Členka Iniciatívy trenčianskych učiteľov Marcela Petríková (30), hovorí, že pri štrajku ide učiteľom o dôstojnosť povolania. Ak bude vláda naďalej ignorovať požiadavky učiteľov, podľa nej sa bude opakovať scenár z minulého školského roka – úplný a neobmedzený štrajk.
Marcela Petríková učila na Základnej škole v Melčiciach--Lieskovom, na Piaristickom gymnáziu v Trenčíne aj v Bratislave. Momentálne učí na Základnej škole v Drietome.
Je tento štrajk v podstate pokračovaním minuloročných akcií?
- Áno, súčasný tzv. stupňovaný štrajk je pokračovaním minuloročných, nazvime to „jemných akcií“ ako Zraz dlhých nosov, Babysitting day, Učiteľská kvapka krvi, ktorými sme chceli pripomenúť kompetentným, že zabudli na sľuby z roku 2012. Tieto „jemné“ akcie mali, žiaľ, pokračovanie v ostrom štrajku zo začiatku tohto roka.
Úmyselne hovorím „žiaľ“, pretože nikto z nás nechcel ostrú formu štrajku, stále tvrdíme, že je to posledná možnosť. Treba si však položiť otázku, čo sa s naším školstvom deje, keď sú ľudia v ňom takí nespokojní, že mnohí z nich sú ochotní prísť o časť ich nízkeho príjmu a vytrvalo bojovať ďalej?
Čím sa tento štrajk líši v porovnaní s tým posledným?
- Ide o postupné, čiastočné a krátkodobé prerušenie práce, ktoré sa v určitých intervaloch predlžuje. Štrajk sa začal 13. 9. 2016 v utorok, keď sa štrajkovalo prvú vyučovaciu hodinu, štrajk následne pokračoval v stredu 21. 9., vtedy sme štrajkovali o hodinu viac. Pokračovali sme aj minulý štvrtok 29. 9., štrajkovali sme prvé tri vyučovacie hodiny, tento týždeň v piatok to budú 4 vyučovacie hodiny. Ak bude vláda naďalej ignorovať naše požiadavky, je pravdepodobné, že sa nevyhneme ďalšiemu pokračovaniu, a teda úplnému a neobmedzenému štrajku. Dúfam, že tento scenár nepríde.
Čo od štrajku očakávate?
- Splnenie našich požiadaviek. Ja osobne očakávam viac, dúfam, že si kompetentní, ale i celá verejná mienka uvedomia, aké dôležité je pozerať sa do budúcnosti. I keď náš štrajk sprevádzajú čísla, grafy, tabuľky, skrýva sa v nich omnoho viac – ide o dôstojnosť učiteľského povolania, jeho atraktivitu, motiváciu, úroveň vzdelania našich detí, ich radosť z každodenného trávenia času v škole.
Očakávam tiež zbúranie mýtov, ktoré šíria neprajníci vôbec netušiac, čo naša práca obnáša. Často od ľudí počúvam, že si odučíme pár hodín a ideme domov, ale nevidia, že sa doma poctivo a zodpovedne pripravujeme na ďalšie hodiny, opravuje mnohé písomky, diktáty, slohové, kontrolné práce, projekty. Veď táto práca sa sama nespraví. Často je to spolu dokonca viac ako 8 hodín denne čistého pracovného času.
Koľko škôl a pedagógov je aktuálne zapojených?
- Počty sa stále menia, aktuálne je to v Trenčianskom kraji 13 škôl.
Aké sú požiadavky učiteľov?
1. Zabezpečiť zvýšenie platov pedagogických a odborných zamestnancov v regionálnom školstve o 140 € v roku 2016 a o 90 € od 1. januára 2017.
2. Navýšiť rozpočet ministerstva o 400 miliónov € s cieľom vyrovnať rozdiely vo vybavenosti škôl.
3. Zmeniť systém kreditového vzdelávania, opätovne zaviesť možnosť získavať kredity overením kompetencií, aby sa zrušila obmedzená sedemročná platnosť získaných kreditov.
