Ak by Panenka nedal penaltu, bol by sústružníkom

Futbaloví majstri Európy 1976 sa po štyridsiatich rokoch stretli na Myjave. Aj po rokoch priťahujú množstvo fanúšikov.

MYJAVA. V nemeckej bráne Sepp Maier, proti nemu stojí 28-ročný záložník pražských Bohemians Antonín Panenka... Góóól! Sme majstri Európy pre rok sedemdesiatšesť. Kričal radosťou do televízneho mikrofónu 20. júna 1976 na štadióne Crvenej zvezdy Belehrad športový reportér Karol Polák. Pred 38-tisícovou návštevou porazilo Československo Nemeckú spolkovú republiku v penaltovom rozstrele, keď v riadnom hracom čase skončil zápas remízou 2:2.

Na Myjavu prišlo štrnásť šampiónov

Až štrnásť európskych šampiónov z nezabudnuteľného belehradského triumfu zavítalo 21. mája oslavovať po štyridsiatich rokoch svoj neuveriteľný triumf. Slávne mená československej futbalovej histórie mali Myjavčania ako na dlani. Nehoda, Jurkemik, Panenka, Dobiáš, Vencel, Pivarník, Herda, Biroš, Švehlík, Jozef Čapkovič, Štambachr, Michalík, Móder a Barmoš pod vedením jedného z trénerov Jozefa Vengloša spomínali na zlatú éru československého futbalu. Objatia dlhoročných futbalových priateľov, dodnes do detailu uchované nezabudnuteľné zážitky, fotografovanie s fanúšikmi, ktorí na svoje idoly nezabudli ani po štyridsiatich rokoch. A k tomu stovky autogramov a krst knihy Mojmíra Staška a Tomáša Černáka Zlatý Belehrad. Taká bola futbalová Myjava po príchode zlatých chlapcov z Belehradu. Nezabudlo sa ani na zosnulých kamarátov. Zlaté medaily šampiónov spred štyridsiatich rokov už, žiaľ, Koloman Gögh, František Veselý a tréner Václav Ježek ukazujú iba vysoko v nebesiach.

Maier sa s Panenkom nerozprával 35 rokov

Finálová „drzosť“ Antonína Panenku sa zapísala do dejín futbalu. Penaltový „dloubák“ rozhodol napokon o zisku titulu majstrov Európy. Panenka tento spôsob realizácie pokutového kopu trénoval už dva roky pred majstrovstvami Európy. „Som vyučený sústružník. Keby som tú penaltu vtedy nedal, robil by som sústružníka asi dodnes. Bol by to asi býval koniec mojej futbalovej kariéry,“ usmial sa Panenka. Päťkrát do týždňa svoj „dloubák“ poctivo trénoval a bezchybne ho zvládne kopnúť aj dnes. Po šampionáte takto prekonal v zápasoch ďalších tridsať brankárov. Takúto penaltu mu chytil brankár iba jedinýkrát. Využil ju aj počas zájazdu v Južnej Amerike i v drese Rapidu Viedeň. „Dovtedy to tak nikto nekopol, a tak to nikto nepoznal. To bola moja obrovská výhoda. V československej lige to bol už ale problém, lebo brankári na to čakali. Tak som kopal normálne,“ prezradil. Nemecká brankárska legenda Sepp Maier nemohol potupný gól odpustiť Panenkovi desiatky rokov. Západní novinári písali na adresu penalty o zosmiešnení Maiera. „Bol to nezmysel. Nepoznal to, lebo nechodil na Bohemku. A 35 rokov sa so mnou nerozprával. Keď počuje meno Panenka a penalta, stáva sa z neho šelma. Aj keď je Maier veľmi príjemný človek,“ zasmial sa 67-ročný Antonín Panenka.

Na lavičke sú to veľké nervy

Slovanista Alexander Vencel robil počas ME 1976 brankársku dvojku Ivovi Viktorovi. „Tondo Panenka vedel, že brankár v takejto situácii zariskuje jeden roh. Mal v tom jasno, že chce urobiť takúto nezbedu. Všetci sme boli prekvapení. Neveril som, že by sa v takomto dôležitom momente rozhodol situáciu riešiť práve takto,“ usmial sa Vencel, 25-násobný reprezentant ČSSR. Reprezentačný spoluhráč Panenka kopal v lige proti Vencelovi niekoľko penált. „Niekoľko som mu ich aj chytil, ale takúto si na mňa netrúfol. Ale dal mi aj góly,“ podotkol Vencel. Dodnes tvrdí, že jediná šanca, ako chytiť penaltu, je hodiť sa dopredu. O to väčšiu nervozitu pociťoval, keď penaltový rozstrel sledoval z lavičky iba ako náhradník Iva Viktora. „Brankár to na ihrisku vidí úplne inak, ako náhradný brankár z lavičky. Vžíval som sa do myšlienok, čo by som v bráne v daných chvíľach robil ja,“ potvrdil Vencel. Brankárska jednotka Ivo Viktor odchytal podľa Vencela šampionát fantasticky. Bol skvelý už v kvalifikácii. Brankárske legendy sa dodnes stretávajú. Žiaľ, Viktor na Myjavu pre chorobu prísť nemohol. „Vyhlásili ho za najlepšieho brankára majstrovstiev Európy 1976. A úplne zaslúžene,“ dodal Vencel.

