Rodina Anny Červenkovej z Horného Srnia
„Nemala som ju priviesť na tento svet,“ zúfa si nad 12-ročnou dcérou Terezkou jej 51-ročná matka Anna Červenková. Dievča je krásne, zdravé, navštevuje prvý ročník Piaristického gymnázia v Trenčíne, učí sa výborne. Detstvo by mu ale závidel málokto.
Terezka sa ešte len narodila, už jej matku kvôli nej vydedili. „Dovolila som si neísť na potrat,“ hovorí Anna o tom, že dieťa neprišlo na svet v žiadnom z jej predchádzajúcich manželstiev. S novonarodenou dcérkou ostala v 38 rokoch sama, navyše bez strechy nad hlavou. O svojom rodnom dome v Hornom Srní hovorí, že tam vtedy nemohla vkročiť. Vrátila sa po smrti svojho otca, aj to len do malej manzardky na povale. Dolu, kde žije jej ledva sa pohybujúca matka, či nezamestnaný brat, je miesta habadej. Plynúce roky však zmiernenie do vyostrených rodinných vzťahov nie a nie priniesť.
Terezku chceli Anne zobrať už po pôrode. Mladí rodičia na adopciu boli vraj vtedy nachystaní. Tvrdenie, že sa nedokáže o dcérku sama postarať, matka odmietla. „Neviem, či som urobila dobre,“ hľadí Anna smutne na minulosť. Terezku jej nezobral ani otec, ktorý neskôr požiadal súd o zverenie dcéry do opatery. „Chodila som potom s deckom na rukách po všetkých možných útulkoch, stalo sa, že sme spali týždeň na stanici,“ neľahko priznáva Anna. Bývali v Partizánskom, Trenčíne, niekoľko podnájmov vystriedali doma v Srní. Pred troma rokmi Anna ochorela na rakovinu. Odvtedy si nevie nájsť stálu prácu, iba brigády. Aby mala na lieky, ktoré užívala v chorobe, musela si zobrať desaťtisícovú pôžičku. V 844-korunových mesačných splátkach ju spláca dodnes.
Momentálna životná situácia Červenkovcov je zúfalá. „Keď zo sociálnych dávok odrátam nevyhnutné životné náklady, ako dcérine stravné a cestovné, príspevok matke za bývanie, ostáva nám na živobytie necelých 600 korún,“ smutne konštatuje Anna. „Vyzerá to strašne biedne, ale musíme,“ odpovedá na otázku, ako sa dá z toho vyžiť. Veci, ktoré Terezka má, väčšinou dostali; o tom, čo jej Anna mohla kúpiť sama, je podľa nej škoda hovoriť. Dospievajúce dieťa by potrebovalo 15-tisícový strojček na zuby, iný lekár matke odporúča, aby svoju dcéru, ktorá má na tvári ekzém, zobrala k moru. Pre Annu celkom absurdná predstava.
Životné podmienky obidvoch sú katastrofálne. Vodu si na povalu nosia vo vedre, varia na malom elektrickom jednoplatňovom variči. Záchod je iba na dvore, umyť sa nie je kde. Studenú izbičku stará plynová pec vykúriť nedokáže. „Je to slepá ulička, kruh, z ktorého sa nedá vyjsť von,“ vraví Anna. Inteligentná, vysokoškolsky vzdelaná textilná strojárka, ktorá väčšinu svojho života pracovala v Čechách, by tam najradšej odišla znovu. Je presvedčená, že tu si už prácu nenájde. „Pochodila som všetko, čo som mohla,“ tvrdí. „Vždy sa dá začať, aj týždeň pred smrťou. Verím na začiatky, ale ako môžete začať, keď nemáte z čoho. Sme viazané na túto jednu hnusnú miestnosť,“ ukazuje.
Veľmi ťažké detstvo v zlých rodinných pomeroch poznamenalo celý Annin život. Takémuto osudu jej dcéra Terezka zatiaľ odoláva. „Mne sa chce robiť, brala by som akúkoľvek prácu, je mi to úplne jedno,“ prosí Anna. S pomocou Prioru by mohli preklenúť obdobie, kým bude lepšie. „Napísala som vám, pretože som nevedela, na koho sa obrátiť,“ hovorí žena, ktorá už neverí v dobrých ľudí. V dobrú budúcnosť ešte dúfať neprestala. Terezka by si ju zaslúžila.