NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Beztiažový stav, predpoklady prežitia leteckej havárie na púšti, obrovský nápor na psychiku, stravu kozmonauta, neustálu kontrolu zdravotného stavu, množstvo vedeckých pokusov i život mnohých osôb v stiesnenom priestore musela prekonať Novomešťanka Beáta Plaskurová na ceste za víťazstvom v medzinárodnej súťaži Expedícia Mars.
Podarilo sa. 18-ročná gymnazistka sa v pozícii palubnej astronómky dostala do víťaznej päťčlennej česko-slovenskej posádky, ktorá absolvovala 101-hodinový simulovaný let na Mars.
Počas letu prebiehalo v module všetko tak, akoby posádka reálne letela na planétu Mars.
Miesto rozprávok knihy o vesmíre
Na mladé dievča nezvyčajné koníčky. Beáta miluje astronómiu, kozmonautiku, fyziku i matematiku.
Nadpriemerne inteligentnej študentke novomestského gymnázia pomohli odborné vedomosti presadiť sa cez internetové kolá, semifinálové boje v Terchovej i vo finále v Liberci v ceste za víťazstvom.
Z vyše sto súťažiacich ju porota vybrala do päťčlennej posádky, ktorá zažila výcvik v Európskom vesmírnom centre v belgickom Transinne i samotný let na Mars v module vo hvezdárni vo Vyškove pri Brne.
„Chcela som to vyskúšať, ale musela som nájsť odvahu. Je to náročná súťaž. Túžila som vyskúšať prácu v kozmickom tíme, lákalo ma to,“ usmiala sa Beáta Plaskurová. Mama jej v detstve čítala okrem rozprávok už od troch rokov aj knižky o kozmonautoch a vesmíre.
„Vzťah k planétam som si vytvorila už v detstve. Teraz som ho skombinovala s tímovým duchom našej posádky. Museli sme sa dokázať spoľahnúť jeden na druhého. Prešla som aj cez náročné psychologické a fyzické testy,“ oživila si spomienky na začiatok súťaže.
Z modulu vystúpili v skafandroch
V súťaži, nad ktorou mali patronát kozmonauti Vladimír Remek a Ivan Bella, bolo päť odborností.
Astronóm, inžinier, architekt, lekár a dokumentarista.
„V pozícii palubnej astronómky som mala na starosti vedecké výskumy. Pracovala som aj so spektroskopom, ktorý rozkladá viditeľné spektrum na jednotlivé zložky. Skúmala som tiež, z čoho je zložená temná hmota. Spracúvala som získané informácie. Je to dodnes tajomná hmota z vesmíru,“ vysvetlila Beáta. V Belgicku absolvovala aj astronautický výcvik a simulovanú chôdzu po Marse a Mesiaci.
V raketopláne sa súťažiaci museli popasovať s viac ako dvetisíc tlačidlami. „Simulovaný povrch Marsu pripomínal po vystúpení z modulu pozemský piesok. Z modulu vystupovali vyslanci na planétu v skafandroch, tak, ako originálni astronauti,“ zaspomínala si úspešná súťažiaca z Nového Mesta nad Váhom.
Simulovaný let trval vyše sto hodín
Do 101-hodinovej misie na Mars sa z dvanásťčlenného finále prebojovali najlepší piati. Beáta Plaskurová medzi nimi nechýbala. Vtedy už mala za sebou kvalitný výcvik mladých astronautov v belgickom Transinne.
„Porota vytvorila z finalistov ideálne spolupracujúcu posádku rôznych odborností. Museli sme zvládnuť aj rotáciu v troch osiach naraz a pritom ešte aj počítať,“ usmiala sa. Napriek tomu, že každý zo súťažiacich túžil byť členom víťaznej posádky Expedície Mars, nebolo medzi študentmi bojujúcich o miesto v medziplanetárnom lete cítiť žiadnu nevraživosť.
„Veľmi sme si to navzájom priali a vznikli kamarátstva na celý život. V semifinále bol najstarším účastníkom 19-ročný študent, najmladší mal dvanásť. Simuláciu letu už potom absolvovala iba päťčlenná víťazná posádka vo veku 17 až 19 rokov,“ pokračovala Beáta Plaskurová.
