TRENČIANSKE TEPLICE. Hviezda československého filmového plátna 62-ročná Zdena Studenková prišla do Trenčianskych Teplíc doslova na otočku. Stihla pri kávičke rozhovor so zakladateľom festivalu Petrom Hledíkom, tlačovku s novinármi i krátke stretnutie so svojimi priaznivcami.
Po udelení ceny Umelcova misia a primontovaní tabuľky so svojím menom na Most slávy cestovala na natáčanie do Prahy.
Prvýkrát sa vo svete filmu objavila ako dvadsaťročná v poviedkovom filme Motív pre vraždu. V súčasnosti žiari na divadelných doskách v úlohe režisérky a fotografky Leni Riefenstahl – dvornej filmárky Adolfa Hitlera a Tretej ríše.
(zdroj: MARTIN ŠIMOVEC)Film a divadlo. Na oboch scénach ste boli vždy kráľovnou. Čo vám je bližšie?
- Medzi filmom a divadlom je nesporný rozdiel. V divadle som roztrénovaná ako kôň v cirkusovej manéži. Práca s citom je vo mne zakódovaná. Potom sa ľahko robí aj vo svete filmu.
Človek má nažité, emócie má niekde zapísané. Dokážem sa rozplakať koľkokrát potrebujem a koľkokrát to potrebuje režisér. Herci, ktorí majú divadelný základ, sú výnimoční. Herci, ktorí sa bez divadelnej skúsenosti dostanú priamo pred kameru, to majú omnoho zložitejšie.
A čo herci, ktorí sú omnoho úspešnejší na filmovom plátne ako na divadelných doskách?
– Ja milujem Belmonda. Milujem ho ako herca, ktorý natočil filmy a ja ich môžem pozerať od rána do večera. Z jeho divadelného predstavenia som ale odišla. Nudilo ma to. Kamera je úplne iná záležitosť.
V súčasnosti stvárňujete na doskách Slovenského národného divadla v hre LENI filmárku Leni Riefenstahl, ktorá bola dvornou režisérkou Adolfa Hitlera. Ako vnímate umelkyne, ktoré kolaborovali s nacistickým režimom?
- S touto otázkou som sa počas divadelného predstavenia LENI potýkala asi pol roka. Hodila sa udička a všetci demokrati a liberáli sa okamžite namotali a viedli s nami istým spôsobom boj, prečo inscenujeme hru o Leni Riefenstahl, ktorá slúžila nacistickému režimu.
Položme si otázku. Kto z nás neslúži nejakému zriadeniu? Takisto nás voľakedy označovali za komunistické herečky. Neemigrovali sme, musel tu niekto aj zostať. Nie všetci sme emigrovali do Nemecka, aby sme sa potom odtiaľ vrátili a hovorili, že my sme tu kolaborovali.
Mala sa ako umelkyňa vzoprieť Hitlerovi a jeho režimu?
- Človek má povinnosť robiť to, čo robí. Leni Riefenstahl bola kontroverzná žena. Na jednej strane naozaj slúžila nacistickému režimu. Ale v predstavení hovorím ústami Leni Riefenstahl vetu: Viete si predstaviť, že by som na tom niečo zmenila? Viete si predstaviť, že by sa čokoľvek zmenilo, okrem takej drobnosti, že by som to neprežila? Jedno je jasné. Dostala ponuku a využila ju, pretože to bola naozaj veľká umelkyňa.
Leni Riefenstahl propagandisticky a prohitlerovsky natočila aj letné olympijské hry 1936 v Berlíne.
- Telefonovala som nedávno s naším bývalým športovým reportérom Igorom Telekym, ktorý žije na Floride. A on Američanom, ktorí Leni Riefenstahl odsudzovali, hovoril: Keby sme nemali Leni Riefenstahl, neviem, ako by sme dnes snímali olympiádu.
