TATÁRI
Tatári pochádzali z Mongolska (Tatárska), Tatársko je podľa kmeňa Tatári a ten sa volal podľa rieky Tatár. Boli menšej postavy, chudí, malé oči, malý nos, mali vypuklé lícne kosti, veľmi sa líšili od ostatných ľudí. Vzhľadom na podnebie v Mongolsku boli veľmi odolní, zvyknutí na tuhé, kruté zimy. Jedli mäso a pili kravské a kobylie mlieko, ktoré často miešali s krvou. Do roku 1920 nepoznali v Mongolsku rastlinnú výrobu. Muži a ženy sa obliekali rovnako, nosili dlhé bavlnené košele vpredu rozstrihnuté, ktoré si neprezliekali ani neprali a nosili ich až do rozpadnutia. Navrchu nosili nohavice a dlhé kabáty z dvojitej ovčej kože, takže nepociťovali chlad.
Tatárske vojská, to neboli divoké hordy, ale vysoko organizovaná a disciplinovaná armáda. Napoleon o nich povedal: Je zbytočné namýšľať si, že mongolský vpád bol bezhlavým nájazdom aziatskej hordy. Bol to hlboko premyslený útok armády, ktorej vojenská organizácia bola na oveľa vyššom stupni než u jej protivníka.
Sila a disciplína tatárskeho vojska, ktoré sa objavilo v našej krajine, bola taká obdivuhodná, že toto vojsko mohlo dobyť celý svet. Tatári mali len jazdu, nemali pešiakov, takže boli ohromne pohybliví, používali najmodernejšiu techniku, na dobýjanie hradov a miest používali obrovské katapulty, ktoré ťahalo aj 10 párov volov, katapulty vrhali nielen obrovské kamene, ale aj zápalné hlinené džbány s horiacou tekutinou. Po obsadení Číny začali s využívaním pušného prachu. Tatársky vojak mal 1 – 2 luky, niekoľko tulcov so šípmi, šabľu, krátku kópiu a dobrého koňa. Tatár bojoval skôr ľsťou ako silou. Tatári mali vynikajúco organizovanú výzvednú službu, a to cez obchodníkov, kupcov, ale aj žobrákov. Títo „agenti“ nosili odznak pchajcu.Tatári sa vôbec neumývali, nepoznali hygienu, a preto veľmi zapáchali. Jeden arabský letopisec napísal, že v roku 1401 Timurove vojská tak zasmradili Damašek, že ho nebolo možné vyvetrať niekoľko rokov.Timur bol priamym potomkom Džingischána. Nenávisť, hnev a závisť prevládali v povahe tohto národa.Tatári sa pri bitke vraj veľmi rehotali.V celej našej histórii nebolo strašnejšej a osudovejšej udalosti, ktorá by bola otrasnejšie zapôsobila na myseľ našich predkov, ako bol tento strašný uragán, ktorý sa prehnal nad našou krajinou.
TRENČÍN. Všetko sa to začalo v roku 1155, keď sa narodil Temudžin, syn bezvýznamného náčelníka mongolského kmeňa
Jasugejov. V mladosti bol zajatcom a ako otrok nosil na krku jarmo – veľké drevené koleso. Neskôr sa mu podarilo utiecť, stal sa náčelníkom svojho kmeňa a krok za krokom začal plniť svoj veľký sen o zjednotení všetkých mongolských kmeňov.
To sa mu nakoniec podarilo po dlhoročných krvavých bojoch medzi kmeňmi.
Veľký chán
V roku 1206 na veľkom kurultaji (zhromaždení) všetkých náčelníkov mongolských kmeňov bol Temudžin vyhlásený za veľkého chána – Čingischána – kráľa dobyvateľov.
Tak sa začala hrozná vojenská mašinéria, ktorou sa Čingischán obrátil proti susedným národom. Najprv obsadil severozápadnú a severnú Čínu, súčasne sa obrátil proti obrovskej Chorézmskej ríši v Perzii a v strednej Ázii (Samarkant, Buchara), ktorú rozvrátil a zničil. Iné jeho vojsko porazilo ruské kniežatá v roku 1223. Do Mongolska sa Čingischán vrátil v roku 1225 a zomrel v roku 1227.
Čingischán – jeden z najväčších mužov sveta, aký sa kedy narodil.
