NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Ria Meszárošová sa už v roku 2006 stala najlepšou herečkou divadelného festivalu Aničky Jurkovičovej. Odvtedy im na novomestských divadelných doskách tlieskali už viackrát.
Peter a Ria Meszárošovci patria už vyše desať rokov medzi najlepších ochotníckych hercov na Slovensku. Celkom malé divadlo ťahajú vo dvojici už od roku 2002.
Najskôr v Leviciach, potom v Starom Tekove. Dvaja na javisku, dvaja v spoločnom živote. Nezlákal ich ani svet televízie a seriálov. Manželia, herci a učitelia. A tými aj napriek prenikavým úspechom a zaujímavým ponukám chcú ostať.
Ria, vy máte deväť cien za najlepší herecký výkon a manžel Peter jedenásť. Napriek tomu ste stále obaja stále v školstve.
Ria Meszárošová: Stále sme v školstve. Herectvo je dosť neisté povolanie a ísť na voľnú nohu je riskantné. Ja som slovenčinárka na pedagogickej škole v Leviciach.
Peter Meszároš: Drží nás tam stálosť príjmu (úsmev). Ja učím v základnej škole v Starom Tekove, kde aj bývame. V súčasnosti som tam riaditeľom. Som vyštudovaný historik, urobil som si pedagogické minimum a učím dejepis.
Na Festivale Aničky Jurkovičovej ste účinkovali po prvýkrát už v roku 2002, v roku 2006 prišla aj cena za najlepší herecký výkon. Kam sa posunulo vaše herectvo za štrnásť rokov od vzniku vášho divadla?
Ria: Pribudli obrovské skúsenosti. Keď teraz pozerám naše staré videá, až sa usmievam, ako som mohla vtedy takto hrať. Človek rokmi na javisku získava istotu, hoci je tam tréma. Tá ma nedokáže opustiť, drží sa ma. Sme spolu naučení hrať. Neviem, ako by to fungovalo, keby som vstúpila do iného divadla.
Peter: V divadle sme si už vyskúšali za tie roky všetky kombinácie týkajúce sa muža a ženy. Hrali sme súrodencov, manželov, milencov. Vyčerpávame všetky možnosti a začíname si na spoluprácu prizývať niekedy už aj externých hercov. Dvaja si vieme nahodiť inscenáciu doslova doma. Je to praktické. Sme tak zohratí, že aj keď nám vypadne text, vieme si dokonale pomôcť. Ale napríklad Baladu o Eve hráme až so šiestimi hercami.
Vo dvojici hrajú manželia Ria a Peter Meszárošovci už od roku 2002. (zdroj: MARTIN ŠIMOVEC)Hrať iba vo dvojici desiatky predstavení ročne bez možnosti oddýchnuť si počas hry a byť neustále na javisku musí byť fyzicky i psychicky veľmi náročné.
Ria: Minimálne hodinu sme na javisku a vypnúť sa naozaj nedá. Už som bola dvakrát s hlasivkami na rehabilitácii. Robili sme aj nonverbálne divadlo bez slov. Bolo to založené na fyzickom a pohybovom prejave. Vtedy som bola fakt poriadne unavená. Cítim, že je toho veľa.
Peter: Sme učitelia a herci. V kuse rozprávame. Ja si naozaj niekedy potrebujem psychicky oddýchnuť. Vypnúť a nič neriešiť. A manželka vládze. Príde domov a v kuse rozpráva. Niekedy by som prijal aj mlčiacu kávu (úsmev).
Školstvo je tiež svojím spôsobom divadlo. Pomáha vám herectvo pri vysvetľovaní a nadviazaní pozitívneho kontaktu so žiakmi?
Ria: Školstvo je celkom veľké divadlo. Herectvo mi pomáha. Učím budúce pani učiteľky v materskej škôlke aj tvorivú dramatiku. Vybláznime sa tam. Neviem si predstaviť, že by som zo školy odišla. Učiť ma baví.
Obaja ste úspešní, máte množstvo cien. Určite sú aj televízne ponuky. Na Slovensku idú predovšetkým seriály. Neláka vás to? Ak by prišla konkrétna ponuka na natočenie seriálu alebo filmu?
Ria: Hoci sme v hľadáčiku a ponuky sú, to nie je naša šálka kávy. Seriály? Nie! Máme pocit tvorivej krízy v rámci textov. Stále je ťažšie nájsť dobrý text. S tým máme veľký problém. Ja sa lepšie cítim v divadle. Hoci v amatérskych filmoch sme sa veľmi dobre vybláznili.
Peter: Ak by prišla teraz ponuka na film, rozhodli by sme sa podľa toho, čo je to za film. Mal som so seriálmi skúsenosti, ale už by som do toho nešiel. Nielen že je tvorivá kríza a scenáre sú úplne odtrhnuté od reality. V súčasných seriáloch sa hrať dobre nedá. Kedysi, keď sa točili seriály, bol materiál drahý. Kým došlo k samotnému nakrúteniu, tak to bolo niekoľkokrát naskúšané. Teraz sú to len dáta, ktoré sa dajú niekoľkokrát zmazať.
Vy ste manželia, učitelia a herci. Založili ste divadlo, v ktorom takmer vždy účinkujete vždy iba vy dvaja. Aké to prináša výhody a nevýhody?
Ria: Nemáme problém so skúškami. Deti sú väčšie a my si môžeme po večeroch robiť dramaturgiu. Nevýhodou je ponorka, ktorá nás občas chytí.
Peter: Niekedy je obmedzený aj repertoár, keďže vo dvojici sme si už takmer všetko vyskúšali. Na Slovensku sa prekladá veľmi málo konverzačných zahraničných titulov. Pritom Francúzi, Briti, Bulhari, Srbi, Rusi i Číňania píšu v tomto smere veľmi zaujímavé hry. Skúsili sme aj amerických tvorcov, ale ich dialógy mi veľmi vadia. Rozoberajú v hrách blbosti.
Je debata o divadle aj doma pri večeri?
Ria: Určite. Veľmi často. Nielen pri večeri, ale aj v aute. Chodíme sa aj pozerať na profesionálne i amatérske predstavenia, na rôzne žánre. Musíme vidieť, pozerať sa, aby sme si napokon vytvorili svoj vlastný divadelný svet.
Peter: Najmä pri cestách domov z predstavení. To sú dlhé debaty, tam je aj na ne veľký priestor.
Vy ste najskôr do Nového Mesta nad Váhom chodili ako Celkom malé divadlo Levice. Dnes v názve vystriedal Levice Starý Tekov.
Ria: Z Levíc sme sa odsťahovali a žijeme piaty rok v Starom Tekove, ktorý sa nachádza sedem kilometrov od Levíc. Obec nám bezplatne prepožičala kultúrny dom, dala nám do prenájmu kulisy i rekvizity. Sme veľmi vďační, a preto sme aj Starý Tekov začali reprezentovať.
