NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Vzpierač Lubomír Sršeň (nar. 1954) patril k najjagavejším športovým hviezdam spojených so vzpieračskou činkou v socialistickej ére na prelome 70. a 80. rokov. Šiesty na olympiáde v Moskve 1980, štvrtý na majstrovstvách sveta (1983) i majstrovstvách Európy (1983). Do dnes s trpkosťou spomína na režim, ktorý mu pre bojkot znemožnil štart na olympijských hrách 1984 v Los Angeles. Práve tam chcel dôstojne ukončiť svoju úspešnú kariéru. Do Nového Mesta nad Váhom prišiel so skupinou talentovaných vzpieračov, ktorých v súčasnosti trénuje vo Vzpieračskej škole Ota Zarembu v Hornej Suchej.
Vzpieranie malo v ére socializmu medzi fanúšikmi omnoho väčšiu popularitu ako dnes. Mená Zaremba, Poliačik, Zdražila, Hekel, Sršeň, Khek, Matykiewicz, Prohl si fanúšikovia športu doteraz pamätajú. Prečo došlo k takému poklesu popularity vzpierania vo východnom bloku?
- Bola iná doba a nebolo toľko vzpieračov. Po rozpade Sovietskeho zväzu je to šialené. Vysoko sú dnes aj vzpierači z krajín, ktoré ja som na súťažiach nikdy nezažil. S Číňanom alebo Japoncom som nikdy nepretekal. Za mojej éry boli špičkou Sovieti, Bulhari, Poliaci, Maďari, Česi. Nebola taká veľká konkurencia a viac sme aj trénovali. Určite nebolo ani toľko možností, aké má mládež dnes.
Ako hodnotíte mladú generáciu a jej vzťah k športu?
- Je to hrôza a des. Deti nevedia poriadne skákať, zle chodia. Nemajú absolútne záujem. Držia v rukách iba telefóny a počítače. Preto je šport u nás taký zlý. A pokles nie je iba vo vzpieraní. Keď som počúval futbalistu Čecha a hovoril, že keď ho vyberali, prišlo na zraz dvesto záujemcov o futbal. Teraz má futbalovú školu a spomínal, že je rád, keď naplní 65 detí. Keď už deti nebaví hokej a futbal, čo potom vzpieranie?
Vy ste končili na najvýznamnejších podujatiach s obrovskou smolou, vždy tesne za medailou. Štvrtý na majstrovstvách sveta i Európy v roku 1983. Pravdepoodbne to bolelo veľmi dlho...
- Štvrté miesto na svete mi ani tak nevadilo, jednalo sa o veľký úspech. Na Rusa, Bulhara a Poliaka som vtedy nemal. Obrovské sklamanie je pre mňa na celý život olympiáda v Moskve v roku 1980 a šieste miesto. To bol smoliarsky závod a dodnes to ľutujem. Nejde to napraviť, podpísalo sa na tom viac faktorov. Ale bola tam obrovská šanca získať vytúženú olympijskú medailu.
Hoci olympiádu 1980 v Moskve bojkotovali západné krajiny, vzpieračské výsledky to vôbec neovplyvnilo. Západ vtedy na východ vo vzpieraní kvalitatívne absolútne nemal. Prečo?
- Pre vzpieračov z východu bola obrovská šanca vycestovať von. Pre Sovietov to bola úžasná motivácia. Sovietske hviezdy boli za svetové rekordy údajne platené dolármi, aby neutekali. Vzpierači sa mali v Sovietskom zväze ako v rozprávke. Dnes sa vezme pas a cestuje, motivácia končí. Ani ruský hokej nie je to, čo bol kedysi.
V roku 1984 ste plánovali na olympiáde v Los Angeles ukončiť svoju skvelú kariéru. Bol to asi šok, keď ste počuli správu, že aj Československo túto olympiádu bojkotuje.
- Všetci sme tu chceli končiť, aj atléti Kratochvílová i Bugár. Bola to pre nás športová životná tragédia. Mali sme po tridsiatke. To sa nedá ani popísať. Boli sme akurát na sústredení v Rakúsku. Vyšli noviny a sadli sme si s moskovským olympijským víťazom Otom Zarembom. Majiteľ strediska nám kúpil fľašu vína, tiekli nám slzy a lomcovala s nami zlosť. Vedeli sme, že je konečná a že dostať sa na ďalšiu olympiádu už nie je šanca. Drel som vtedy ako magor a mal som formu. Možno by som bol bojoval o medailu.
