NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Ochotnícky herec Gabriel Obernauer hrá divadlo 55 rokov. Ani počas totalitného režimu nezažil, aby hru, v ktorej účinkoval, zakázali hrať priamo počas predstavenia. Prišiel 14. marec.
Divadelný súbor Jána Chalupku z Brezna účinkoval na domácich doskách pred pedagógmi oslavujúcimi Deň učiteľov s inscenáciou Kováči. Hru nedohrali. Pracovníčka župného odboru školstva v Banskej Bystrici po zásahu župana Mariana Kotlebu Kováčov zrušila približne v polovici predstavenia.
Dôvodom malo byť používanie vulgarizmov. Počas Festivalu Aničky Jurkovičovej hru srbského autora Miloslava Nikoliča odohrali Brezňania celú. Zaplnené hľadisko po jej skončení stálo na nohách a tlieskalo. Jeden z hlavných protagonistov predstavenia Gabriel Obernauer nám poskytol rozhovor. V hre stvárnil postavu srbského kováča Aca Kováčova.
Ako ste vlastne hru Kováči objavili?
- Hru pre nás objavil režisér a náš dobrý priateľ Ljuboslav Majera, s ktorým sa poznáme takmer štyridsať rokov. S ním sme už robili šiestu inscenáciu. Ľubo Majera je dobrosrdečný človek s veľkým Č a režisér s obrovským prehľadom.
Aké pocity ste mali pri prvom čítaní scenára?
- Keď som si čítal scenár, tak som si vravel: Kristove rany, toľko kuriev na jednom mieste, veď to nás ľudia vyhodia. Polovica sa vyškrtala. Režisér nás upozorňoval, že nechce, aby slovo vyznelo ako nadávka, ale ako expresívny výraz vystihujúci charakter človeka.
Okolo Divadelného súboru Jána Chalupku vznikol po zrušení predstavenia Kováči poriadny rozruch.
- Tí, čo poznajú amatérske ochotnícke divadlo, určite poznajú náš súbor. Nie je to na základe Kotlebu, ale na základe našej práce.
Náš súbor robí 90 rokov novodobej činnosti nepretržite, ako jeden z mála súborov na Slovensku. Kocúrkovo sa po slovensky hrávalo v Brezne už pred 170 rokmi. A po maďarsky sa divadlo u nás hralo už pred vyše 300 rokmi.
Propagáciu a zviditeľnenie vám však zásah župana Mariana Kotlebu urobil vynikajúcu.
- Urobil nám väčšiu medializáciu, ale pre amatérsky súbor je to práca navyše. Teraz máme viac predstavení, ako sme pôvodne plánovali. Mali sme plánovaných 30 predstavení. Na margo toho, čo sa udialo, pribudlo 15 predstavení. Pre amatérov je náročné zladiť časovo prácu, školu, dochádzanie do Brezna. Aj keď v tejto inscenácii nie je veľký kolektív, je to v súčasnej dobe dosť problematické.
Ako vnímate s odstupom času zrušenie hry Kováči v polovici predstavenia?
- S odstupom času si myslím, že to urobil zámerne. Veľmi dobre vedel, čo bude robiť. Pretože, ak je upozornený na nejaké expresívne výrazy v inscenácii a dopredu sa žiada upravovať texty, čo je podľa mňa nezmysel. Ak nechcem vyprážaný rezeň, tak si dám vyprážaný syr alebo hranolky. Jeho zamestnanec videl naše predstavenie ešte predtým, než sme vystupovali, takže sa mohol veľmi dobre informovať a získať si informácie, čo tam je a o čom to je táto hra. A nie vyhovárať sa na expresívne výrazy.
Expresívne výrazy sprevádzali hru a do textu hry sa akosi prirodzene pýtali.
- Tie výrazy sú expresívne a používajú sa na konkrétnu osobu. Keď zistím po tridsiatich rokoch, že môj syn nie je môj syn, ale urobí mi ho nejaký Rus, tak mu nepoviem : Ty moje zlaté. Poviem, ty jeden taký a taký... To sú veci, ktoré sa týkajú osôb a nie národov. Tú hru napísal srbský autor Miloslav Nikolič, režíroval ju Ljuboslav Majera. Slovák, uznávaný režisér, ktorý žije v Báčskom Petrovci a učí na Akadémii umení v Novom Sade i v Banskej Bystrici. Tí ľudia poznajú srbské nátury a vedia, o čom to je. Nezapodievali sa národnostnou otázkou. Zapodievali sa dianím medzi osobami a charaktermi ľudí.
Traja kováči, mocní chlapi, na javisku. Prečo ste na ňom nezotrvali aj po zrušení počas predstavenia?
