TRENČÍN. Čistá duša sochára Dominika Mončeka zažila počas života mnohé chvíle plné bolesti, utrpenia, ťažkých precitnutí i nových začiatkov. Neľahké cesty vlastného osudu zhmotnil človek, ktorý už v mladosti prežil vážne zdravotné i osobné úskalia na hranici smrti, do sôch.
Dominik Monček sochy plné hlbokých vyznaní, citov a odkazov predstavuje do konca augusta v Galérii M. A. Bazovského v Trenčíne na výstave s príznačným názvom CESTY.
Po mozgovej príhode začal nový život
Pred desiatimi rokmi sa sochár Dominik Monček musel znovu začať učiť nanovo chodiť, rozprávať, písať, čítať, počítať i kresliť. „Z ničoho nič som odpadol, našiel ma až otec. Lekári zistili, že mám prasknutú cievu. Postihlo ma krvácanie do mozgu. Následne sa dostavil opuch mozgu, ledva som to prežil,“ spomenul si na najťažšie chvíle života Dominik Monček.
Po jedenástich dňoch sa prebudil z nekonečnej kómy a začal život po druhýkrát úplne od začiatku. „Nevedel som celkom nič, ani rozmýšľať, ani písať, ani čítať. Celkom nič,“ pokračoval sochár z Pruského. Trvalo veľmi dlhý čas, kým sa začal aspoň trošku vracať do pôvodných životných koľají. V tom čase mu veľmi pomohla manželka Monika, ktorá je lekárka. „Vtedy som hľadal spôsob, či niekedy ešte dokážem vôbec niečo vytvoriť. To ma naštartovalo, ten pocit, že to chcem dokázať,“ vyznal sa.
Silu mu dávala najmä manželka a rodina
Rok po mozgovej príhode začal Dominik Monček po prvýkrát opäť kresliť. „V kreslení mi to absolútne nešlo. Mal som čiastočne zahmlené aj očné videnie. Pomaličky som začal strúhať z dreva. Niektoré veci som úplne zničil. Pochopil som, že sa nesmiem priveľmi snažiť a potreboval som sa odosobniť,“ priznal vystavujúci sochár. Hoci tvrdí, že sochy nie sú až také, akoby si sám niekedy predstavoval, vyžarujú z nich emócie, city a ľudská prirodzenosť. „Silu k tvorbe mi dodávala najmä manželka a celá rodina. Keď som zistil, že ruky sú zdravé a dokážem chodiť, tak som sa ľahšie dostával do tempa. Po každej vytvorenej soche som si začal viac a viac veriť,“ vyznal sa. A tak začali opäť v jeho rukách vznikať pútavé artefakty. Pri ich vzniku využíva najmä kovové segmenty, ktoré spája krútením, zváraním a kombináciou matných a vysokolesklých plôch. Pri práci rád využije aj kameň i drevo, ktoré kombinuje s kovovými prvkami.
Jeho srdce i duša sú zraniteľnejšie ako v minulosti
Dominik Monček sa napokon dostal do svojho čarovného umeleckého videnia. Prenikavú výtvarnú nápaditosť dokázal skĺbiť s prežitými úskaliami vlastného života.
Mozgová príhoda rozdelila jeho tvorivý svet na dva významné intervaly. Pred a po. „Moja tvorba po zdravotných problémoch je emocionálnejšia. Viac vnímam medziľudské vzťahy, viac vnímam druhých ľudí. Vo svojom úsilí využívam aj prežité skúsenosti, umelecké myslenie omnoho viac preciťujem,“ vysvetlil Monček. Autor sám v sebe zaznamenal po výraznom zlome v živote posun v emocionálnom cítení i v ľudskom vnímaní. „Srdce sa dá pretvoriť. Cítim, že som zraniteľnejší ako v minulosti, viac to vnímam. Preto sa tieto pocity snažím vyjadriť v sochách a objektoch,“ vysvetlil sochár. V jeho tvorbe získali veľký priestor túžby a predstavy, ale aj pokora, zmierenie i silná vízia budúcnosti a viera v nezlomnosť vlastného vnútra.
