NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Tatranská šelma nepozná porazených. Víťazom je každý, kto 55-kilometrovú trasu z Troch studničiek (štart na bývalej Važeckej chate) cez tatranské končiare s prevýšením viac ako 3126 metrov až do cieľa v Ždiari zvládne.
Ultranáročná súťaž, počas ktorej má väčšina účastníkov minútový pulz blížiaci sa k dvestovke láka najmä mužov, ale aj ženy.
Tatranská šelma sa dá jednoznačne spojiť s dvojicou slovíčok No Limits. Hrdinovia sa pohybujú po trase, ktorú aj skúsení turisti vo vibramkách a nabaleným ruksakom považujú za veľmi náročnú.
Trasu turistické publikácie odhadujú na vyše dvadsať hodín. Doteraz najrýchlejšia Tatranská šelma Poliak Pawel Krawczyk ju v roku 2015 zvládol za neuveriteľných 6 hodín 1 minútu a 26 sekúnd.
Okrem Novomešťana Maroša Margetína prišiel z nášho regiónu do Vysokých Tatier aj Tomáš Bahelka z klubu Polar Alpin Trenčín.
Na štartovke bol aj Denis Lauko z Trenčianskych Stankoviec a Pavol Medveď z Trenčianskych Teplíc. Počas piatich ročníkov si Tatranskú šelmu odskúšalo 1300 odvážlivcov zo 14 krajín sveta.
Tatranská šelma – skvost pre náročných
Ak milujete Vysoké Tatry, nie sú vám pojmy Veľká Svišťovka, Ostrva či Široké sedlo určite neznáme. Odporcom výšok sa už pri ich vyslovení zatočí hlava, iní v duchu obúvajú vibramky a spomínajú na náročné túry v našich veľhorách. Tam, kde mnohí turisti siahajú na dno svojich síl, účastníci Tatranskej šelmy behajú v atletických teniskách.
Jedným z nich je aj 27-ročný Novomešťan Maroš Margetín. „Tri Studničky, Štrbské Pleso, Popradské Pleso, Ostrva, Batizovské Pleso, Sliezsky dom, Hrebienok, Zamkovského chata, Skalnaté pleso, Veľká Svišťovka, Zelené pleso, Široké sedlo, Kopské Sedlo a cez Monkovu dolinu do Ždiaru. Toto sme museli zvládnuť,“ usmial sa Maroš Margetín, ktorý Tatranskú šelmu absolvoval po prvýkrát.
Všade časové kontroly a pri ich nesplnení nemilosrdné stiahnutie z trate. Také sú neúprosné pravidlá Tatranskej šelmy. Kto sa z Troch Studničiek nedostal až do 55 kilometrov vzdialeného Ždiaru v limite do 11 hodín a 30 minút, bol diskvalifikovaný. Hory a ani rozhodcovia sa s nikým nemaznajú.
Maroš Margetín štartoval na pretekoch prvýkrát. (zdroj: MARTIN ŠIMOVEC)Po trati ich sprevádzali kamzíky
Maroš Margetín mal prvú krízu na Zamkovského chate v smere na Skalnaté pleso. „Zabudol som v tom tempe jesť. Došla energia. Pred očami zrazu tma. Ale pri náročnom exponovanom zostupe z Veľkej Svišťovky s reťazami som aj na problémy rýchlo zabudol. Na Zelenom plese som sa občerstvil,“ usmial sa.
V ťažkých úsekoch boli k tatranským šelmám ohľaduplní aj turisti. „Sem-tam sme aj zakričali, tak sa nám v extrémnych miestach, ale aj na rovinkách uhýbali. Mnohí nám fandili. Našťastie, v najzložitejších úsekoch veľa turistov nebolo. Bežali sme aj v najstrmších úsekoch, stále hrozili pády. Po Popradské pleso to bolo najhoršie. Skákali sme medzi turistami a kameňmi,“ pokračoval. Belianske Tatry už boli takmer bez turistov. Súťažiacich tu však popri trase verne sprevádzali kamzíky.
„Dozerali na nás, to bol zážitok. Ale stále sme sa hnali, aby sme stihli záverečný limit,“ pokračoval Maroš Margetín. Z dvoch stoviek súťažiacich sa to napokon podarilo 159. Niektoré „tatranské šelmy“ museli odstúpiť aj pre zranenie.
Srdcový tep: 185 úderov za minútu
Maroš už v apríli 2016 absolvoval 100 kilometrov dlhú prípravu v rámci súťaže Letecká stovka. „Už v zime som sa pripravoval. Turistika v Nízkych Tatrách s ťažkým batohom a mesačne kondičný beh – sto kilometrov. V apríli a v máji 400 – 500 kilometrov mesačne na bicykli a k tomu ešte bežecká stovka. Ale v posilňovni ani minútka,“ prezradil spôsob prípravy.
