TRENČÍN. Dobrovoľný strážca prírody Jakub Cíbik (23) sa okrem filmovania venuje aj fotografovaniu stretu prírody s človekom. Jeho najnovšia výstava s názvom Čriepky tradičného vidieka zavedie návštevníkov do obdobia, keď mozole na rukách ľudí patrili k dennej rutine.
Výstava mladého fotografa v priestoroch Trenčianskeho múzea potrvá do 31. augusta.
Aké čriepky života môžu návštevníci na vašej výstave nájsť?
– Výstava zobrazuje na viac ako 40 fotografiách rôzne ukážky zvyškov tradičnej bielokarpatskej krajiny. Sú tu zobrazení ľudia, ktorí sa o krajinu starajú – starší obyvatelia a dobrovoľníci, ktorí kosia ručne. Návštevníci tu nájdu aj hospodárske zvieratá, ďalšia časť je venovaná architektúre a posledná časť znázorňuje vidiecku krajinu. Zaujímavé sú úzke políčka, ktoré boli bežne v minulosti prítomné v krajine, neskôr ich nahradili monokultúrne polia, s ktorými sa dnes bežne stretávame.
Fotografie nevznikli bezdôvodne, nesú v sebe i skrytý odkaz, mohli by ste ho poodhaliť?
– Jedným z cieľov výstavy je poukázať na zmeny, ktoré prebiehajú v krajine. Tieto začali niekedy v 50. rokoch minulého storočia a súviseli s kolektivizáciou. Zmeny smerovali k postupnému zanikaniu tradičného hospodárenia v krajine, zanikalo napríklad používanie ručných kôs, zmenil sa krajinný ráz. V minulosti bola v krajine prítomná jemnozrnná mozaika, rôzne drobné políčka, spomínanou kolektivizáciou a scelením do veľkých pozemkov sa z krajiny stala jedna veľká monotónna masa. To spôsobilo vytrácanie sa rôznych rastlinných a živočíšnych druhov z prírody.
Majú tieto zmeny vplyv aj na človeka?
– Podľa mňa určite, narušil sa prirodzený kontakt ľudí s pôdou a do dneška pozorujeme nezáujem ľudí o poľnohospodárstvo. Sme odkázaní na veľké družstvá a malých poľnohospodárov je čím ďalej, tým menej.
Pasienky v minulosti spásali poľnohospodárske zvieratá, je to tak aj dnes?
– Veľmi nie, aj keď o pasienky a role je nutné sa starať. Biele Karpaty sú typické tým, že tu vznikla krajina, ktorá vznikla pod vplyvom človeka, ale zachovala si aj rôzne prírodné hodnoty. Ochranou pasienkov nechránime iba prírodu, ale do istej miery aj kultúrne dedičstvo, keďže bielokarpatské lúky majú tradíciu niekoľkých storočí obhospodarovania.
V akom období fotografie vznikali?
– Vznikali od roku 2012 a najnovšie sú zo začiatku tohto roka. Je tu asi 45 fotografií zosnímaných za skoro päť rokov.
Vznikli náhodne, alebo im prechádzala príprava?
– Niektoré vznikli úplnou náhodou – počas prechádzky prírodou alebo bicyklovaní. Zachytiť iné trvalo dlhšie. Stalo sa, že som mal vyhliadnuté miesto, ale na dobré svetlo som čakal aj niekoľko dní.
Kosenie lúk ručnými kosami a ďalšie momenty na foto-grafiách môžu prísť mladým ľudom takmer archaické, aké reakcie očakávate od súčasnej generácie?
– Myslím si, že hlavne starší ľudia si pospomínajú na to, čo kedysi dávno zažili. Úplne najradšej by som bol, keby sa ľudia začali venovať viac tradičnému hospodáreniu a prichádzali na naše akcie, ktoré robíme so združením. Akcie sú venované napríklad hrabaniu rôznych vzácnych lúk, ktoré sa zachovali v Bielych Karpatoch.
V minulosti ste organizovali už štyri výstavy, natočili ste dokonca dokumentárny film o Bielych Karpatoch, aké sú vaše plány do budúcnosti?
– Postupne pripravujeme nový dokumentárny film. Bude sa venovať ovocinárstvu v Bielych Karpatoch, ktoré tu má veľkú tradíciu. Preto film venujeme starým odrodám a rovnako aj ľuďom, ktorí sa mu venujú dodnes.