- Dnes, keby sa mi to stalo... Po vojne je každý generálom. V tom momente to bol pre nás šok. To sa nedá popísať. V prvom momente človek nevie, ako má zareagovať. Človek nevie, čo by bolo správne. Teraz viem určite, že by sme všetci zostali. Nech by si to už oni riešili svojim spôsobom, akoby si to chceli vyriešiť.
Kedy prišla zlomová chvíľa zákazu?
- Bolo to v momente počas dlhého monológu. Bol som na scéne ja i brat Julo a Betka Vagadayová. Zrazu z ničoho nič Betka vstala a išla do zákulisia. Ja som si myslel, že nevie text. Julo sa zľakol, že jej prišlo zle. Vrátila sa a povedala, že musíme prestať. Nechápal som a pokračovali sme ďalej. Po chvíli zasa vstala a vedel som, že sa deje niečo vážne. Myslel som, že ide o veľmi vážny zdravotný problém.
Čo sa dialo potom?
- Betka zopakovala, že musíme prestať. Predseda prikázal, že musíme skončiť, lebo zatvoria oponu. Keď Julo končí monológ: Prečo si mi to urobil, prečo, prečo? Ja keď som vstával tak som povedal: Preto, lebo teraz už musíme odísť. Odišli sme.
Máte medzi sebou aj ženu. Napadla vás aj súvislosť so slovom strach?
- Betka priznala, že v prvom momente aj strach pocítila. Strach. Ja neviem. Mne to ani nenapadlo, strach, to až potom, následne. Keď človek vidí hajlovanie tých holých hláv a veci, aké títo ľudia robia. Vyhovárajú sa, že vulgarizmy nie sú pre nich a potom tam na ulici nadávajú horšie ako my tu na scéne a osočujú ľudí. Zažil som rok 1968, rodičia mi rozprávali, ako bolo vo vojne. Viem, že to nie je sranda. Preto, ak nejakí ľudia inklinujú k takýmto veciam, tak je to choré a úbohé.
Divadlo účinkovalo aj v normalizačnom období. Mali ste niekedy problém s nejakou hrou počas socialistickej éry?
- Nie. V 60. rokoch som hral ako chlapec v hre Majitelia kľúčov od Milana Kunderu a to bol vtedy zakázaný spisovateľ. A hralo sa to. Keď sme chceli nacvičiť Kráľ Ubu, tak súdruhovia slušne povedali, že neodporúčajú ten text, aby sa hral. Ale povedali to dopredu, aby sa nehral. Nikdy sa nám nestalo, aby bolo nejaké predstavenie zrušené. Hrám viac ako päťdesiat rokov divadlo a aj keď boli dvojzmyselné narážky, nepamätám si, že by sa stal takýto smiešny počin.
Obsahovo a kombinačne neuveriteľne náročný text. Koľko vám trvalo nacvičenie hry?
- Pred rokom v marci na divadelný večer prišiel Ľubo Majera a začali sme to dávať dohromady. Postavil napokon obsadenie hry na paradoxe. Traja bratia, traja kováči, tri národnosti. Ja, brat Julo a brat Erik, ktorý nehral divadlo už dvadsať rokov. Erika sme napokon prehovorili. Erika v úlohe Rusa Ivana Kuznecova alternuje Ľubo Bagačka.
Traja bratia v jednom predstavení. To sa tak ľahko nevidí.
- Hrávali sme v našej rodine všetci odmala. Hrávali naši rodičia, naše deti, naši starí rodičia. V Brezne je divadlo viacmenej klanové. Daxnerovci, Vagadayovci, Obernauerovci, Dubínyovci, Jursovci, celé rodiny.
Traja kováči a zároveň bratia Gabriel, Július a Erik Obernauerovci a do partie kováčov Alžbeta Vagadayová. Čo vás v civilnom živote živí?
- Ja som dôchodca. Brat, ktorý hral Nemca, je odborný referent v kultúrnom dome a najmladší brat robí sociálny taxík. Betka Vagadayová je dôchodkyňa. Ale so synom podnikajú, takže je plno vyťažená.
Súbor funguje 90 rokov napriek tomu, že mladí veľký záujem o dramatické umenie nemajú. Ako vlastne súbor drží pohromade?
- Je to dosť náročné. V súbore je štyridsať členov a popri súbore funguje Štúdio mladých, ktoré si robí vlastné projekty. Sú to mladí ľudia od pätnásť rokov. V Brezne nie sú vysoké školy, ťažko tam získať aj zamestnanie. Do osemnástich rokov zostávajú v Brezne a potom idú za štúdiom alebo za robotou. Preto je v súbore dosť veľká migrácia. Ostávajú už iba geriatri, ktorí sa nevládzu hýbať (smiech). Súbor chceme omladiť a robíme konkurzy.