Žeravé železo hreje aj srdce
Sochár Dominik Monček vyštudoval umelecké kováčstvo v Kremnici. Naučené technológie zdokonaľoval aj počas štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v oddelení monumentálneho sochárstva i na stáži v nemeckom Karlsruhe. Bytostne ho fascinuje predovšetkým železo, ale aj ďalšie kovy. Do svojej tvorby postupne pridal kameň i drevo. „Nahriate železo je tvárne, rozžeravené železo hreje aj srdce. Železo naozaj nie je iba šrot,“ podotkol.
Každý z materiálov, ktorý pri vzniku sôch používa, je doslova drinou opracovať. „Opracovať sadru alebo hlinu nie je problém. Ja mám ale rád najtvrdšie materiály. Mám aj vyhňu a keď roztavím železo je nádherne tvárne. Aj pri práci s kameňom treba využiť veľkú silu. Ale to nie je iba o sile, ale najmä o myšlienke, ktorú do mocného materiálu túžim vložiť,“ vyznal sa. Priťahuje ho nepoddajné orechové drevo. Do citlivých podôb ho častokrát formuje pomocou motorovej píly i rôznych sekáčov.
Srdce je večné, ale vždy bude krvácať
Tvorba Dominika Mončeka fascinuje priaznivcov výtvarného umenia aj svojimi kontrastami. Na výstave v Bazovského galérii predstavuje obrovské tlčúce drevené srdce omotané kovovými tŕňovými prútmi.
„Srdce je anatomický sval s nejakou pumpou. Keď sa na srdce pozrieme s duševným pohľadom, tak v srdci cítime mnohé emócie i pohnútky, ktoré dokážu bolieť. Srdce je večné, ale bude stále zraňované a krvácajúce. A tá bolesť sú práve tie železné ostne,“ vysvetlil sochár, ktorý dokáže dať život aj kovovým prútom. Chrbticu vytvoril autor z krompáčov, Madonu s jazvou zase kombináciou kameňa a kovaného železa. Torzá tiel sú z tasosského mramoru, Hlavy či Adam Pútnik z obľúbeného železa. Kovový materiál si tvorca rád nosí aj zo zberu druhotného odpadu. „Odpad preváram zváračkou, prebrusujem. Hrdzavé železo si odnášam aj zo starých povál. Rád hľadám materiál aj v zberných surovinách. Základom pre vznik sôch aj z týchto materiálov je kresba,“ prezradil Dominik Monček.
Dominik Monček vystavuje sólovo po prvýkrát
Aj pre ozrejmené okolnosti sa Dominik Monček vo svojich 46 rokoch predstavuje len svojou prvou samostatnou výstavou s príznačným názvom Cesty. „Mnohé z jeho diel sú preto verejnosti celkom neznáme. Autor vydáva jedinečné a autentické svedectvo nielen o vlastnom fyzickom i duchovnom svete, ale nastavuje zrkadlo aj svetu tam vonku. V jeho tvorbe z utrpenia získava silu, ďalšiu vôľu tvoriť a žiť. Hľadá nové ciele i túžby. Jeho diela nabádajú k pokore, zmierlivosti a odpúšťaniu v agresívnej materiálnosti nášho súčasného sveta,“ povedala kurátorka výstavy Ela Porubänová.
Podľa jej slov autor prostredníctvom svojej sochárskej tvorby úpenlivo hľadá cesty, akými by ľudstvo malo smerovať, kým vo svojej nadutosti a nepoučiteľnosti samo nezanikne. „Vďaka svojmu talentu dokáže kľukaté zákutia vlastnej duše zakomponovať a zhmotniť do svojich mimoriadne emotívnych, do jednej témy koncentrovaných, zároveň však moderným výtvarným jazykom spracovaných sochárskych diel,“ dodala Porubänová.
