Ida Rapaičová: Brány do sveta sa otvorili, ľuďom sa zatočila hlava

NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Herečka Ida Rapaičová bola desaťročia jednou z najväčších postáv československého filmu i divadla.  Príťažlivá nakrátko ostrihaná tmavovláska, jej kultivovaný prejav a emocionálny náboj boli lákadlom pre množstvo režisérov. 

Jej hereckú kariéru zničil vstup do politiky. Na štyri roky zasadla do parlamentných lavíc za Mečiarove HZDS a na Novej scéne v Bratislave dostala hereckú stopku.  Na divadelné dosky sa napokon vrátila až po dvadsiatich rokoch v hre Najstaršie remeslo. Počas Festivalu Aničky Jurkovičovej sa stala šestnástou nositeľkou divadelnej ceny Kvet Tálie.

V roku 1963 ste ukončili štúdium klavírnej hry na konzervatóriu. Prečo sa z vás napokon klaviristka nestala?

- Všetky múzy spolu súvisia. Jedna s druhou. Môj veľmi dobrý profesor Albrecht na konzervatóriu ma učil komornú hru. Keď sa na mňa všetci hnevali, že opúšťam klavírnu stoličku, tak mi povedal: Nič si z toho nerob, múzy nikdy nechodia samy. Jednej si už poslúžila, choď slúžiť teraz druhej. 

Brala som to prirodzene a nemohla som urobiť nič iné. Ja som sa prirodzenému vývoju nebránila, ale všetci okolo mňa sa hnevali. Ale nakoniec všetci uznali, lebo čas mi dal za pravdu.

Neobanovali ste niekedy, že ste sa nestali slávnou klaviristkou?

- Uvedomovala som si, že väčšie ambície a slobodu voľby mám na javisku, na ktorom som sa cítila omnoho slobodnejšie. Tam som mohla využiť aj iné pohybové danosti, klavírna stolička ma začala zväzovať. 
Môj temperament bol výbušnejší a ja som sa cítila dosť zviazaná. Keď som skončila s klavírom, moja mama sa veľmi dlho so mnou ani nerozprávala.

(zdroj: ARCHÍV I.R.)

Sadnete si dnes za klavír a zahráte si len tak, pre potešenie?

- Ale áno, ale väčšinou, keď som sama. Mala som skvelého pedagóga Romana Bergera, ktorý je dnes významným hudobným skladateľom. V hudobnej sfére veľmi poznačil moje hudobné myslenie. Veľa dobrého som si od neho odniesla.

Vy ste vždy boli plná energie, temperamentu, emócií, citov. Je takáto povaha pre herca výhodou?

- City sa nedajú zahrať. Sú alebo nie sú. Lacko Chudík, môj pedagóg, nám vždy vravieval, že neverí na intelektuálnych hercov. Herec v sebe musí mať rovnováhu rozumu a citu. Keď nemáte cit, samotný rozum nestačí. A platí to aj naopak.

 Keď máte veľmi veľa citu a nedokážete ho ovládnuť rozumom, opäť to nie je v poriadku. Celé herectvo sa medzi týmito dvoma pólmi pohybuje a roky mi dávajú za pravdu, že táto rovnováha medzi pólmi je ideálna.

Na začiatku kariéry vás režiséri obsadzovali najmä do tragických postáv. Neskôr prišli aj komediálne. V ktorých úlohách ste sa cítili lepšie? 

- V tých dramatických, k tým som aj inklinovala. Už náš bard Ján Hollý povedal, že v živote Slovákov je viac smutných udalostí ako veselých. Asi nás to trošku poznačilo. Ale zmysel pre humor máme.

Už v roku 1965 počas štúdií na VŠMU ste začali hrať vo filmoch a v televízii. Veľké úlohy vo filmoch Tá třetí a V každém pokoji žena vám zveril aj český režisér Jaroslav Balík. Prečo českí režiséri veľmi radi inklinovali k slovenským herečkám?

- My sme trošku iní predovšetkým v citovej polohe, v ktorej sme spontánnejší a menej racionálni. Keď máme dobré vedenie, je to vďačná parketa. Mala som vždy šťastie na dobrých hereckých partnerov, ktorí vždy tvrdili: Kde se to u vás rodí, takové hezké holky? Bola to možno aj trošku pravda, aj keď Česi si určite nemajú vzhľadom na krásu ich herečiek tiež na čo sťažovať.

