TRENČÍN. Člen zlatej generácie Jednoty Trenčín má na konte s Čemezom a Pokorným najviac sezón v 1. lige (10). Napriek úctyhodnému veku svoje skúsenosti stále odovzdáva futbalovej mladi.
Z hrdinu náhradník
Rodák zo Sládkovičova presviedčal o všestrannom loptovom talente už na základnej škole, ktorú okrem futbalu pravidelne reprezentoval na športových hrách mládeže v basketbale, volejbale aj hádzanej. Trenčianskych funkcionárov zaujal ako dorastenecký brankár Galanty, kde študoval za sústružníka. Ich ponuke však definitívne prikývol až na druhý pokus. „Vybrali ma do kádra Spartaka Trenčín, ale spočiatku mi ponúkli nevyhovujúce podmienky. Robil som v závode TOS doobeda a v noci, trénovali sme popoludní. Bol som vyčerpaný, navyše na Soblahovskej ulici nás bývalo desať v jednej izbe. Nahnevaný som odišiel domov. Keď sa pre mňa vrátili, ponúkli mi samostatný byt aj lepšie zamestnanie. A to sa mi už páčilo viac,“ spomína Rihošek, ktorý v roku 1956 narukoval do ďalšieho trenčianskeho klubu - Dukly. Po skončení vojenčiny v Brezne, kam medzitým armádny celok z Považia prevelili, pomohol Trenčínu vybojovať historický postup do najvyššej československej súťaže. Paradoxne, v rozhodujúcom zápase na pôde mestského rivala Odevy dostal v bráne TTS prednosť Chromčák. Miláčika publika vyradil zo zostavy spor s trénerom Bullom.
(Ne)nominácia do Tokia mrzí dodnes
Do kroniky trenčianskeho futbalu sa zlatými literami zapísal najmä počas jedenástich rokov v drese Jednoty, s ktorou vybojoval druhé miesto v 1. lige v sezóne 1962/63, striebornú medailu v Stredoeurópskom pohári po finálovom nezdare proti AC Fiorentina v roku 1966, či titul jesenného ligového šampióna o rok neskôr. Nastúpil v historicky prvom zápase Trenčanov v pohárovej Európe na štadióne v Chorzówe, kde v lete 1963 v rámci Rappanovho pohára remizovali pred 60 000 divákmi s Poloniou Bytom 2:2. Nechýbal vo výprave športovo-poznávacích expedícií Jednoty do Škandinávie, Strednej a Južnej Ameriky, ani Iránu, kde ho po konfrontácii s tamojším národným mužstvom vyhlásili za „miliónového brankára“. So spoluhráčmi Vojtechom Masným a Pavlom Bencom sa v dobrom svetle ukazoval aj v reprezentácii olympionikov. Napriek dvom štartom v príprave Rihošek v konečnej nominácii na OH v Tokiu chýbal. Charizmatický brankár má na vtedajšieho trénera Vytlačila dodnes ťažké srdce: „Praha je Praha, Bratislava je Bratislava. Trenčín bol oproti nim dedina. Človek tu mohol robiť, čo chcel, do reprezentácie sa dostal ťažko. Aj keď v tých rokoch bolo u nás veľa kvalitných gólmanov. Keď vypadol Fülle z Interu, v olympijskom mužstve zostal Schmucker a ja. Schmucker bol vyšší, lepší. Bol som suverénna dvojka. Mal som pripravenú kapsu, takmer všetko zbalené s tým, že za dva týždne odlietam. Záhadne napokon miesto mňa išiel Švajlen,“ utrúsil s trpkosťou v hlase.
Divákov privádzal do varu
Rihošek si užíval ovácie publika aspoň doma. Divákov privádzal do varu rôznymi parádičkami. Prirovnávali ho k pardálovi (čierny leopard, pozn. PM). Ako povedal, takzvané robinzonády trénoval bez chráničov už v doraste. „Vedel som padať aj na škvarovom ihrisku. Po vzore Schrojfa som naznačil pohyb do jednej strany, potom hodil rybičku do stredu brány. Diváci žasli, že čo som chytil. V podstate nič veľké, ono to bolo skôr pre efekt,“ priblížil brankár, ktorému sa vonku najlepšie hralo v Prahe. O elegánovi medzi troma žrďami kolovali zvesti, že má sklené oko. „V roku 1952 ma kopli do oka. Asi mesiac som vôbec nevidel, potom sa mi polepšilo. Mám dioptriu 5/5. Druhé oko mi ťahalo celé zápasy. Keď začali vyrábať čiernobiele lopty, dostal som občas gól z diaľky. Lopta vyletela hore, stratila sa mi medzi ľuďmi v pozadí a občas som neskoro reagoval,“ priznal vitálny osemdesiatnik, ktorý na sklonku aktívnej kariéry pôsobil v Dubnici nad Váhom, Nemšovej a LO Trenčín.