Stretli ste sa počas predchádzajúcich akcií s nejakou formou zastrašovania – či už zo strany riaditeľov, príp. zriaďovateľa?
- Riaditeľov, ktorí uznávajú svojim zamestnancom ich právo na štrajk garantované ústavou, považujem za inteligentné a autonómne bytosti.
Žiaľ, aj po stretnutí s viacerými učiteľmi musím so smútkom alebo skôr hnevom konštatovať, že na mnohých školách to takto nefunguje, sú tu prítomné rôzne formy zastrašovania, konkrétne ide o vyhrážky typu: „Štrajkuj a môžeš si hľadať nové miesto“, „ne-bláznite, zriaďovateľ nám sekne financie“, „zrušia nám školu kvôli vám“.
Boja sa učitelia, že prídu o miesto?
- Áno, mnoho učiteľov kvôli obavám a strachu radšej zostáva v úzadí a neštrajkuje. Je to pyramída, ktorej základňu tvoríme my učitelia, nad nami je vedenie školy, tí zas majú nad sebou zriaďovateľa a tí... .
Počas mojej krátkej kariéry som videla už dosť, chcem zmenu, viem, že sa to dá. Svojím vstupom do štrajku to hovorím nahlas. Budem veľmi rada, keď budem počuť aj hlasy mojich kolegov i rodičov detí, ktoré učíme. Máme totiž spoločnú ideu. Ich lepšiu budúcnosť, lepšie školstvo.
Učíte šiesty rok, máte skúsenosti so školou na dedine aj v Bratislave. Vnímate rozdielne prístupy učiteľov k štrajku?
- Minulý rok som pôsobila v jednej bratislavskej základnej škole, ktorú viedla veľmi odvážna riaditeľka, ktorej osud školstva nebol ľahostajný. Počas štrajku vystúpila na jednej veľkej demonštrácii v Bratislave a vyzvala všetkých svojich kolegov – riaditeľov, aby sa k nej pridali. Mnohí by si mali z nej vziať príklad.
Riaditelia totiž sami najlepšie vedia, aké financie dostávajú pre svoje školy, a že majú mesiac čo mesiac problém riadiť školu z tohto malého balíka. Preto celkom nerozumiem ich strachu, oni by mali byť prví na zozname štrajkujúcich, nie byť v pozícii „vymáhača“ peňazí od rodičov.
Aký je prístup rodičov k štrajkujúcim učiteľom, ku školám? Rodičia odvšadiaľ počúvajú, že školy nemajú dosť peňazí.
- V dedinských školách je bežné, že cez leto sa zídu rodičia a vymaľujú triedu pre svoje deti. Z rodičovských peňazí sa kupujú odborné učebne, interaktívne tabule, pracovné zošity, dokonca si deti do školy nosia aj toaletný papier a mydlo. Niekde dostanú učitelia na začiatku roka jeden balík kancelárskeho papiera, ktorý im má vydržať celých 10 mesiacov na všetky písomky, pracovné listy, prípravy. Je toho omnoho viac a je to zlé. Aj preto štrajkujem!
Keď si pozriete akúkoľvek školskú webovú stránku, na každej vás upúta prosba: „Venujte nám 2 % z vašich daní,“ alebo tu máme dobrovoľné rodičovské príspevky, ktoré sú, zdôrazňujem, dobrovoľné.
Mnohí rodičia doma po večeroch nadávajú, že to nie je normálne, škola stále pýta nejaké peniaze, ale nakoniec sklonia hlavu, aj tak všetko zaplatia. Niekto si tu zvykol na to, že školy živia rodičia a iniciatívni učitelia, ktorí neváhajú a mnohé dávajú z vlastného vrecka, či už je to výzdoba triedy, niekde dokonca nábytok.
(zdroj: ILUSTRAČNÁ FOTO: ANDREJ LUPRICH)
