TRENČÍN. Marcové majstrovstvá Slovenska v Leviciach boli aj pre manželov Paškovcov, ktorí vedú tanečný klub, zadosťučinením za ich prácu. Vychovali mnoho majstrov, titul Cicchittiho a Brecíkovej bol tvrdo vydretý.
Tanečným párom sú štyri roky, ich úspech je motiváciou pre ostatných tanečníkov. O tanečných pároch, budúcnosti a úspešnosti trenčianskeho a slovenského tanca sme sa rozprávali s vedúcim Tanečného klubu Dukla Trenčín Dušanom Paškom.
Gratulujeme k veľkému úspechu, aké máte pocity?
- Výborné, Matteo a Simona si to zaslúžili. Simona už bola majsterkou Slovenska s Róbertom Pavlíkom. S novým partnerom Matteom tri roky bojovali o titul, a tento rok presvedčili všetkých o svojich kvalitách a zaslúžene zvíťazili.
Je ich úspech motiváciou pre ďalších?
- Sú veľkou motiváciou. Máme šikovných tanečníkov, spomeniem napríklad minuloročného akademického majstra Slovenska do 21 rokov Martina Šrámku, ktorý je študentom tunajšej univerzity, robí nám radosť. Martin Šrámka a Erika Ferrara dokonca skončili na súťaži na 9. mieste, a to je pre tento mladý, 21-ročný pár obrovský prísľub do budúcnosti. Ďalším prísľubom v našom klube je juniorský pár Jozef Koyš s Júliou Segedovou, ktorí napriek krátkej dobe spoločného tancovania sa umiestnili v semifinále majstrovstiev Slovenska juniorov II.
Noví majstri Slovenska sú zmiešaným párom, Matteo je pôvodom Talian?
- Áno, funguje to tak, že ak sa nájdu dvaja tanečníci, ktorí chcú spolu tancovať, dohodnú sa a po povolení národných zväzov môžu spolu vystupovať, je to normálne. V minulosti vystupovali len páry s rovnakou štátnou príslušnosťou, postupne prišlo k uvoľňovaniu pravidiel. Napríklad, keď sa stretli ľudia z rôznych štátov na spoločných súťažiach, začalo spájanie silných tanečníkov, našli si k sebe cestu a vznikla silná tanečná dvojica. V tomto ale veľmi pomáhajú tréneri, kluby a, samozrejme, rodičia. Tí im musia prakticky všetko sponzorovať – tréningové vybavenie, vycestovanie za súťažami. Finančne vie pomôcť aj klub a ďalšie strany, ale najviac peňazí ide z vreciek rodičov.
Štát nepodporuje tancovanie?
- Podporuje, zväz dostáva dotáciu, ale nemyslím si, že výška dotácie nedokáže pokryť ani 30 percent nákladov, ktoré tanečníkom počas roka vznikajú. Je to založené na sponzorstve a pomoci, bez ktorých by boli tanečníci asi nútení skončiť s tancom. Na Slovensku je v popredí hokej, futbal, o tanec ako šport až taký veľký záujem nemá. V zahraničí, naopak, tanečný šport milujú, pýtajú si ho a má iné postavenie ako u nás.
Ako vidíte možnosť zostaviť čisto slovenský pár, ktorý by sa nestratil na medzinárodných súťažiach?
- Pri medzinárodnom „mixe“ je predsa len potenciál a šanca úspechu niekedy oveľa väčšia. Svet veľmi rýchlo napreduje, to si musíme uvedomiť. Tanec na špičkovej úrovni, aký robí práve majsterka Slovenska Simona Brecíková, ale nezostal nepovšimnutý a teraz po víťazstve na majstrovstvách Slovenska prejavujú záujem o našu tanečnú dvojicu aj špičkoví tréneri zo sveta.
Má Slovensko dostatok domácich trénerov?
- Slovenskí tréneri jednoznačne nestačia. Pokiaľ viem, pôsobia tu aj tréneri z Talianska, Ruska, Veľkej Británie.
Dobrý tréner rovná sa dobrý výsledok?
