TRENČIANSKE STANKOVCE. Bardejovčan Jozef Adamuščin, žijúci v Trenčianskych Stankovciach, dosiahol úspech, ktorý mu závidí celý svet. V septembri sa stal po tretíkrát majstrom sveta FCI IPO v športovej kynológii, druhýkrát so svojím nemeckým ovčiakom Harrysonom.
V silnej konkurencii 146 pretekárov zo 47 krajín sveta potvrdil svoju dominanciu, na ktorú by rád nadviazal aj počas budúcoročného svetového šampionátu. Svetovému majstrovi počas tréningov asistuje trénerka psov a niekoľkonásobná vicemajsterka Slovenska v športovej kynológii Dáša Mináriková.
Majstrovstvám v slovinskej Novej Gorici ste pred niekoľkými týždňami dominovali, aký veľký je váš úspech na slovenské pomery?
Jozef Adamuščin: – Na slovenské pomery je to nevídaný úspech, pretože za posledné štyri roky sa mi podarilo vyhrať trikrát, a to jedenkrát s nemeckým ovčiakom Chrisom a dvakrát s Harrysonom. Pokiaľ viem, Slovensko ani Česko predo mnou majstra sveta v športovej kynológii nemalo.
V akom veku začínate s tréningom psa?
Jozef Adamuščin: – Ideálne je venovať sa mu už od malička, aj keď nie je to tréning v úplnom zmysle slova. Ide skôr o výchovu psa, predpripravujem si ho, trénujem si ho na „pamlsky“. V tom veku šteňaťa to funguje viac-menej hrou, aby si pes zvykol na manipuláciu a trénera. S riadnym tréningom začínam okolo roku života. Trénoval som aj staršie psy, ale ich je veľmi náročné pretvárať na to, čo od nich vyžadujete. Odbúrať zlé návyky je náročné.
Ako dlho viete psa udržať výkonnostne na tej najvyššej úrovni?
Jozef Adamuščin: – Závisí to od toho, ktorého psa, od jeho výkonnosti a zdravotného stavu. Ideálny vek sú tri až päť rokov, psy súťažia do maximálne šiestich rokov. Súťaže a prípravy sú pre ne dosť namáhavé. Tak ako pri vrcholových športovcoch, tak ani pri psoch nie je možné ich vek umelo navýšiť, rovnako je to s ich výkonnosťou. Harryson má 5,5 roka, trénovať a súťažiť s ním sa bude dať ešte jednu sezónu, potom už asi nie.
Musí psík prejsť už pred začatím trénovania špeciálnou zdravotnou prehliadkou?
Dáša Mináriková: – Pes na začiatku každých majstrovstiev musí prejsť veterinárnou kontrolou priamo v dejisku šampionátu. Okrem toho každý pes zhruba vo svojom roku života absolvuje röntgen predných a zadných končatín, zisťuje sa, či má alebo nemá dys-plaziu, či je teda schopný absolvovať tréningovú záťaž. Dobrý röntgen je aj podmienkou na zaradenie psa do chovu.
Koľko hodín denne sa musíte psovi venovať, aby sa za vašej pomoci dostal na svetovú úroveň v rámci športovej kynológie?
Dáša Mináriková: – To je veľmi individuálne, avšak trénujeme takmer každý deň, a to bez ohľadu na počasie, víkendy alebo sviatky. Šteňatám stačí počas dňa dvadsať minút, s ročným psíkom ideme na ihrisko, precvičujeme si veci, pri troch psíkoch to trvá dve až tri hodiny ráno, rovnaký čas večer.
Potrebuje profesionálny tréner pomoc asistenta?
Jozef Adamuščin: – Je pravdou, že prvé úspechy som dosiahol sám a nepomáhal mi nikto okrem figuranta. Myslím si, že asistent pri tréningu pomáha, čo je v konečnom dôsledku vidieť aj na výkonoch. Každý rok je v tomto športe vyššia profesionalizácia – to, čo by výkonnostne stačilo na prvé miesto pred desiatimi rokmi, by dnes nestačilo ani na umiestnenie v prvej desiatke. Tým, že mám asistentku, mám v nej pomoc, ktorá mi pri tréningoch poradí a upozorní ma na prípadné chyby, ktoré zo svojho miesta trénera nemôžem zaznamenať. Na prvom mieste je ale super pes, veľa záleží aj na mojom výkone a nemenil by som ani pomocníka, s ktorým sme zohratí.
Dáša Mináriková a pes Harryson. (zdroj: DÁŠA MINÁRIKOVÁ)Kedy ste začali s chovaním a trénovaním psov na medzinárodné súťaže?
Jozef Adamuščin: – Prvého psa som dostal pre 33 rokmi od svojho otca, pamätám si, že stál 100 československých korún. Prvých psíkov som pripravoval iba za pomoci veľmi ťažko dostupnej literatúry, učil som ho na posunky a až po roku 1992 som sa tomu začal viac venovať. Trénoval som podľa medzinárodného skúšobného poriadku, začali prvé veľké preteky a čiastkové úspechy, čo ma povzbudilo. Následne som sa prebojoval do slovenskej reprezentácie a teraz sa mi úspešne darí pretekať.