Nakazených členov posádky izolovali
V module mali stanovený pravidelný denný režim, v stiesnenom priestore museli aj cvičiť.
Minimum voľného času využili na osobnú hygienu a konzumáciu stravy. V Belgicku absolvovala Beáta aj beztiažový stav.
Počas simulovaného letu zažila aj spustenie alarmu, ktorý avizoval napadnutie objektu biologickým vírusom. Nakazení členovia posádky museli byť niekoľko hodín izolovaní.
„V beztiažovom stave sme opravovali satelit. Zavesili nás na sedačku na vysokej stene a pomocou závažia nás vyvažovali. Pocit beztiažového stavu bol zvláštny a zaujímavý,“ pokračovala.
Organizátori súťaže vybavili modul dokonalou elektronikou s veľkoplošnou obrazovkou a množstvom počítačov a náročnými systémami.
„Tie mali úmyselne poruchu a museli sme ich opravovať. Systémy sme museli sledovať aj v noci, striedali sme sa pri nich ako na stráži,“ vysvetlila Beáta.
V module si študenti varili sami
Stravu si počas letu v module museli pripraviť súťažiaci sami.
„Jedli sme päťkrát denne, ale nejaké sladkosti do úvahy neprichádzali. Ani káva či zelený a čierny čaj, ktorý by nám aspoň trošku pomohol v boji s únavou,“ skonštatovala spoluvíťazka súťaže.
Vo víťaznej posádke boli dve dievčatá. Hoci sa chceli dobrovoľne chytiť varenia a prípravy kozmických jedál, prekvapil ich chlapec z posádky.
„Varil napokon on. Tak nám odľahlo,“ zasmiala sa palubná astronómka. Na raňajky jedávali cereálie, obed a večeru tvorili zvyčajne cestoviny alebo sójové mäso. Sem-tam si mohli dovoliť aj malý „keksík“.
Jej súperi pochádzali zo všetkých kútov Čiech a Slovenska.
Finalisti súťaže a možno o pár rokov aj budúci astronauti prišli okrem Nového Mesta nad Váhom aj z Odolenej Vody, Pardubíc, Tábora, či slovenského Limbachu a Spišskej Novej Vsi. Súťažiacim boli čoraz viac cielene sťažované podmienky. Boli testovaní, akú psychickú záťaž dokážu zvládnuť.
„V noci sme nesmeli veľa spať, boli sme stále unavení, pretože sme boli pohltení množstvom aktivít. Aj organizátori sa úmyselne správali tak, aby zaťažovali našu psychiku v súlade s únavou,“ pokračovala Beáta.
Chce sa stať astrofyzičkou
Novomestská študentka dokázala vo finále prežiť aj mnohohodinovú simuláciu v priestore s plochou pätnásť metrov štvorcových. Spolu s ňou sa s počítačmi, karimatkami a spacákmi tiesnilo počas prvej finálovej noci ďalších jedenásť súťažiacich.
„Aj počas tejto náročnej noci sme pracovali na experimentoch a projektoch. Lekári kontrolovali naše životné funkcie, ako zvládame únavu. Tam sme sa najviac zblížili,“ priznala.
Kariéra astronautky nie je ale pre Novomešťanku Beátu Plaskurovú prioritou. Rada by sa venovala astrofyzike. „Kozmonautika je veľmi fyzicky náročná. Astronómovia veľmi často do vesmíru nelietajú. Ale vedci sú čoraz častejšie členmi kozmických posádok. Tak uvidím, ako sa môj život bude vyvíjať vo vedeckej dráhe ďalej,“ vyznala sa 18-ročná študentka.
Vesmír by však napriek túžbe lietať najradšej skúmala zo Zeme. A možno aj z kozmickej centrály NASA v Houstone, ktorej návšteva je pre ňu veľkým snom.
Možno sa sen úspešnej Novomešťanky naplní aj po pracovnej stránke a svoje vedomosti využije v praktickom živote uznávanej astronómky alebo astrofyzičky.