Bratské spolunažívanie Slovákov a Čechov

Prevažnú časť majstrovského tímu tvorili v roku 1976 Slováci. Bolo ich v kádri až štrnásť. „Ako hráč Trnavy som nad tým nikdy neuvažoval, či Slovák, či Čech. Ja som bol šťastný, že hrám. Skutočne sme ale prevažovali. Vtedy Slováci hrali asi lepší futbal ako česká strana. Ale Ivo Viktor nás podržal vo finále. Chytil isté štyri góly,“ povedal Karol Dobiáš (69). Jedným dychom nezabudol pochváliť aj ďalších českých spoluhráčov Panenku, Nehodu i nebohého Frantu Veselého. Do každého zápasu nastupoval s odhodlaním zvíťaziť. „V tom momente a v tej dobe nikoho nezaujímalo, koľko Slovákov a koľko Čechov je v základnej jedenástke. Chceli sme hlavne vyhrať. Nikdy medzi nami nevznikli žiadne spory,“ potvrdila trnavská legenda Dobiáš, ktorý hral už na majstrovstvách sveta 1970 v Mexiku. Dobiáš si dodnes váži záujem fanúšikov. S bývalými hráčmi sa dodnes stretáva, s Tondom Panenkom organizujú zápasy starých hráčov Bohemians. A netrpezlivo čaká na šampionát 2016 v Francúzsku. „Prajem aj Slovákom aj Čechom, aby sa na blížiacom európskom šampionáte dostali zo skupiny. To nie je jednoduché,“ dodal Dobiáš, ktorý futbal, tenis a nohejbal hráva počas víkendov dodnes.

Čapkovič emigrovať nechcel

Majstri Európy 1976 mali množstvo ponúk na prestup z celej západnej Európy do klubov svetového cvengu. Socialistická éra a prísny režim prestupov im možnosti odísť do cudziny, aké majú súčasní hráči, neumožňoval. „My sme v tom čase nemohli ísť von. Ale ľúto mi to nie je, bol taký režim,“ skonštatoval slovanista Jozef Čapkovič. Ponuky odísť za lákavým angažmán dostával už v mládežníckych kategóriách. „Prišli za mnou Taliani, Nemci, Angličania i Španieli. Ale to sa vtedy spraviť nedalo, dodnes mám odložené tie ponuky,“ potvrdil. Napriek tomu ho emigrácia na západ nikdy ani nenapadla. Jozef a Ján Čapkovičovci mali staršieho brata a vedeli, že ilegálny odchod do cudziny by ho bol „utopil“. Za hranice utekali hokejisti, bratov Čapkovičovcov opustenie vlasti ale nelákalo. Čapkovič hrával kvalitnú československú ligu, v ktorej nastupovali všetci európski šampióni. Aj po zisku zlatých medailí v Belehrade sa spoločne hráči vrátili do rodnej vlasti. „Úroveň československej ligy v roku 1976 a dnešná liga na Slovensku, tak to je diametrálny rozdiel. Niektorí hráči zo súčasnej ligy by si v našej ére nezahrali,“ skonštatoval Čapkovič, ktorý odohral v Belehrade celý finálový zápas.

Pivarníkovi píšu fanúšikovia z celej Európy

Písal sa rok 1976 a napriek obrovskému triumfu československého futbalu oslavy neboli také veľkolepé, ako by tomu bolo dnes. Prijatie u vtedajšieho prezidenta Gustáva Husáka nechýbalo, rozdávali sa štátne vyznamenania. Rad práce, či vyznamenanie za zásluhy o výstavbu. „Ani medializácia nebola až taká veľká, ako dnes. Veď boli s nami iba dvaja novinári, jeden zo Slovenska a druhý z Čiech. Keď vidím, aký je o našu starú gardu stále záujem, tak si to tuším vážim viac ako vtedy,“ povedal jeden z ďalších šampiónov Ján Pivarník. Ani prémie za víťazstvo zďaleka vysoké neboli. Podľa slov Jozefa Módera hráči dostali na hlavu zhruba po 38-tisíc korún. Hráči prileteli na letisko do Prahy, kde ich čakali fanúšikovia. Hráčov ľudia oslavovali aj v uliciach. „Ale rozhodne to nebolo to, čo dnes. Niekedy si myslím, že je to v súčasnosti až na škodu tých hráčov. Dobrý profesionál by sa mal futbalu venovať celý deň. Dnes, keby sme vyhrali, to by bol iný humbuk,“ priznal Pivarník. Stále mu píše množstvo fanúšikov s prosbou o autogram. Dostáva poštové žiadosti od zberateľov aj z Nemecka, Poľska, Francúzska či Rakúska.

Súčasní hráči nabehajú viac kilometrov

Jozef Barmoš bol jeden z necestujúcich náhradníkov. Zaujímavým spôsobom porovnal nasadenie hráčov vtedy a dnes. „Bežecká metráž v zápasoch bola nižšia. Dynamika bola tiež nižšia. Ale technická vybavenosť a schopnosti hráčov boli na veľmi vysokej úrovni,“ zrovnal dobové rozdiely Barmoš. Vtedajšou odbehanou zápasovou porciou bolo desať kilometrov. Dnes najvýkonnejší hráči počas zápasov nabehajú o ďalšie dva-tri kilometre viac. „Dnes je zaťaženie vyššie, hrá sa aj vo vyšších tepových frekvenciách. Menší časový priestor je na prácu s loptou, všetko sa zrýchlilo,“ podotkol Barmoš. Tréningové procesy mali v roku 1976 väčšie objemy, ale nižšiu intenzitu. Dvojfázové zaťaženie mávali hráči minimálne trikrát do týždňa. Regenerácia bola v špičkových kluboch už vtedy na vysokej úrovni. „Ja som hral za Inter Bratislava a regenerácia bola už v tej dobe skvelá. Inter bol príkladom pre futbalovú elitu. Nechýbala sauna, teplý i studený bazén, vírivky, podvodné masáže i elektroliečby. Samozrejmosťou bola dvojica lekárov počas celého týždňa a profesionálna sestrička,“ dodal Barmoš.