NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Za dvanásť rokov sa básnik, textár a publicista Ján Štrasser dostal hlboko pod kožu šestnástim slovenským osobnostiam. Knihy rozsiahlych rozhovorov, ktoré si medzi čitateľmi získali veľkú popularitu, začal písať v roku 2005.
Prvým osloveným bol herec Milan Lasica. Zatiaľ poslednú, šestnástu knihu rozhovorov, napísal s politikom a disidentom Františkom Mikloškom. Medzitým do poslednej štipky vyspovedal aj Ladislava Chudíka, Zdenu Studenkovú, Petra Lipu, Mariána Labudu, Kamila Peteraja, Tomáša Janovica, Altu Vášovú, Kamilu Magálovú, Emíliu Vášáryovú a iných. Mnohí z čitateľov si z jeho rozhovorových kníh vytvorili ucelenú a zaujímavú zbierku. V knihách rozhovorov sa dozviete o svojich obľúbencoch naozaj všetko.
Do edície kníh s rozhovormi so slávnymi osobnosťami ste sa pustili v roku 2005 s Milanom Lasicom.
- Bola to náhoda. Vtedy bol veľký boom knižných rozhovorov a biografických publikácií. Listoval som v takýchto knihách a napadlo mi urobiť takúto knihu s Milanom Lasicom. Nechápal som, že kniha rozhovorov môže byť aj s Norou Mojsejovou a s Lasicom nebola. Kniha vyšla a vydarila sa. Myslel som si vtedy, že som s tým skončil. Zapáčilo sa to vydavateľovi a zachutilo to aj mne. Pokračoval som teda ďalej. Prvá desiatka kníh rozhovorov sa týkala predovšetkým hereckých osobností.
Herecké rady sa potom rozšírili aj o rozhovory s osobnosťami z iných sfér.
- Prešiel som aj k spisovateľom, textárom, spevákom i ľuďom trošku iného typu. Mal som pocit, že s tými hercami, s ktorými som knihu urobiť chcel, tak som ju už urobil. Jeden – dvaja herci by sa určite ešte ale našli, ale nie vždy to vyjde. Musí tam byť nejaká chémia, vzájomná priazeň, dôvera. Musím toho človeka poznať a mať ho rád. To nie sú investigatívne knihy. Ja sa nesnažím toho človeka nachytať.
V knihách rozhovorov kladiete aj nepríjemné a častokrát intímne otázky idúce pod kožu.
- Napríklad Ladislavovi Chudíkovi som povedal: majstre, bude to kniha pre vás, o vás, s priazňou, ale nebude to sokel pod váš pomník. Jemu sa to zapáčilo.
V aktuálnej šestnástej knihe rozhovorov ste vyspovedali Františka Mikloška.
- Ferka som pozval na kávu, poznáme sa od čias revolúcie. Do svojej knihy mi kedysi napísal pekné venovanie. Jankovi Štrasserovi, aby nás potešil ešte ďalšími peknými knihami rozhovorov. Tak som mu chcel jeho želanie splniť. Keď sa ma na káve opýtal, s kým idem knihu robiť, tak som odpovedal: s tebou. Najprv povedal, že sa to nedá. Potom sme spolu strávili vyše roka spolupráce pri tvorbe knihy rozhovorov Rozhovory o dobe a ľuďoch.
Na knihu rozhovorov potrebujete cítiť k oslovenej osobnosti chémiu. Dokážete urobiť takúto knihu s každým z priateľov?
- Sú rôzne skupiny ľudí, s ktorými by som knihu rozhovorov nedokázal urobiť. Medzi nich patria aj najbližší, intímni priatelia. Knihy robím s ľuďmi, ktorých si vážim, ktorí sú zaujímaví a určitým spôsobom ma aj iritujú. Chcem sa dozvedieť o nich všetko zaujímavé. Mal som prípady, že som po štyroch stretnutiach ďalšie pokračovanie zrušil. Nešlo to, nefungovalo to. Nič sa ale nedialo. Nie je to povinnosť, ani zmluvný záväzok voči nikomu. Robím knihy preto, lebo mám radosť. Robím s ľuďmi, s ktorými mi je dobre.