Založil ríšu, ktorá nemá vo svete obdobu. Vytvoril Jasu – zborník zákonov, ktorý platil v celej ríši a bol základom všetkých úspechov. Z rodnej osady Karakorum vybudoval hlavné mesto ríše, kde sústredil remeselníkov z dobytých krajín a mesto sa stalo strediskom, do ktorého smerovali karavány z východu aj západu. Od roku 1267 bol hlavným mestom mongolskej ríše Peking.
Tvrdé boje si vyžiadali veľké obete
Čingischán pred smrťou ustanovil za nasledovníka svojho syna Ogodeja. Ostatných synov poveril správou rozľahlých území. Najstarší syn Džuči neposlúchal a chcel sa osamostatniť, preto ho dal Čingischán tajne zavraždiť a za jeho nástupcu určil jeho syna a svojho vnuka Batuchána.
Toho aj poveril splnením svojho odkazu – závetu, dobyť večerné (západné) krajiny a prísť až k poslednému moru (asi francúzske pobrežie).
Preto sa tatárski cháni, všetko vnuci Čingischána, bolo ich asi 11, zišli v roku 1236 so svojimi vojskami v strednej Ázii pri meste Sygnak a na veľkom kurultaji vyhlásili za veliteľa výpravy na západ 29-ročného Batuchána, prezývaného džihangir – podmaniteľ sveta.
Tatári vedeli, že útok na západ musí byť náhly, prekvapivý, lebo jedine to im zabezpečí úspech. Na západ vyrazila obrovská armáda s asi 400- až 500-tisíc bojovníkmi. Preplávali Volgu a pobili všetko, čo im stálo v ceste. Dostali sa až ku Kyjevu, potom sa vrátili do ázijských stepí, aby sa kone vypásli a nabrali síl. Roku 1239 znova vyrazili na západ.
Táto armáda bola zložená z mnohých národov Ázie a Mongolov v nej bolo len asi 4-tisíc (velitelia), hlavné vojsko bolo v Číne a Ázii. Po ohromnej bitke v zime roku 1240 dobyli Kyjev – hlavné mesto Ruska, padlo tam asi 100-tisíc Tatárov, dobyli a vypálili aj Moskvu. Tak im už v ceste do západnej Európy nič nestálo.
Po porážke Kyjeva boli Tatári značne oslabení statočným odporom Rusov. Tatári potom tiahli na Uhorsko. Na Ukrajine sa rozdelili na dve armády. Hlavný voj na čele s Batuchánom smeroval do Maďarska, druhý voj pod vedením chána Pajdára smeroval do Poľska.
Hoci sa chýry o blížiacej sa strašnej pohrome dostávali do Európy, nikto im nevenoval patričnú pozornosť. Šľachta nechcela investovať do bojov, ktoré jej nič neprinesú, hoci ju kráľ Belo IV. vyzýval na obranu krajiny.
Tatárska armáda idúca cez Poľsko porazila spojenú armádu Poľska, Nemecka a Moravy pri meste Lehnica a zabili 40-tisíc bojovníkov, ktorým odrezali pravé uši a všetky dali do kožených mechov, padol aj vládca Poľska Jindřich II. Pobožný. Tatári síce vybojovali niekoľko bitiek, ale veľmi sa nezdržiavali a cez sliezske priesmyky vtrhli na Moravu.
Tu jej odolalo niekoľko miest a v bitke pri Olomouci padol aj chán Pajdar. Vojsko ďalej viedol chán Urudi. Na Morave v jednej dedine odrezali dedinčanom uši, preto sa dedina volá Bezuchov. Správa o krvipreliatí pri Lehnici obletela Európu, ľudia boli vydesení, ale nikto nič nepodnikol na obranu Európy.
Obliehali aj Trenčiansky hrad
Na jar v roku 1241 Tatári cez Hrozenkovský priesmyk vtrhli na Považie, odkiaľ viedla ich cesta priamo k Trenčínu. Najsevernejšie položený most cez Váh bol pri Trenčianskej Belej. Nevie sa, či sa obrancom podarilo most pred príchodom Tatárov zničiť, ale Tatári sa cez Váh dostali, mesto Trenčín vyplienili a vypálili.
