NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Priaznivci klasickej hudby chcú na koncertoch počuť stále najmä tvorbu svetoznámych autorov. Neznáme mená ich príliš nelákajú.V kurze je Dvořák, Smetana, Janáček, Chopin, Liszt, Beethoven, Bach a mnohí ďalší velikáni vážnej hudby.
Včleniť do programu tvorbu menej známych majstrov nie je jednoduché. Slovenská pianistka Zuzana Berešová a český huslista Pavel Burdych sa o to snažia. V ich repertoári nájdete aj mená, ktoré vám možno veľa nepovedia. Oživujú hudbu nemeckého autora Maxa Regera (1873-1916), či uhorského hudobného skladateľa slovenského pôvodu Bélu Kélera (1820-1882).
Zuzana Berešová a Pavel Burdych tvoria Československé komorné duo. Ako ste vznikli?
Duo sme založili v Brne v roku 2004 počas štúdia na Jánačkovej akadémii múzických umení. Spoznali sme sa počas predmetu komorná hra a pôsobíme na scéne už dvanásť rokov.
Je pre hudobné duo dôležité, aby si jeho členovia vyhovovali aj povahovo?
Predovšetkým musia mať rovnaký cieľ v hudbe a rovnakú predstavu o cieľovom prevedení skladby. Cesta a spôsob nácviku bývajú, samozrejme, väčšinou odlišné. Veci to však prospieva, cieľ je potom omnoho kvalitnejší.
Radi naštudujete rozsiahle dielo vami určeného autora. Ako reagovali na dielo Mikuláša Schneidera-Trnavského, ktorého ste prezentovali až v juhokórejskom Soule?
Naše turné organizovalo Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky. Chceli sme zvoliť slovenského autora, ktorého je možné „vyviezť“ do Južnej Kórei. Nemohli sme vyviezť nejakého avantgardného autora, to by sa tam určite nestretlo s veľkým pochopením. Tam je stále veľká väzba na európsku romantickú hudbu v čele s Antonínom Dvořákom. Hudba Schneidera-Trnavského je veľmi romantická a preto sme ju zvolili. Páčila sa.
V Nemecku ste prezentovali domáceho miláčika Roberta Schumanna. Ako domáce publikum vníma interpretov z cudziny, ktorí si „dovolia“ u nich doma hrať diela jednej z najväčších hviezd?
Na začiatku je vždy napätie v publiku. Najprv sedia a myslia si, no, ukážte sa. Po čase cítime, že nás prijali. V zahraničí je ale stále lepšie hrať našu hudbu odkiaľ sme prišli, ako tú ich. Je to riskantné. Keď sme v Nemecku hrali Schumannovu Veľkú sonátu, tak nás oslovil klavírista z Brém. Pozval nás, aby sme nacvičili a prišli zahrať aj Sonátu Maxa Regera. Asi bol spokojný, ale zároveň chcel aj skladby Antonína Dvořáka.
(zdroj: MARTIN ŠIMOVEC)V roku 2008 ste sa venovali tvorbe Eugena Suchoňa. V novonaštudovanom súbornom diele sa snažíte u jednotlivých autorov nájsť aj niečo úplne nové a originálne?
Suchoňova Fantázia a burleska bola natočená s orchestrom. My sme ju nahrali v kombinácii husle-klavír, nikto to doteraz takto nehral. Keď sme ju zahrali v ruskej Odesse, malo to obrovskú odozvu. Suchoňovu tvorbu pre husle a klavír sme nacvičili kompletne. Táto Fantázia je novoromantická a pre publikum najprijateľnejšia.
Sú za vami koncerty v Paríži, Aténach, Ríme, Soule, Viedni, Lisabone, Sofii, Aténach i v Belehrade. Najviac účinkujete v Nemecku. Tvorbu akých autorov z Čiech a Slovenska chcú priaznivci vážnej hudby vo svetových metropolách počuť?
Radšej chcú českú hudbu, pretože napríklad tvorbu Eugena Suchoňa nepoznajú. Žiaľ, je to celkový problém slovenských autorov, ktorých tvorba v cudzine nie je veľmi známa.Teraz študujeme celé dielo slovenského neoromantického hudobného skladateĺa Ladislava Kupkoviča a predstavíme ho v Kroměříži. Keby sme ho ponúkli v cudzine tak netušíme, akú by to malo odozvu a či by to bolo pre poslucháčov v cudzine príťažlivé.
Propagujete aj tvorbu málo známeho Bélu Kélera.
Bol to rodák z Bardejova. Bol to dobový súputník Bedřicha Smetanu. Kéler často býval v Bardejovských Kúpeľoch, teraz sa tam každoročne koná aj festival jeho diel. Tretí rok sa snažíme prezentovať obnovené premiéry jeho tvorby. Úroveň niektorých Kélerových skladieb je zrovnateľná s tvorbou Johanna Straussa. Nemal však národné ukotvenie, národnú podporu, Maďari si ho nevzali za svojho, Slovensko sa tiež veľmi netvári. On prináležal skôr k nemeckej šľachte, slovenskä väzba tam veľmi nebola. Neskôr pôsobil v Nemecku.
Vo svetovej premiére ste zahrali aj skladbu brazílskeho hudobného skladateľa Paula C. Chagasa Gravity and Grace: Mobile II. Ako sa k tomu dostali?
Bola to objednávka z Univerzity Palackého v Olomouci, kde mal tento brazílsky autor workshop. My sme mu zahrali jeho skladbu vo svetovej premiére, bol to pre neho darček. Bol to avantgardný autor, nebola to pre nás práca práve najbližšia. Klasická harmónia a melódia tam nebola. Ale bola to výborná výzva. Neexistuje zlá skladba, ale iba zlá interpretácia. Nahrali sme to s nástrojmi klavír, husle a violončelo.
Pavel, vy nosíte so sebou svoje zamilované husle. Zuzka, na vás čaká v každej sále nové krídlo a neviete, čo od nástroja očakávať. Ako to vnímate?
V Nemecku sú väčšinou úplne nové Steinwaye a Yamahy, na ktorých sa hrá krásne. Klavír totiž vekom stráca kvalitu. V Nemecku je bežné, že v deň koncertu vám naladia klavír. Napríklad v Michalovciach som musela hrať na úplne rozladenom veľkom staršom krídle. Niekedy si poviem, že by bolo lepšie hrať na elektrickom klavíri. Sú však už interpreti, ktorí si na koncerty vozia vlastný klavír. Pavlove husle sú z roku 1930, on si ich vezme so sebou a má to jednoduchšie (úsmev).
