Monika Vrzgulová je etnologička, od roku 1995 sa venuje výskumu holokaustu. Bola súčasťou výskumných tímov, ktoré robili rozhovory s ľuďmi, ktorí prežili holokaust a od roku 2011 pôsobí v tíme, ktorý robí rozhovory s nežidovskými pamätníkmi o osudoch ich židovských susedov počas vojnového slovenského štátu.
Aké boli vzťahy medzi židovským a majoritným obyvateľstvom pred vojnou?
- Na základe spomienok židovských i nežidovských pamätníkov, ktoré máme k dispozícii, môžeme konštatovať, že vzťahy počas prvej Československej republiky hodnotia vo všeobecnosti ako dobré, bez výraznejších konfliktov. Až koncom 30. rokov sa situácia v dôsledku politických zmien – vyhlásenie autonómie Slovenskej krajiny, vyhlásenie samostatného slovenského štátu a sústredenej protižidovskej propagandy, začala rapídne meniť.
Aký to malo následok?
- Židia prestali byť rovnocennými s ostatnými obyvateľmi – boli nepriateľmi číslo jeden. Režim vojnového slovenského štátu bol totalitný, a teda nepriateľský voči každému, kto s ním nesúhlasil. Najprv sa zmena dotkla českých, predovšetkým štátnych zamestnancov, ktorí boli nútení opustiť Slovensko. Z Trenčína máme zachytenú spomienku, ako študenti plakali za českými profesormi, ktorí museli opustiť gymnázium.
Neskôr boli prijaté rôzne protižidovské opatrenia.
- Takzvané riešenie židovskej otázky bolo jedným z hlavných pilierov politiky Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Protižidovská propaganda a protižidovské nariadenia spôsobili, že židovskí obyvatelia sa stali nežiaducou skupinou obyvateľov. Povinnosť nosiť žltú hviezdu, obmedzený pohyb v meste, zákaz bývať na uliciach s názvom Hitlerova, Hlinkova, resp. Hitlerovo námestie, zákaz vykonávať niektoré profesie – lekári, novinári, právnici, rušenie živnosti, nakoniec arizácie a deportácie. Tento proces pre židov znamenal stratu občianskych a ľudských práv, veľmi rýchlo nastala spoločenská izolácia.
Deti a mladí ľudia nemohli chodiť do štátnych škôl. Živitelia rodín stratili zdroje obživy, bankové účty boli zmrazené, prístup k nim obmedzený a regulovaný. V hoteli Tatra sa napríklad konali rôzne spoločenské a kultúrne podujatia, židia na ne mali vstup zakázaný.
Podobne nemohli ísť ani na Brezinu či kúpalisko a do kina. Nakupovať mohli iba v určené hodiny. Prerušenie kontaktov, obmedzenie pohybu, odovzdávanie nielen cenností, kožušín, ale aj športových potrieb, rádiopríjímačov – všetky tie zákazy a obmedzenia ich mali olúpiť, ponížiť a vytlačiť na okraj spoločnosti.
Prebehla v Trenčíne výrazná arizácia majetku?
- Pred arizáciou sa vybrané podniky likvidovali a ostatné arizovali. Historik Karol Janas konštatuje, že v Trenčianskej župe nevzniklo pri župnom úrade pre túto agendu samostatné oddelenie.
Celú arizačnú agendu presunuli 18. októbra 1940 zo župného úradu na Ústredný hospodársky úrad do Bratislavy. V Trenčíne sa arizácia týkala asi dvoch stoviek živností a desiatok domov. Išlo o proces, v ktorom židovskí majitelia obchodov, podnikov, dielní a firiem prišli o svoj majetok a tento prešiel do rúk Slovákov.
Viete, aké boli pohnútky arizátorov ?
- Boli rôzne, často išlo o obyčajné obohatenie, využitie platnej legislátívy na vyriešenie „konkurenčného boja“, mnohí dostali židovský majetok ako odmenu za prácu v HSĽS alebo Hlinkovej garde. Zo spomienok pamätníkov vieme, že časť arizácií bola aj dohodnutá.
Arizátor, často priateľ alebo bývalý zamestnanec, pôvodných majiteľov nechal v podniku, označil ich za potrebných a prípadne im aj vybavil výnimku, ktorá ich chránila pred deportáciami.
Ale sú známe aj opačné prípady, kde sa pôvodných majiteľov radi zbavili.
Tým, že sa slovenskí obyvatelia hlásili o židovské obchody a firmy, stali sa z dnešného pohľadu podporovateľmi režimu a jeho politiky.
Aké boli reakcie ľudí na deportácie?
- Máme nakrútené desiatky rozhovorov nežidovských pamätníkov, ktorí nám opísali deportácie. Z nich je zrejmé, že ľudia o nich vedeli a často ich aj videli. Konali sa im „na očiach“ – na verejných priestranstvách miest a dedín. Aj po Hlavnom námestí v Trenčíne (vtedy Hitlerovom) eskortovali miestnych židov na stanicu pred očami verejnosti.
Deportácie boli vysvetlené ako odvoz židov na práce do Poľska či Nemecka. Myslím, že väčšina ľudí vtedy tomu verila alebo chcela veriť. Po deportáciách sa ešte konali pod dozorom daňových úradov verejné dražby majetku po židoch. Na nich sa predávalo zariadenie domov a bytov: nábytky, záclony, koberce, ale aj oblečenie . Za lacný peniaz si ľudia nakúpili.
Čo zažívali židia, ktorí sa vrátili domov?
- Keď sa židovskí obyvatelia, ktorí prežili všetky útrapy v koncentrákoch či v úkrytoch vracali domov, často zažili, že v rodnom meste stretli niekoho vo svojom kabáte či blúzke. V spomienkach na návrat zároveň konštatujú, že cítili často ešte silnejší antisemitizmus a nepriateľstvo, ako keď ich deportovali.
Je na to logické vysvetlenie: v ich domoch, bytoch, obchodoch boli ich slovenskí susedia. Užívali ich nábytok, rádiá, oblečenie. Zvykli si na to a báli sa, že to budú musieť vrátiť.
Ale život nebol len čierny alebo biely. Aj medzi Slovákmi boli slušní ľudia, ktorí židovským obyvateľom pomáhali, po návrate vrátili veci, ktoré si u nich schovali, poskytli im bývanie. Je veľa rôznych príbehov, ktoré som si za tie dve desaťročia vypočula – s dobrými i zlými začiatkami aj koncami.
Aj na základe tejto skúsenosti som presvedčená, že by sme mali hovoriť s našimi rodičmi a deťmi o tom, čo robil s človekom totalitný režim a ako ho „zomlel“. Že „démon súhlasu“ – hoci aj tichého – nás robí spoluzodpovednými za jeho výčiny. Zlu sa treba postaviť, ale to sa ľahšie povie, ako urobí.
Osvienčim. (zdroj: ERIK STOPKA)