Nemali športovci šancu protestovať?
- Nie. Pritom funkcionári tvrdili, že nebudú ako oni, keď západniari bojkotovali olympiádu v Moskve 1980. Tvrdili, že na olympiádu pôjdeme. Potom prišiel „befel“ z Moskvy a všetci stiahli „brká“ a sklopili hlavy.
Kariéra skončila a funkcionári sa na vás po jej ukončení doslova vykašľali. Ako ste to vnímali?
- To je ďalšia tragédia. Ja som skončil a išiel rovno ako baník na šachtu. Začal som tam ako keby som bol 18-ročný učeň. Vôbec sme nikoho nezaujímali. Dodnes sa nikto so mnou nerozlúčil. Keď sme sa lúčili s nároďákom, nikto nám neprišiel podať ruku. Je to za nami, ale koniec bol strašný. Preto dnešným chlapcom prajem, aby si vyvzpierali peniaze a potom nemali existenčné starosti. Mal som dve malé deti a žena nepracovala. Bola to pre mňa ťažká situácia.
Bolo medzi športovcami z východu a západu cítiť zvýšenú konkurenciu?
- Vôbec nie. My sme mali skôr zakazované, aby sme sa s nimi bavili. Vždy bol s nami politický pracovník, ktorý nás strážil. Na cestách von sme za hranicami vždy odovzdali pasy. Mohol som utiecť aj bez pasu, ale nelákalo ma to. Rodičov i kamarátov som mal v Čechách. Prečo utekať? Teraz si niekedy hovorím, že som bol možno blbec a mal som utiecť. Útekom by som skazil ale život všetkým súrodencom. Mal by som sa dobre a rodina by ma preklínala.
Vzpierali ste v dopingovej ére. Aj najväčšie hviezdy vzpierania sa po čase priznali k dopingu. Medzi nimi aj váš kamarát Ota Zaremba, ktorý vyhral olympiádu v Moskve. Brali doping všetky vzpierači úspešných krajín?
- Asi áno. Asi ho brali všetci. Nás teraz odsudzujú a nejaká mladá slečna natočí film a hovorí v ňom o morálke. Nech si ľudia láskavo uvedomia, že vtedajší prezident Husák dával na to peniaze. Bolo to povinné. Takto to bude a musíš poraziť kapitalistického „zápaďáka“, pretože ty si socialista. Nedaj bože prehrať. Ako si mohol prehrať s prašivým „zápaďákom“? Bola to hrôza.
Lekári hrali v dopingu určite nemalú úlohu.
- Ja tvrdím, že keď to bolo pod lekárskym dozorom, tak to nebolo také zlo, ako keď to dnes berú „sklepmajstri“. My sme boli úplne iné typy ľudí. Hrali sme hokej, futbal, všetky športy. Príprava bola všeobecnejšia.
Na akej úrovni bola vtedy regenerácia?
- Na vysokej, tá fungovala dobre. Hoci sme ju podceňovali, mali sme v Havířove saunu, podvodné masáže a ďalšie veci. To bolo fakt dobre vybavené.
Čo vás na dnešnom vzpieračskom športe najviac hnevá?
- Že zrušili strediská mládeže. To je obrovská chyba. Nie sú tréneri. Ako môže poriadne trénovať človek, ktorý musí chodiť do inej práce. V Čechách i na Slovensku boli platení vzpieračskí tréneri. Možno aj preto by dnešná mládežnícka generácia na nás nemala výkonovo najmenšiu šancu. Oficiálone sme mohli vzpierať od pätnástich rokov. Mal som trinásť rokov, vážil 60 kilogramov a na prvý raz vzoprel 85 kilogramov. Keď som mal pätnásť, zdvihol som sto kilogramov a vážil som iba 63 kilogramov.
Vrcholové vzpieranie sa určite podpíše aj na zdraví športovca. Ako je to vo vašom prípade?
- Samozrejme, že sa vzpieranie na mne podpísalo. Ale keď prídem na pivo a stretnem sa tam s kolegom v mojich rokoch, ktorý má vymenené koleno a vyzerá o desať rokov staršie a nikdy v živote nešportoval, tak ten šport tak strašný asi nie je. To sú také kecy, že kto vzpiera nevyrastie. Ale určite treba deti pri tréningoch sledovať, nepreháňať to a nepreťažovať.