Zahrali ste si aj v muzikáli West Side Story. Písal sa rok 1969, muzikálov sa na Slovensku veľa nehrávalo. Nie je vám dnes ľúto, že ste nezažili v najlepších hereckých rokoch súčasnú muzikálovú eufóriu?

- Na tú dobu to stačilo a robili sme svetové muzikály. Na Novej scéne sme pripravovali najlepšie muzikály, boli to vtedy celoštátne premiéry. Chodili sa Česi na nás pozerať.

Dnes sa na to pozabudlo, ale my sme boli prvolezci. Bola som šťastná, lebo v muzikáloch som mohla využiť aj svoj pohybový potenciál. Tancovala som v Lúčnici, takže aj v tejto polohe som mala isté zázemie. Musela som sa naučiť trošku spievať, lebo tento dar od Boha až taký nemám.

Hovorené slovo v muzikáloch je v rovnováhe so spevom, takže som si to mohla dovoliť. Hrala som aj Dinky v muzikáli Červená karavána. Hudobné projekty mi nikdy nerobili problémy.

Čo vášmu herectvu dávalo väčší priestor, divadlo alebo film?

- Jednoznačne divadlo, na ktoré nedám dopustiť. Aj keď v tejto dobe sa všeličo deje, ale dialo sa aj v našej dobe. Aj hlúposti sme pohrali. Ale pokiaľ človek vie, že je to hlúposť, tak to neublíži. Ide najmä o hodnotovú orientáciu, aby ste v rebríčku hodnôt vedeli, čo kam patrí, a čo kam zaradiť. Niektoré veci musíte robiť z profesionálneho hľadiska aj pre financie, lebo mladý človek si potrebuje zarobiť. To sa opakuje aj dnes.

Štyri roky v politike vás na dlhý čas stáli hereckú kariéru. Neobanovali ste svoj vstup do politiky?

- Bolo to mizivé percento v mojom živote a veľmi rýchlo som odtiaľ odišla. To nebola moja parketa, to som zistila veľmi rýchlo. Hneď prvé dni som pochopila, že tadiaľ moja cesta nevedie. Na politiku totiž treba mať takisto talent ako na všetko ostatné.

Pri rozdávaní autogramov. (zdroj: MARTIN ŠIMOVEC)

Prišli ste aj o množstvo priateľov...

- Samozrejme, že áno. U nás ľudia berú všetko bielo-čierno, aj keď sa to nedá. Ja osobne som v tom období bola presvedčená o tom, že som na správnej strane. To bolo pre mňa dôležité.

Napokon prišiel návrat po dvadsiatich rokoch na bratislavskú Novú scénu, odkiaľ vás vyhodili. Čo to pre vás znamená?

- Dlho ma lámali. Priznám sa, už som nemala ambície a ani chuť. Prestala som do divadla chodiť a možno som bola aj dotknutá pár vecami. Patrím k staršej generácii a nemám sa na čo sťažovať. 
Ja som si v živote zahrala dosť rôznorodých postáv, žánrov a štýlov. Mám pocit, že to malo zmysel a ľudia si dodnes pamätajú moje predstavenia. To je pre mňa najväčšia odmena a satisfakcia. Lebo ak si vás v tomto povolaní na druhý deň už nepamätajú, tak je niekde chyba. A našu generáciu si ľudia stále pamätajú.

Keby si dnes Ida Rapaičová mohla vybrať po ukončení VŠMU dobu, v ktorej bude účinkovať, bude to tá minulá alebo súčasná?

- Nikdy som si nevyberala a vždy som brala veci tak, ako prichádzali. Prirodzene. My sme mali zabezpečené kvalitné pedagogické vedenie. Ja si nemôžem sťažovať, aj keď som mala aj problémy kádrového charakteru. Ale kto dnes nemá problémy? 

Bola vaša mladosť jednoduchšia ako mladosť dnešnej generácie?

- Nezávidím dnes mladým ľuďom, keď začínajú. Dnešný svet ich pravdepodobne utvára otrlejších a oťukanejších, ako sme boli my. A je to v poriadku, tak to musí byť. My sme boli naivnejší, ale mohli sme si to dovoliť. 
Dnešní mladí ľudia si to dovoliť nemôžu. Nemajú čas, pretože táto celá doba je uponáhľaná. Brány do sveta sa príliš rýchlo otvorili a ľuďom sa zatočila hlava. Mladí ľudia si ešte nevedia dobre vybrať, nemajú presnú orientáciu v hodnotách. Čas však všetko vyrieši a všetko sa upokojí. Všetko je v ľuďoch a nie v dobe.