Potom niekoľko dní bezúspešne obliehali Trenčiansky hrad.
Trenčín bol v tomto čase dôležitou lokalitou. Asi od roku 1018, keď sa Trenčín s okolím natrvalo stal súčasťou Uhorského kráľovstva, bol sídlom Trenčianskej župy, ktorá mala významné obranné postavenie na hraniciach s Moravou a Čechami. Tatárom odolalo mestečko Beckov aj hrad Beckov, Čachtický hrad v tom čase ešte neexistoval.
Obyvatelia domov pod Trenčianskym hradom a na svahu hradnej skaly boli v tejto dobe už slobodní a mesto bolo rozdelené na tri časti: 1. vnútorné mesto, 2. predmestie, 3. mestské obce.
K Trenčínu patrili aj samostatné majetkové celky: Biskupice, Nozdrkovce, Belá, Opatovce, Kubra, ale aj ďalšie nelokalizovateľné osady – majetky.
Pri útoku Tatárov sa obyvateľstvo Trenčína uchýlilo na Trenčiansky hrad bránený hrdinským hradným kapitánom Bohumírom, ktorý bol zároveň aj Trenčianskym županom. Je veľmi pravdepodobné, že počas tatárskeho vpádu došlo k podstatnému narušeniu sídliskovej aglomerácie, niektoré osady a dediny celom zanikli.
Od Trenčína Tatári postupovali smerom na juh po oboch stranách Váhu, ale aj Bánovskou kotlinou. Všetko dôkladne vyplienili, vypálili a obyvateľov vyvraždili.
Mnoho ľudí zajali, hlavne remeselníkov, zobrali dobytok a všetko krmivo. Aj keď obyvateľstvo vedelo o blížiacej sa pohrome, prepad bol náhly a mnoho ľudí nestačilo ujsť do hôr. Tí , čo ušli, museli občas zísť do dediny po potravu a tu ich Tatári väčšinou pochytali. Aj tí čo sa zachránili, nemali sa kam vrátiť, kam uchýliť. Všetko bolo zničené a spálené, nastal hlad.
Padli desiatky tisíc vojakov
Obidve armády Tatárov sa spojili na území Maďarska a tu sa pri rieke Slaná odohrala hlavná bitka s uhorským vojskom kráľa Belu IV. Uhorské vojsko bolo úplne porazené a rozprášené. Kráľ Belo IV. sa zachránil len útekom na niektorý ostrov v Jadranskom mori. V bitke padlo 60-tisíc uhorských vojakov. Tatári potom útokom dobyli hlavné mestá Uhorska – Pešť a Budín, ktoré už nemal kto brániť.
Tak sa Batuchán v roku 1241 načas stal vládcom uhorského kráľovstva. Potom sa chystal poraziť Talianov, Frankov a Nemcov. Keď Batuchán na jeseň 1241 chystal tiahnuť na Viedeň, mimoriadne okolnosti ho však donútili vrátiť sa domov.
Práve v tom čase zomrel chákan (veľký chán) Ogodej, a preto boli cháni povolaní do hlavného mesta na voľbu nového chákana. Batuchán ani nemal záujem byť veľkým chánom, ale hlavne sa bál o svoju „Zlatú hordu“, chanát- štát na území v strednej Ázii za Volgou, ktorú ohrozoval čingisovec Helaguchán, ktorý bol tiež veľmi silný, veď v roku 1258 dobyl Bagdad a rozvrátil tak Bagdadský kalifát. Tieto okolnosti zachránili Európu.
Obrancov Trenčianskeho hradu a všetkých, ktorí bojovali proti Tatárom, kráľ Belo IV. za tieto veľké hrdinské činy povýšil v roku 1243 na kráľovských poddaných a zároveň im bolo udelené dedičné právo na pozemky. Kráľ v tej dobe udeľoval ako náhradu za utrpené škody rozličné výhody a privilégiá. Tak aj mesto Trenčín dostalo mnohé vzácne výhody.
Po tatárskom vpáde sa kráľ Belo IV. často a dlhšiu dobu zdržiaval na Trenčianskom hrade. Asi sa obával, že sa Tatári vrátia. Aj sa vrátili, asi o 10 rokov, ale došli len na Ukrajinu a vrátili sa späť.
Autor: Rudolf Kadlečík