Pravidelne behá na Kamennej nad Novým Mestom nad Váhom a 18-kilometrový okruh k Čachtickému hradu.
Napriek množstvu nabehaných kilometrov nedokáže ani jeden zo súťažiacich bežať nonstop. Chôdzu využil počas Tatranskej šelmy každý z nich.
„Ja som po prvýkrát vymenil beh za rýchlu chôdzu za Štrbským plesom. Chvíľkami som mal už tep 185 za minútu a musel som poľaviť. Energia sa míňala a organizmus ničil. Z Troch Studničiek to už bolo štyristometrové prevýšenie. Najstrmšie úseky, akým je aj serpentínová Ostrva, nebeží takmer nikto,“ povedal Margetín. Kopce je výhodné rýchlo vykráčať a šetriť sily na rovinky, či zbehy. Tie treba v rýchlom tempe prebehnúť.
Zdolať treba i žulové chodníčky. (zdroj: MARTIN ŠIMOVEC)Banány si namáčal do soli
Udržať telo počas extrémnej súťaže pripravené vydávať nadľudské výkony je zložité. „Neustály prísun iontových nápojov, iontové a energetické gely a müsli tyčinky. Čokoláda mi veľmi nechutí, lebo mi ide pomaly dolu krkom,“ usmial sa Margetín. Pestrú energetickú ponuku poskytovali tatranským šelmám aj občerstvovacie stanice. Aby boli kalórie, nechýbali ani tradičné chleby s masťou, ale aj s nutelou. Na každom zo stolov svietilo ovocie. Maroš si do soli namáčal aj banány. Pretekári do seba ládovali aj čistú soľ.
„Po pretekoch som štyri dni odpočíval. Ale chodil som v pohode. Svalovka bola, ale nejaké veľké bolesti nie. Aj hrudný tepomer mi podľa srdcového tepu odporučil takúto lehotu. Dodržal som to. Na piaty deň som už opäť išiel behať i na bicykel,“ pokračoval.
Hoci počas pretekov do seba nalial vyše sedem litrov tekutín, v jeho cieli bol napriek tomu dehydrovaný.
V špeciálnej obuvi na tatranskej žule
Bez povinnej výbavy na extrémne ťažkú Tatranskú šelmu ani nepomýšľajte. Ak by ste ju nemali, rozhodcovia vás na akomkoľvek úseku trate po kontrole batožiny z trate nemilosrdne stiahnu.
„Alumíniová fólia, nepremokavá bunda i liter vody. To musel mať každý so sebou povinne. Ja som k tomu pridal flísovú bundu, GPS i tyčinky. Batoh mal štyri kilogramy,“ prezradil Maroš.
Kvalitné vibramky, v ktorých „tradiční“ turisti zdolávajú slovenské veľhory, nahradili tatranské šelmy bežeckými teniskami. „Je to obuv špeciálne prispôsobená na beh v sutinách a v horách. Zospodu majú špeciálny „drapák“. Zaberá sa v nich dobre aj na hline, držia výborne aj na žule. V turistických topánkach nie je šanca na dobrý výsledok. Tie by súťažiacich brzdili v snahe o čo najlepší čas a splnenie limitu,“ vysvetlil Novomešťan.
Podľa jeho slov sa bude traťový rekord Poliaka Pawla Krawczyka 6:01:26 z minulého roku prekonávať veľmi ťažko.
Tatranská šelma neobišla ani Zelené pleso (zdroj: MARTIN ŠIMOVEC)Dominoval vysokohorský tatranský nosič
Preteky svedčia predovšetkým mužom s nižšou telesnou hmotnosťou. V Tatranskej šelme v tomto roku dominoval 20-ročný tatranský nosič na Štefánikovu chatu v Nízkych Tatrách Peter Fraňo (6:13:20). Druhý bol hasič zo Svitu Tomáš Kačmarčík (6:14:52).
„To je fakt namakaný chlapík po štyridsiatke. Má toho už veľa odbehaného,“ usmial sa Margetín. Tretí bol skúsený 44-ročný Banskobystričan Zdeno Longauer (6:21:45).
Víťazná 22-ročná Češka z Beskýd Petra Mücková vytvorila traťový rekord 7:33:58. Prekonala o desať minút minuloročný rekord Denisy Šulcovej z Novej Lesnej. „To je dievča, ktoré ročne absolvuje takýchto pretekov aj dvadsať. Vyhrala 110-kilometrové preteky v Španielsku s celkovým prevýšením desaťtisíc metrov. Petra prišla do cieľa v úplnej pohode a ešte mala aj fyzickú rezervu. Pre ňu to bolo krátke. Sú preteky v cudzine, kde beží a kráča aj vyše tridsať hodín. Toto bola pre ňu len taká rozcvička,“ skonštatoval s uznaním jej mužský kolega. Druhá bola 25-ročná Lucia Gašiaková (7:39:37) z Bytče a tretia 28-ročná Košičanka Marína Kissová (7:55:52).