Netúžite urobiť rozhovor s ľuďmi, ktorí vás v minulosti doslova iritovali a cítili ste voči nim naopak „antichémiu“? Usvedčiť ich z klamstiev či zavádzania ľudí. Takých, napríklad politikov, je určite veľa.
- Otázka je, či by to ten človek chcel. Druhá, dôležitejšia vec je, či by hovoril pravdu. A to ma nebaví. Mňa nebaví niekoho usvedčovať, že toto je inak. To pre mňa nemá zmysel. Môj život je krátky na to, aby som sa s nimi hádal. Usilujem si nájsť ľudí, ktorí mi chutia a ja chutím im. Knihy s negatívnym nábojom nechcem robiť.
Byť v edícii rozhovorov u Štrassera musí byť zaujímavé pre mnohé osobnosti. Nebol tlak z vydavateľstva niekoho do vašej, čoraz širšej edície, dostať?
- Vždy je to vec dohody. Aj vydavateľstvo dáva návrhy, aj ja. Knihy rozhovorov vydávam vo viacerých vydavateľstvách. Jedno z nich zvažuje aj komerčný charakter, aby kniha nebola stratová. Niektorí ľudia zase nemali záujem. Stalo sa mi to dva – trikrát. Veľmi som chcel urobiť knižku s Jožkom Bednárikom. Až napokon zomrel. Sú aj ľudia, ktorí si chcú pamäti napísať sami. Napíšu si ich tak, ako chcú.
Záujem o knihy rozhovorov bol určite rozdielny.
- Z Lasicu sa predalo asi 18-tisíc kusov. Lasica bol absolútny TOP. Výborne sa predávali aj rozhovory s Chudíkom, Labudom a Studenkovou. Napríklad ale z knihy s Petrom Lipom, ktorú mám rád, sa predalo iba pár sto kusov. Pritom ju mám veľmi rád. Z niektorých kníh sa predalo málo, napriek tomu ich mám rád.
Rozhovory majú stovky strán a tisícky otázok. Ako funguje záverečná autorizácia?
- Najjednoduchšia autorizácia bola s Milanom Lasicom. Pritom tej autorizácie som sa bál najviac. Dal som Milanovi Lasicovi, ktorý budí veľký rešpekt, rukopis. Lepilo mi trošku. Stretli sme sa po desiatich dňoch a hovorí: Mal som dve možnosti. Buď to celé napíšem znovu sám alebo to nechám tak. A ja som to nechal tak. Vtedy mi odľahlo. S Františkom Mikloškom bola autorizácia knihy najťažšia zo všetkých, aké som zažil Nakoniec to dopadlo dobre. Autorizácia spočívala najmä v upresňovaní si detailov najmä od novembra 1989.
Čo ste s Františkom Mikloškom, napríklad ,napokon v knihe menili?
- V pasáži, kde František Mikloško spomínal na Jána Čarnogurského a jeho stretnutie s Václavom Havlom, keď ponúkol Čarnogurskému kreslo 1. podpredsedu federálnej vlády. Mikloško najprv hovoril, že Havel dal Čarnogurskému na rozmyslenie asi pätnásť minút. Potom to chcel upraviť na desať (smiech). Potom prišiel za mnou Ján Čarnogurský a povedal, že v knihe je chyba. Že Havel mu dal na rozmyslenie iba päť minút (smiech).
Hovoríte, že kým vyjde kniha, stretávate sa s ľuďmi a rozprávate dlhé mesiace. Určite pred rozhovormi existuje ešte ďalšia predpríprava.
- Najskôr si spomeniem, čo všetko o tom človeku viem. Pri hercoch si zájdem do Divadelného ústavu, hľadám si v archívoch. Čítam si o tých ľuďoch naozaj všetko, čo si prečítať môžem. Pomôže internet, knižnica. Kniha, aj s predprípravou, vzniká zvyčajne rok.