- Tréner učí, pomáha, zlepšuje napraviteľné. Môžeme povedať, že úspech zverenca je úspechom a aj zásluhou trénera, asi ako v každom športe, tak aj v tom tanečnom. Myslím si, že u nás máme jedných z najlepších trénerov na Slovensku. Dcéra Zuzana je 12-násobná majsterka Slovenska v rôznych tanečných štýloch. Vyrástol u nás aj Matej Chren, taktiež niekoľkonásobný majster republiky. Pôsobia ako tréneri, ďalej moja manželka trénuje deti a ja trénujem špičkovú triedu. O tanec je v Trenčíne obrovský záujem, nemáme problém zaplniť tanečné sály, z čoho sa tešíme. Je tu veľa šikovných tanečníkov.
Ako vyzerá tréning profesionálov?
- Denne dvojfázové tréningy, 4 hodiny na parkete. Tanečná špička nemá víkendy a sviatky, ale tancuje.
Presadiť sa je určite veľmi ťažké, akú majú motiváciu deti, ktoré začali s tancom?
- To je ťažká otázka, pretože niektorí rodičia vedia deti motivovať, iní sú zas prísni. Asi u každého nastane ten moment, keď sa dieťa zatne, nedarí sa mu a povie, že končí. Pri tréningoch detí chcú byť aj ich rodičia, aby videli, ako sa ich deťom darí. Stane sa, že rodič, ktorý nikdy netancoval, by rád komentoval a kritizoval postupy, ktoré sú tanečnými klubmi zaužívané a ktoré fungujú. Z tohto hľadiska, ak rodič nahrádza trénera, môže svojou neznalosťou dieťaťu tanečne ublížiť.
Aj pri futbale platí, že sa musí stále trénovať. Pre futbalistov je futbal jednotkou, pre tanečníka musí byť tanec jeho jednotkou. Pozrite sa na trenčiansky futbal, ako je vysoko, aj tam museli tréneri tvrdo pracovať, aby niečo dosiahli. No a v tanci sa nedá klamať, pri ňom profesionál vidí každú chybu a nedokonalosť.
Nastali prípady, keď dieťa, alebo tínedžer tanec nechali, lebo nedosiahli vysoké ciele?
- V prípade, že ich rodičia nepodporia a nepodržia, tak áno. Ja im vždy hovorím – ešte sme len začali, nejde nám o to, aby si víťazil, ale aby tvoj výkon išiel hore, a to je podstatné. Ak sa chce tanečník zlepšovať, robiť pokroky, je lepšia cesta, ako povedať si – idem na súťaž obsadiť miesto.
Ako je to s deťmi, aké majú schopnosti?
- Osobne mám pocit, že možno dochádza ku chybe na základných školách. Deti často necvičia a ak aj cvičia, tak hrajú napríklad vybíjanú. Stane sa, že na tanec sa podujmú deti, ktoré nevedia spraviť kotrmelec ani dopredu, ani dozadu. A popri tancovaní vyžadujeme cvičiť základnú gymnastiku. Ľudia strácajú v živote pohyb.
Aké sú trendy vo svete, ktoré krajiny prinášajú svetu skvelých tanečníkov?
- Obrovskú tanečnú základňu majú Rusi, Taliani a severské krajiny. Špecifickými sú Japonci, ktorí dokážu nacvičiť aj nemožné, ale pri ich tanci mi chýba pocit prirodzenosti. Na opačnej strane sú Taliani a Rusi. Tí majú vášeň a je úžasné, ako s ňou dokážu tancovať, radosť na nich pozerať.
Kde trénuje váš tanečný klub?
- V bývalej spoločenskej sále na Strednej umeleckej škole v Trenčíne, kde nám pani riaditeľka vychádza maximálne v ústrety. Máme vyhovujúce tréningové podmienky, za čo všetkým patrí veľké ďakujem. Aj vďaka pomoci vychováme a vedieme majstrov Slovenska.
Čo vás konkrétne viedlo k tancu?
- Osobne sa tancu venujem od roku 1959, klub vedieme od roku 1969. Okrem tanečníka som bol tvrdý športovec, robil som cyklistiku, futbal, hokej, lyžovanie. Aj v sedemdesiatke mi zostala láska k nim. Na bicykli si neodpustím ročne aspoň 3000 kilometrov.
