MODROVÁ. Meno Anton Janžo (nar. 1928) pozná na Modrovej snáď každý chlap. Tóno je tu jednoducho legenda. Legenda futbalová. Hráčska i fanúšikovská. Už v roku 1945 obúval na konci vojny kopačky, aby si v domácom drese zahral proti rumunským vojakom. V 1951 bol spoluzakladateľom DŠO Sokol Modrová. Vo futbalovom drese odohral stovky zápasov, na tribúne po skončení kariéry povzbudzoval vyše tisíckrát. Nielen v rodnej obci, ale aj v celom okolí. Anton Janžo je posledný „modrovácky sokol“ spomínajúci na časy, keď po ihriskách behali skutoční rytieri športu.
Dnes by ich odvážali sanitky
Anton Janžo začal hrať futbal na malom ihrisku Panšula v Modrovke. „Začal som už ako šesťročný. Vtedy som už aj pásol kravy. Do školy som chodil do Modrovej. Už ako malý chlapec som sa pešo chodieval pozerať na futbal do Pieštan. Domov ma potom vozil na bicykli brat,“ začal spomínanie Anton Janžo. Piešťanských futbalistov má pred očami dodnes. Hrával sa tam vtedy skvelý futbal, hoci mali iba škvárové ihrisko. „Keby sa hralo tak surovo ako dnes, tak by hráčov odvážali sanitky. Hrávalo sa čistejšie, férovejšie. Dneska samé lakte, šťuchance, fauly, simulovanie. Všetci len padajú a ležia dlho na zemi, a pritom im nič nie je. To už ani nevykynožia,“ skonštatoval bývalý futbalista, ktorý hrával ešte v ére „nadčlenkových“ kvalitných kožených kopačiek. Ihriská boli neporovnateľne horšie, ale hralo sa so srdcom. „Aj na Modrovej bolo iba štrkové ihrisko a zelina trčala iba miestami. Kto padol mimo zeliny, poriadne sa odral,“ povedal.
Hrali v bagandžiach s podkovičkami
Keď prišiel Anton Janžo v roku 1951 domov z vojenčiny, organizovaný futbal sa hral najmä v Lúke, v Modrovej sa iba rozbiehal. „Chalani hrávali aj v bagandžiach, podkovičky a na predku plechy. Len sa tak iskrilo, niektorí poriadne futbal dovtedy ani nevideli. Na Lúke bola tráva,“ usmial sa Janžo. Na futbalové zápasy v blízkych obciach chodieval pešo. Aj na turnaj v Brunovciach. „Dokráčali sme tam a hneď nastúpili na dve stretnutia po sebe. Proti Brunovciam a Hrádku. Ešte aj pohár sme odtiaľ doniesli. S prsiami som dal vyrovnávajúci gól do siete Hrádku,“ spomína stále vitálny pán, ktorý so svojou manželkou už onedlho oslávi šesťdesiate výročie sobáša. V roku 1951 prešiel Anton Janžo aj s bratom z Lúky do futbalových farieb Modrovej. Tam pomáhal založiť Dedinskú športovú organizáciu Sokol Modrová. Aktívnej kariére sa venoval ešte aj po štyridsiatke. „Aj orechy som prestal oberať, keď ma Lúčania prišli zavolať, aby som im pomohol v zápase proti Drahovciam,“ usmial sa.
Zapriahli kone a „cestovali“ na voze
Ťažké kožené lopty boli pri ventile ukončené a spojené „švihlom“. „Lopta bola ťažká, ak ju niekto chytil švihlom do hlavy, sakramentsky ju zacítil. Keď sme v daždi loptu odhlavičkovali, celú hlavu sme mali od hliny a boli stále špinaví,“ usmial sa Anton Janžo pri spomienke na povojnové futbalové časy. Od roku 1952 robil na družstve. Keď sa nemali hráči ako dostať na zápas do Banky pri Piešťanoch, zapriahol kone. „Futbalisti naskákali na voz a išlo sa. A spolu s nimi aj fanúšikovia. Neskôr nás vozil už autobus. A priaznivcov bolo toľko, že aj vlečku museli pripojiť. Keď sa v inej obci vyrojili, domáci sa iba nechápavo pozerali,“ teší sa bývalý hráč aj po rokoch. Fanúšikovia sa pobiť nezvykli. Ale konflikty končiace strkanicami nechýbali ani vtedy. Diváci chceli biť niekedy aj hráčov a funkcionárov. Riešili si aj medzidedinské osobné spory.