Všetky jej technologické postupy, objektívy, ktoré sama vymyslela a podľa jej návodov sa skonštruovali sa používajú dodnes. To bola objavná žena. Je to žena, ktorá zanechala obrovskú stopu vo filmovom priemysle ako takom.
Aký je váš postoj k Leni Riefenstahl ako svetoznámej umelkyni?
- Ako umelkyňu ju vnímam ako výnimočnú osobnosť a istým spôsobom si za ňou stojím. Ja Leni Riefenstahl istým spôsobom obhajujem v tom, že mala ženskú povahu, nebola schopná povedať: nie. Nevedela povedať som Palach a podpáliť sa alebo povedať: zastreľte ma. Využila možnosť pracovať. Keď ju po vojne odsúdili a všetko jej zobrali, tak tridsať rokov nenašla prácu.
Našla si teda novú cestu. V 62 rokoch si začala robiť potápačský kurz, odišla do Afriky a žila s neobjaveným kmeňom.
Ako 72-ročná točila podmorský svet a točila fantastické filmy. Zomrela ako 102-ročná. Polovicu života bola na výslní a polovicu života v totálnom zatratení a odsúdení. Ten jej kríž za to, že slúžila fašistickému režimu, bol naozaj veľmi ťažký.
Zo súčasného filmového herectva čoraz viac ubúda citu a dobra, násilie ovláda plátna i obrazovky. Ako to vnímate ženským okom?
- Aj rozprávky, ktoré boli za socializmu točené, tak to bolo jasné. Komunisti vedeli, že treba dať národu chlieb a hry. Aj keď sa niekde inde zadlžovalo, v tomto zmysle podporovali kultúru. Filmy boli v minulosti výpravné a krásne. Dbalo sa na kvalitu. Dnes vidíme, že do toho vstupujú kadejaké zahraničné spoločnosti a vždy je to nejako priškrtené alebo je tam podmienka, že miesto tejto herečky tam bude táto herečka.
Zažili ste výmenu herečiek aj na vlastnej koži?
- Áno. Mala som hrať v jednom filme a zrazu ma vymenili za takú „špatnú“ Nemku, že som neverila vlastným očiam. Takže toto je daň za to, čo sme museli priniesť za to, že sme taký malinký štátik a ten trh je veľmi malý. Určite by bolo dobre, keby sa aspoň pár filmov natočilo tak, ako sa má natočiť.
Chýba vám atmosféra starých filmov?
- Aj pred týždňom som si znovu pozrela Wericha v tých všetkých geniálnych rozprávkach, ktoré mali kultúru reči a náznak jemného veršu. Malo to úroveň, princezná vyzerá ako princezná a princ ako princ. A nie sú tam prapodivní ľudia.
Keď má mať Jánošík dva metre, tak má mať dva metre. Som človek, ktorý funguje na tradíciách. Aj deti musia mať zážitky, ktoré ich potom formujú.
Stretli ste sa s mnohými legendami československého filmu, ktoré dnes už nežijú.
- Boli to nádherné stretnutia s veľkými hercami. S pánmi Rudolfom Hrušínským, Radkom Brzobohatým či Václavom Voskom alebo s pani Danou Medřickou. Čím väčší herec to bol, tým vyžaroval väčšiu pokoru, ale zároveň aj správne sebavedomie.
Viem, to čo viem, a teraz vám to predvediem. To boli naozaj obrovské osobnosti a som rada, že som s nimi mohla robiť.
Točili ste aj v zahraničí.
- Stalo sa mi, že som sa tam stretla s nafúkancami a aj s herečkou, ktorej otecko kúpil filmovú úlohu, lebo bola z bankárskej rodiny Fuggerovcov v Nemecku. Bola naozaj veľmi netalentovaná, hoci chodila medzi točeniami do tých najdrahších amerických hereckých škôl. Akurát mi bolo do plaču, keď som videla tie brilianty, čo mala na krku (smiech).
