Mužstvo nakopla kritika. „Kde je ten obávaný útok?,“ pýtal sa Gabo Zelenay

TRENČÍN. „Nie je črep ako črep, každý dá však trochu slávy a sláva, tá je slastná a nesmrteľná,“ glosoval pred päťdesiatimi rokmi novinár Pavol Podolský po spanilej jazde Jednoty v Stredoeurópskom pohári.

Funkcionári nespanikárili

Historickému úspechu Trenčanov predchádzalo turbulentné obdobie. Po jeseni 1965 obsadili 3. miesto, čím opäť dosiahli najlepšie umiestnenie spomedzi slovenských tímov v I. československej lige. Lenže po hodoch nasledovalo bolenie brucha. Rozporuplné reakcie najprv v zime vyvolal príchod trénera Michala Vičana. Jeho zverenci potom začiatkom jari márne hľadali recept na bezradnosť v koncovke. Z prvých šiestich kôl dokázali získať len päť bodov, pričom ešte horšie vyznievali dva strelené góly. Namaškrtení fanúšikovia zaváhania neodpúšťali. Nedostatok futbalového korenia sa odrazil na klesajúcej návštevnosti. Začali sa lámať palice. Do raneného kolektívu si štuchli aj žurnalisti. „Nad Trenčínom sa renovuje známa silueta hradu a podobnú renováciu si žiada aj trenčiansky futbal,“ prognózoval v Československom športe Ján Novák. Pripojil sa reportér Gabo Zelenay, ktorý po zápase s VSS Košice vyhlásil: „Nejde mi do hlavy, ako sa môže mužstvo tak okato zmeniť. Kde je ten obávaný, pohyblivý a strelecky potentný trenčiansky útok?“ Skúsení trenčianski funkcionári neprepadli panike. Jednota v porovnaní s vlaňajškom napokon uhájila piatu priečku, no strelila o priepastných dvadsať gólov menej.

Premiérový ročník pre Spartu

Medzník sezóny 1965/66 i kariéry zlatých trenčianskych chlapcov kráčal ruka v ruke s účasťou v Stredoeurópskom pohári. STEP (SEP), nazývaný aj Mitropa cup, bol jednou z najstarších medzinárodných futbalových súťaží. Myšlienka založenia sa zrodila v hlave tajomníka Rakúskeho futbalového zväzu Huga Meisla, jednej z najmarkantnejších postáv futbalovej diplomacie svojej doby. Pri príležitosti medzištátneho stretnutia Československo – Taliansko sa koncom októbra 1926 zišli predstavitelia talianskeho, rakúskeho, maďarského a nášho futbalu, aby prerokovali Meislovu ideu pohára za účasti dvoch najlepších mužstiev štyroch štátov. Definitívnu formu dostala súťaž 31. marca 1927. Samotný pohár, veľmi cennú trofej, venovala Viedeň. Prvými československými účastníkmi sa stali kluby pražských „S“ - Sparta a Slavia. Sparta triumfovala hneď v prvom roku.

Pomsta bola sladká

Do 25. edície Stredoeurópskeho pohára vstúpila Jednota  prehrou 1:2 na pôde vedúceho celku rakúskej ligy. Admira Viedeň si v odvete trúfala minimálne na remízu. Viedenská tlač dvíhala varovný prst. „Hostia hrali veľmi kultivovaný futbal,“ informoval Morgen Express. Volksstimme bol konkrétnejší: „Napriek víťazstvu si Admira nemôže robiť nijaké nádeje na postup v súťaži o STEP, ak by mala v takejto forme nastúpiť v Trenčíne. V prvom polčase sa hostia hrali s vedúcim celkom rakúskej ligy ako mačka s myšou a mali po každej stránke prevahu.“ Odveta zobudila v trenčianskom mužstve driemajúce kvality a po góloch Benca, Masného, Ševčíka a Hojsíka vyliala neskoršieho majstra krajiny „Wunderteamu“ zo súťaže. V druhom kole čakal súper ťažšieho kalibru. Crvenej Zvezde Belehrad však Trenčania mali čo vracať po debakli 1:5 v Rappanovom pohári spred troch rokov. Dušan Bartovič sa rozpamätal, ako im po domácom víťazstve 3:1 predpovedali v Juhoslávii päť kusov. Mýlili sa a v ťažení za najväčším medzinárodným úspechom v histórii trenčianskeho futbalu ich nezastavili. Triumf 1:0 si priamo v dejisku vychutnal aj spomínaný redaktor Pavol Podolský oslavným telegramom s titulkom „Bravo BIELI“ obsahujúcim uznanie belehradského večerníka: „Márne by sa niekto namáhal nájsť na mape meno tohto mesta. Aj profesor geografie by ťažko vysvetľoval žiakom niečo o Trenčíne. Toto mesto si však Belehrad nadlho zapamätá, lebo futbalisti v bielom predviedli umenie solídnej úrovne a rozlúčili sa ako víťazi.“

Morálni víťazi

Kvarteto semifinalistov súperilo o prestížnu trofej na Apeninskom polostrove. Nebojácna Jednota vyzvala v Livorne štvornásobného majstra Maďarska Vasas Budapešť. Podľa krídelníka Milana Navrátila bol tento zápas pre taliansku tlač takmer jasnou záležitosťou. „Vasas mal byť Fiorentine súperom vo finále už dopredu. Denníky starostlivo odrátali všetkých deväť členov širšieho kádra maďarského národného mužstva. No po zápase nás začala brať aj miestna tlač vážne,“ dodal rodák zo Semerova, ktorý zaskočil favorita víťazným gólom z ostrého uhla. Ako priblížil, voľný čas pred finále trávila výprava Trenčanov v príjemných vlnách mora vo Viareggiu, pozrela si Florenciu i šikmú vežu v Pise. Proti domácej Fiorentine to však na Stadio Comunale nestačilo. Nepomohol ani regulárny gól Benca, ktorý juhoslovanský rozhodca Žecevič neuznal. O čiastočnú satisfakciu sa na spoločnom bankete postaral aspoň predseda Talianskeho futbalového zväzu Artemio Franchi, ktorý zdôraznil, že finálový boj mal svetovú úroveň a Trenčania použili moderné prvky, ktoré si musí osvojiť aj Fiorentina, ak chce hrať veľké husle v európskom futbale. „Nech sa na mňa víťazi nehnevajú, ale morálnym víťazom sa stali Trenčania, lebo na ceste do finále vyradili troch súperov, ktorí majú medzinárodný cveng,“ vyhlásil veľavravne.

Autor: autor je pracovníkom krajskej knižnice