Rozzúreného fanúšika chytil Tóno za ucho
Jeden z fanúšikov si chcel osobné nezhody vybavovať ručne aj Antonom Janžom počas zápasu v Lúke. „Našiel si príležitosť, keď sa išla kopať jedenástka. Chceš sa pasovať? Tak som ho chytil za golier, zatočil a bachol o zem. Ďalšiemu som capol. Tak potom utekali preč,“ usmial sa pri spomienkach na rušné chvíle. Aj keď chceli cudzí fanúšikovia ublížiť domácemu funkcionárovi Lehutovi, zasiahol Anton Janžo. „Ty buď ticho, lebo nafasuješ. Chytil som ho za ucho. Potom nariekal, že som mu ho skoro odtrhol,“ prezradil. Aj fanúšikovia Sokoloviec mali „rozrobené“ s modrovianskymi funkcionármi. Účty si s nimi chceli vybavovať počas polčasu. „Tak náš predseda vtedy radšej sadol na motorku a ufujazdil preč. Aspoň sa vyhol bitke. No, bolo to už vtedy niekedy veľmi rušné. Ostro bývalo aj v Nižnej, Veselom či vo Vaďovciach,“ podotkol Anton Janžo.
Zápasy s „jedovitými“ mužstvami ho lákali
Anton Janžo nezanevrel na futbal ani po skončení aktívnej a dlhoročnej kariéry na zelenej tráve. Stal sa z neho skalný fanúšik. „Modrová, Hrádok, Hôrka, Lehota, Lúka. Tam som chodil najviac. S Modrovákmi som chodil fandiť aj do Hubiny, Moravian, do všetkých obcí, kde sa dalo. Keď bola možnosť, stihol som cez víkend byť aj na dvoch zápasoch,“ pokračoval milovník futbalu. Tonka Janža dnes najviac hnevá nepriaznivé rozlosovanie súťaží, keď všetky kluby z „jeho regiónu“ hrajú naraz vonku. Najradšej by skočil na bicykel a išiel aj niekoľko kilometrov za nimi, aby mu neušiel žiaden zápas. „Ale už mám deväťdesiatku takmer na krku. Ja by som aj bicykel ešte zvládol, ale manželka ma naň nechce pustiť. A pritom mám nový bicykel,“ usmial sa. Najviac sa mu páčil vždy futbal v Piešťanoch. A zápasy s „jedovitými“ mužstvami. „S Hlohovcom, Sereďou. To boli surové zápasy. Dodnes si pamätám brankára Hlohovca. Volal sa Tarhai. Bol skvelý,“ spomínal pán Janžo.
Z tribúny v Bratislave videl aj Eusébia
Za futbalové zápasy nedostal Tóno Janžo ani korunu. Hráči v Modrovej hrali zadarmo. „Ale veru, kto by nám čo vtedy dal. Skôr som v roku 1952 o peniaze prišiel, keď som jednému hráčovi požičiaval. Aj sedemsto korún som mu požičal. Aj od brata pýtal,“ zasmial sa. Hráči boli radi, že im pani Lehutová aspoň špinavé dresy po zápasoch oprala. Modrovčania mali v Janžovej futbalovej ére dve sady. Dnes už sú staré dresy iba spomienkou na slávne časy na zelených i škvárových trávnikoch. Odvtedy prešlo už mnoho desiatok rokov, keď Tóno Janžo dral futbalové kopačky. Dnes nevynechá jediný zápas na Modrovej a aj počas majstrovstiev Európy sedel pri obrazovke ako prikovaný. „Vo finále som chcel, aby vyhrali Portugalci. Ronaldo sa mi páčil. Škoda, že sa zranil. Ja si spomínam aj na deul Portugalska v Bratislave, keď hral ešte nebohý Eusébio. Ani Pelé taký nebol, aspoň u mňa. Vtedy som bol povzbudzovať na tribúne,“ dodal 88-ročný Anton Janžo.
Janžovci - futbalový rod
Anton Janžo pochádza zo šiestich detí, piatich synov a jednej dcéry. Futbal hrávali aj jeho bratia. Príslovie jablka nepadajúceho ďaleko od stromu platí stopercentne aj v jeho prípade. Jeho syn Miloš hrával futbal za Starú Lehotu a Hrádok, zať Anton za Modrovú. Vnuk Martin hrával nižšie futbalové súťaže v Anglicku a ďalší z vnukov ešte donedávna nastupoval v drese MŠK Lúka. Vnuk Michal nastupuje na zelené trávniky ešte aj dnes v drese ŠK Modrová. „Pán Janžo je posledným žijúcim zakladateľom DŠO Sokol Modrová z roku 1951. Dodnes je to futbalový elegán. V roku 2015 slávnostným výkopom otváral medzinárodný priateľský futbalový turnaj. Určite ho chceme pozvať aj na otvorenie futbalovej sezóny 2016/17. Aj touto cestou mu chcem v mene ŠK Modrová poďakovať za založenie organizovaného futbalu v našej obci a za všetko, čo pre klub urobil,“ dodal futbalový funkcionár Marián Lacko, tajomník ŠK Modrová.
