtov dá riadiť?
- Aj keby ma bolo napadlo skončiť, už bolo neskoro a vystúpiť z toho rozbehnutého vlaku bolo ťažké aj kvôli obrovským ziskom.
Viackrát ste zopakovali, že sa hanbíte za svoju temnú minulosť. Ingrid Timková v úvode vašej knihy napísala, že ste najviac ublížili vlastnej mame, ktorá prišla o oboch synov. Čo pociťujete, keď za vami príde na návštevu váš najbližší človek – mama?
- S mojou mamou sú tu návštevy vždy aj pre mňa najťažšie. Vidím v jej očiach tú bolesť matky a neviem jej dať žiadnu odpoveď, aby som jej tú bolesť zmiernil. Snažím sa ju vždy počas tých dvoch hodín každý mesiac aspoň povzbudiť tým, že som aj po psychickej aj fyzickej stránke v poriadku.
Kniha vrhá výrazný negatívny tieň aj na pomery vo vtedajšej slovenskej polícii. Boli v nej aj ľudia, z ktorých mali černákovci skutočný rešpekt?
- Samozrejme, že aj v tej dobe za našej éry bolo veľa slušných a poctivých policajtov, prokurátorov aj sudcov, no v štáte nefungoval systém a neboli skúsenosti s odhaľovaním takýchto organizovaných skupín a ich prepojenia na štátne štruktúry.
V ústavoch na výkon trestu odňatia slobody v Ilave i Leopoldove sa stretávate s odsúdenými z mafiánskeho podsvetia. Aké sú medzi vami vzťahy, komunikujete?
- Aj v Leopoldove a aj v Ilave sú odsúdení z mafiánskeho prostredia a pokiaľ nie sú umiestnení na samotkách, tak tá komunikácia je možná a prebieha.
Viacerí z odsúdených, ktorí opustili väzenie, tvrdili, že Mikuláš Černák má vo väzení nadštandardné podmienky života.
- Nebudem sa vyjadrovať k rečiam rôznych recidivistov prepustených na slobodu, lebo tí, ktorí so mnou do kontaktu vo väzení naozaj došli, vedia, že som nikdy nemal nadštandardné podmienky. Práve naopak. Vždy som mal všetko sťažené s odôvodnením – lebo vy ste Mikuláš Černák.
Našli ste si vo väzení medzi odsúdenými mužmi aj skutočných priateľov, alebo je cítiť voči vašej osobe priveľký rešpekt?
- Nedošiel som si do väzenia hľadať priateľov a snažím sa udržať si radšej taký zdravý rešpekt a to nielen vo vzťahu k odsúdeným, ale aj k bachárom.
Ako najčastejšie trávite čas, ako často za vami chodia návštevy?
- Snažím sa pracovať aj tu a to nielen na telesnej schránke, ale aj na mentálnej, lebo mozog sme nedostali na to, aby sme ho nepoužívali. Ľudia vždy obdivovali ľudí s vlastnými názormi, zásadami a presvedčeniami. Preto aj to, čo spravíme len pre seba, to s nami aj zomrie. Ale to, čo spravíme pre druhých, tu zostane navždy. Ja som nestretol osobnosť s ľahkou minulosťou, ktorá by na sebe nepracovala celý svoj život a pracovať na sebe sa dá aj tu vo väzení.
