TRENČÍN. Strasti aj radosti najdlhšej turistickej magistrály na Slovensku zažil v nedávnej minulosti aj Trenčan Benedikt Ševčík (25).
Ako amatérsky turista sa vybral na mesačnú púť po slovenských horách a dolinách. Počas mesiaca na cestách objavil nielen ticho a krásy slovenskej prírody, ale aj vlastné možnosti a vytrvalosť dokončiť magistrálu na jej konci, na Devíne.
Dĺžka Cesty hrdinov SNP presahuje 700 kilometrov, čo vás motivovalo zvládnuť takú veľkú vzdialenosť?
– Moja motivácia spočívala v otestovaní si vlastných síl a rovnako som chcel spoznať aj krásy Slovenska. I keď som dva roky pred začiatkom cesty o nej nič nevedel, po naštudovaní informácií som si povedal, že to skrátka musím dať.
Fascinovala vás aj historická stránka tejto najdôležitejšej turistickej magistrály na Slovensku?
– Určite, som milovníkom histórie a keďže Cesta hrdinov SNP prechádza väčšinou významných oblastí, ktoré zohrávali v minulosti dôležitú úlohu počas Slovenského národného povstania, môj záujem ešte narástol.
Ako vyzerala príprava pred touto turistickou výzvou?
– Príprava sa začala nákupom máp a zmapovaním terénu. Pred 32-dňovým výletom naprieč Slovenskom som si otestoval svoju fyzickú pripravenosť dvomi menšími turistickými trasami. Táto cesta bola výzvou, keďže nikdy som takú veľkú vzdialenosť neprešiel a fyzická kondícia, ktorú som nadobudol hrávaním futbalu a tréningmi, sa mesačnej záťaži nemohla vyrovnať.
Absolvovali ste celú cestu sám?
– Našťastie som celú cestu nešiel sám. Jedna zo sestier so mnou putovala z Dukly do Košíc, druhá sestra z Košíc do Trenčína a z Trenčína som na Devín pokračoval sám. Bol som rád, že ma v tejto ceste podporili, lebo bez nich by som to asi nezvládol, samota by ma pravdepodobne ubila.
Ako ste sa stravovali? Nie sú tieto stovky kilometrov náročné ako pre nohy, tak pre žalúdok?
– Počas cesty som schudol 10 kilogramov a zodral jeden pár turistických topánok, preto áno – je to veľmi náročné. Kvôli snahe uraziť za deň čo možno najviac kilometrov sme vstávali skoro ráno. Na raňajky sme si uvarili instantné kaše, ak sa pošťastilo, pridávali sme si do nich lesné plody. Hneď po raňajkách sme vyrazili na cestu, ktorú prerušil ľahký a rýchly obed v podobe pečiva. Energiu sme doplnili až výdatnými večerami na konci dňa. Keďže sme cestu absolvovali v júli, dôležitá bola hydratácia.
Cesta to musí byť veľmi náročná. Musí byť človek lepšie pripravený po fyzickej či psychickej stránke?
– Je to viac psychicky náročné ako fyzicky. Počas cesty vás ubíja veľká únava, počasie, dážď, búrky – a vidina toho, že stále máte kus cesty pred sebou. A pokiaľ sa nezatnete, asi to neprejdete. Aj napriek tomu, že nie som profesionálnym turistom, cestu som riskol a zvládol ju, z čoho som bol nesmierne šťastný.
Zažili ste dni, počas ktorých ste si povedali – a dosť, končím?
– Bolo ich viacero. Prvý taký deň som zažil v Dobšinej, v okolí ktorej celý deň pršalo, priamo v nej však nespadla ani kvapka. V domnienke, že je všetko v poriadku, vyšiel som v topánkach na horúci asfalt, ktorý sťahoval všetku vlhkosť z okolia. Nanešťastie stiahol všetku vlhkosť aj z mojich chodidiel – vyžarujúce teplo asfaltu mi prepálilo kožu na chodidlách a toho času bolo otázne, či budem ďalej pokračovať. Druhú krízu sme zažili v Slovenskom rudohorí. Počas horúceho júlového dňa sme nemali ani kvapku vody, bez možnosti niekam zísť a napiť si, prípadne si ju kúpiť. Mučivý pocity smädu si pamätám dodnes, pričom od toho momentu si vážim vodu najviac, ako dokážem.
Aký je váš najkrajší zážitok počas mesiaca na cestách?
– Najkrajší zážitok mám z Kráľovej holi. Po výstupe na ňu som mal krásny výhľad na rannou hmlou zahalenú krajinu, nad ktorou sa v pozadí vypínali majestátne Vysoké Tatry. Okrem tohto zážitku si rád spomínam na dobrosrdečnosť neznámych ľudí, ktorí chceli pomôcť, aj keď sme pomoc nepotrebovali.
Po výstupe na Kráľovu Hoľu. (zdroj: ARCHÍV B.Š.)Dobrosrdečnosť Slovákov nevymrela?
– Určite nie. Na východe nám ľudia neustále autami zastavovali a chceli nás zviezť. Kdekoľvek sme sa zastavili, ponúkli nám vodu a to bez rozdielu, či sme boli na východe Slovenska, alebo na západe. Dobrotu v ľuďoch nám potvrdil aj jeden z pekných zážitkov, ktorý sa udial v osade Horná Streda. V okolí osady sme sa stratili a nevedeli nájsť turistickú cestu, našli sme však milú pani, ktorá sa o nás postarala, privítala nás v jej domčeku, pohostila a ponúkla možnosť stanovať na jej pozemku – a to všetko zadarmo.
Časť cesty vedie aj cez územie Trenčianskeho kraja. Líši sa príroda nášho kraja od iných častí Slovenska?
– Príroda Trenčianskeho kraja je lesnatá, prechádza úsekmi meniacej sa krajiny, čo je určite veľmi lákavé aj pre neslovenských turistov. Magistrála prechádza cez krásny Strážov, prechádza okolo Trenčianskych Teplíc, vedie priamo Trenčínom a smeruje na Sokolí kameň, cez Machnáč na českú stranu kopcov a vracia sa cez Myjavu až na Mohylu M. R. Štefánika. Vymenoval som asi tie najväčšie lákadlá, ktoré by mal každý tunajší patriot poznať a možno sa na ne aj pozrieť.
Kedy by ste odporučili vziať batoh a vydať sa na Cestu hrdinov SNP?
– My sme išli v júli, čo je podľa mňa najvhodnejší mesiac pre turistiku. Výhodu má v tom, že dni sú oproti augustu dlhšie a pravdepodobnosť zrážok je väčšinou len v podobe búrok.
Ranné brieždenie nad Trenčínom, cez ktorý magistrála prechádza. (zdroj: ARCHÍV B.Š.)