Dá sa trénerské know-how podchytiť z kníh?
Jozef Adamuščin: – Veľmi nie, treba mať talent a vcítiť sa do toho psa, učiť sa od renomovaných zahraničných trénerov. Najväčšia chyba je podľa mňa, keď cvičíte psa podľa nejakej metódy alebo šablóny. Každý pes je originálny, a preto je tak nutné pristúpiť k jeho tréningu. Ja trénujem ani nie tak systémovo, ale skôr pudovo. Myslím si, že v tom spočíva môj hlavný úspech.
Dodržiavajú psy pri tréningu vami stanovenú životosprávu?
Jozef Adamuščin: – Životospráva musí byť, hlavne keď je pes počas leta vo veľkej záťaži, tak potrebuje regeneračné prípravky a kvalitné krmivo k dobrému výkonu a zdravému vývinu. Našťastie nás zastrešuje dobrý sponzor, ktorý mi tieto veci zabezpečuje. Psíkov sa snažím nastaviť, pripraviť a načasovať tak, aby maximálne výkony dosiahli v čase majstrovstiev sveta, vtedy je môj pes v top forme.
Stal sa vám počas trénerskej kariéry aj nejaký úraz?
Jozef Adamuščin: – V roku 2011 si môj psík privodil komplikovanú trojitú zlomeninu nohy, a to priamo na majstrovstvách sveta. Takéto úrazy sú výnimočné, súťaží sa po zlomenine nemohol zúčastniť, ale dal svetu zaujímavé potomstvo. Osobne som mal niekoľkokrát pohryzený zadok, nohu, zošívali mi aj ruku. Psy sú vycvičené na vysoký výkon, majú veľa energie. Úrazy nie sú podľa mňa chybou psa, ale trénera.
Aké súťažné disciplíny musí tréner so psom na súťažiach zvládnuť, sú náročné?
Jozef Adamuščin: – Preteká sa v troch disciplínach – stopa, poslušnosť a obrana, každá disciplína je hodnotená 100 bodmi. Na posledných majstrovstvách som si ako prvú vyžreboval stopu, ktorá bola, paradoxne, najťažšou v mojom živote. Pes mal počas búrky vystopovať hodinu starú stopu s dĺžkou viac ako 600 metrov, na ktorej musí nájsť v tráve zahrabané predmety.
Pri druhej disciplíne ide o prieskum terénu, kde pes musí na ihrisku preskúmať zátarasy, z ktorej v jednej je skrytý figurant. Figuranta musí pes vyštekať bez dotyku von a tak to pokračuje s ďalšími úkonmi. Tretia disciplína je poslušnosť, ktorá pozostáva z desiatich cvikov, patrí tam napríklad chôdza pri nohe trénera, odloženia psa do polohy ľahni za behu s privolaním, odloženia do polohy stoj za pohybu, prekonávanie prekážky a tak ďalej. Zaujímavé je aj to, že počas chôdze so psom zaznejú dva výstrely, na ktoré pes nesmie zareagovať – celú svoju pozornosť musí venovať svojmu psovodovi, a to so stopercentnou koncentrovanosťou.
Jozef Adamuščin po tretíkrát na najvyššom stupienku. (zdroj: DÁŠA MINÁRIKOVÁ)Majstrovstvá, na ktorých ste už trikrát dominovali, sú otvorené pre všetky plemená psov, dominuje majstrovstvám dlhodobo nejaké psie plemeno?
Jozef Adamuščin: – 16 rokov dominoval belgický ovčiak, a to hlavne kvôli tomu, že podľa medzinárodného skúšobného poriadku je to plemeno, ktorému pravidlá a štýl hodnotenia vyhovuje najviac. Je dynamickejší a rýchlejší ako nemecký ovčiak, pre nás sú však práve tie nemecké ľahšie na zvládnutie, preto ich trénujeme. Na súťažiach medzi sebou bojujú tieto dve plemená, sú pre súťaž najlepšie.
Súťažiaci z ktorých krajín sú pre vás najväčšími rivalmi?
Jozef Adamuščin: – Asi tradične tí nemeckí. Ich základňa je obrovská, pochádzajú odtiaľ najkvalitnejšie psy. Musím ale poznamenať, že aj na to, ako je Slovensko a Česko malé, máme vynikajúcu základňu chovateľov. Vo svete sú nemecké ovčiaky veľmi žiadané.
Majstrovské tituly prišli v rokoch 2013, 2015 a 2016, máte vysoké ambície aj k budúcoročným majstrovstvám?
Jozef Adamuščin: – Priznám sa, že na majstrovstvá chodím s tými najvyššími cieľmi, preto dúfam, že bude všetko v poriadku a opäť so psíkom zabojujeme o vysoké umiestnenie.
