TRENČÍN. Profesor Karol Plicka bol pedagógom, fotografom, zberateľom folklóru, choreografom, spisovateľom, muzikantom i filmárom. Výnimočná osobnosť si zaslúžila výnimočnú knihu, ktorá len prednedávnom vyšla na pulty kníhkupectiev. Nielen o fotografii sme sa rozprávali s autorom knihy a trenčianskym rodákom Mariánom Pauerom.
Ako náročné bolo napísať knihu o fenomenálnom Karolovi Plickovi?
– Najťažší bol výber fotografií, keďže sme vyberali z celkovo asi 1500 fotografií, pričom v knihe je ich okolo 220. Veľmi pracný bol nielen výber fotografií, ale aj ich naskenovanie, keďže sa čas podpísal pod ich kvalitu. Skeny sme robili v Prahe na jedinom zariadení svojho druhu v strednej Európe. Veľa práce odviedol retušér Pavol Kordoš, ktorý každú fotografiu poctivo vyretušoval.
Kedy sa zrodila myšlienka o knihe venovanej tomuto fotografovi?
– Prvýkrát som sa na túto tému rozprával s riaditeľom vydavateľstva v novembri 2014. Mal som to šťastie, že som mal kopu vecí v archíve – rozhovory, nahrávky, fotografie, poznámky o ňom a s ním súvisiace. Musel som vychádzať z materiálu profesora Martina Slivku, ktorý o ňom napísal diplomovú prácu, dve knihy, niekoľko dokumentárnych filmov a bol ako keby jeho žiakom.
Narazili ste počas prác na knihe na nejakú zaujímavosť zo života Karola Plicku?
– Profesor Plicka bol veľmi zaujímavý človek, ktorý vždy hovoril: vo Viedni som sa narodil, v Prahe som býval, ale na Slovenku som žil. Našla sa rarita v podobe rodného listu profesora, na ktorom mal priezvisko napísané ako Plitzka, on si však z písania vlastného mena starosť nerobil. Pre Čechov bol Karel, na Slovensku Karol a na rodnom liste bol rodeným Viedenčanom Plitzkom.
Ktorú Plickovu fotografiu máte najradšej?
– Veľmi mám rád fotografiu s názvom „Ľan sa suší,“ to je neuveriteľná fotografia. Jednak je to obrovské umenie obyčajných žienok, ktoré rozložili ľan, ktorý bolo potrebné máčať, sušiť na poli a zbierať. Bola to obrovská robota, majestátno. Milujem aj fotku z evanjelického dreveného kostola z Kežmarku. V kostole je tma, sú tam však okrúhle okienka, cez ktoré ako jediné preniká dovnútra svetlo. Keď sa pozriete na Plickovu fotografiu, zistíte, aké majstrovské dielo spravil.
Koľko času venoval príprave jednej fotografie?
– On bol ochotný na niektoré miesta prísť aj 6-krát. Chodil na tie miesta dovtedy, pokiaľ z nich nevyťažil maximum. Až keď si bol istý, že fotografia nebude lepšia, odišiel. Pri fotografovaní portrétov a hier detí sa musel spoľahnúť na prvý záber, ale aj to zvládol, bol to majster.
Aký bol vzťah Karola Plicku k Trenčínu?
– Profesor Plicka poznal Bošácu, Zemianske Lieskové a, samozrejme, tu aj fotografoval. Jeho fotografia s panorámou, na ktorej je vľavo Trenčiansky hrad a napravo Skalka, je skvelá. Pre zaujímavosť – na mieste, odkiaľ fotil, bol trikrát, no so zábermi nebol spokojný, keďže mu vo výhľade zavadzali stromy. Keď sa na miesto vrátil tretíkrát, stromy už boli zrezané a povedal: konečne vidím, čo som chcel vidieť.
Zmenil sa váš vzťah k rodnému Trenčínu po odsťahovaní do Bratislavy?
– Trenčín je moje rodisko, moja pupočná šnúra. Prežil som tu veľmi pekné roky, mám tu priateľov a známych, v minulosti som dokonca tancoval v súbore Trenčan. Mám to tu rád, i keď dlhé roky tu už nežijem.
Autor pri podpisovaní svojej knihy. (zdroj: ERIK STOPKA)
Trenčiansky rodák pri predstavovaní knihy. (zdroj: ERIK STOPKA)
