NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Gaco Novomesský, Violeta Vyholená-Šípivá, Robo Rotorides, ale aj Docent Smrallavý a ďalšie desiatky mien. Za všetkými pseudonymami sa skrýva jeden človek. Novomešťan Dušan Malota.
Spisovateľ, šansonier, textár, publicista, nadčasový intelektuál, prekladateľ, rebel. Od štúdia na vysokej škole je Pražanom pupočnou šnúrou spojeným so svojím Novým Mestom nad Váhom.
Autor blogového románu Krivolaká je prť ku šťastiu... ku nešťastiu i dnes už kultovej publikácie Plné gace sa 4. marca na rodnej pôde opäť predstavil počas šansónového recitálu.
Skvelá francúzština vo vašom podaní a podmanivá interpretácia šansónov. Do sveta hudby vás odpichlo už novomestské gymnázium, kde ste urobili prvé kroky k zvládnutiu francúzštiny.
- Francúzštinu sa začal učiť náš prvý ročník s mladou triednou učiteľkou Marikou Hegedüsovou v roku 1964. Gymnázium bolo vtedy ešte Strednou všeobecnovzdelávacou školou (SVŠ).
Triedna bola čerstvou absolventkou francúzštiny a vyučovanie francúzštiny odštartovala. Po troch rokoch som sa prihlásil do Prahy na tlmočníctvo a prekladateľstvo. O rok prišli za mnou ďalší dvaja spolužiaci Miloš Hoffmann a Dušan Čechvala. Už sme tam všetci traja ostali.
Nové Mesto nad Váhom vás už nedokázalo zlákať nazad?
- V Prahe som na tejto vysokej škole urobil prijímačky ako prvý Novomešťan. Na tlmočníctvo a prekladateľstvo by v Novom Meste nad Váhom po ukončení štúdia určite nebolo toľko možností. V Prahe som sa oženil a tým to bolo dané.
Ja som sa tam cítil už doma, našiel som tam množstvo kamarátov, a preto sa nepresúval ani do Bratislavy, kde boli tiež možnosti na prekladateľskú prácu.
V neslobodnej dobe normalizácie a silnejúceho socializmu ste založili bluesovo-bigbítovú kapelu Otcova rola i časopis Trus. Dosť odvážne počiny na vtedajších vysokoškolákov.
- Okolo fičala normalizácia a my sme sa na „koleji“ chceli baviť. Nebol to nejaký vzdor, ale chceli sme si robiť svoje. K tomuto obdobiu som sa vrátil v knižke Plné gace. Je to akýsi umelecký almanach vydaný kedysi ako samizdat a teraz vydaný v oficiálnej forme knižky. Vychádza z vecí, ktoré vyšli v časopise Trus.
V študentskej kapele Otcova rola sme hrali bigbít, blues, dylanovky. A aby boli aj nejaké ploužáky, tak sme vnikali aj do šansónov. Vystupovali sme po rôznych pražských sálach a na tancovačkách.
Fotografia z mladších čias. (zdroj: ARCHÍV D.M)Po ukončení vysokej školy ste s hudbou načas prestali.
- Hoci som na gitaru začal hrať už ako šestnásťročný a prvé akordy C-dur a G-dur zvládal už v Novom Meste nad Váhom, boli aj obdobia, keď som si aj päť rokov na gitaru ani nebrnkol. Dlho som nemal ani vlastnú gitaru. Prvú normálnu gitaru som si vlastne kúpil až ako 42-ročný. Dovtedy som mal iba požičané.
Váš spolužiak Miloš Hoffmann hrával na gitare speváka Petra Jandu z legendárneho Olympicu.
- Petr Janda ponúkal vtedy gitaru za dvetisíc korún. Miloš kvôli tomu predal majstrovské husle, na ktorých hral absolventský koncert na novomestskej Ľudovej škole umenia. Janda mal gitaru vyrobenú na zákazku, aby mu sedela presne do rúk. Je to presne tá žltá gitara s lemovaním, ktorú má Petr Janda zavesenú na krku na zadnej strane obalu LP platne Želva. Ťažká bola ako hovädo. Nakoniec skončila gitara na smetisku. Miloš ju nechal u kamaráta, ktorý sa rozviedol, jeho žena sa naštvala a gitaru vyhodila.
Kedy vás zlákali definitívne šansóny?
- Už v kapele Otcova rola sme hrali nejaké šansóny. Definitívne som tomu prepadol až pred pár rokmi premiérou na koncerte v Neratoviciach. Posledné tri roky chodím po rôznych kluboch a hrám.
Francúzština je súčasťou šansónu, slovenčina, ani čeština do neho vôbec nepasujú. V týchto jazykoch šansón padne o dva levely dole. Preto spievam po francúzsky.
Veľmi dobre ste sa poznali aj s českou pesničkárskou legendou Pepom Nosom.
- Bol to náš kamarát z vysokoškolského internátu. Dnes už veľmi známy pesničkár Pepa Nos nám z Francúzska priniesol platňu s piesňami nášho obľúbenca Georgesa Moustakiho. Platňa bola skvelá, stále sme ju počúvali a nakoniec aj jeho hudbu začali hrať. K týmto piesňam sa rád vraciam aj dnes. Je to hudba mojej mladosti, skladby sa mi dobre interpretujú a majú aj výborné texty.
Podľa čoho si vyberáte šansónový repertoár?
Podľa toho, či to je na tri alebo štyri akordy a či to zvládnem zahrať. (úsmev) Najviac ma oslovuje Georges Moustaki, Georges Brassens, Serge Gainsbourg, Jacques Brel. Starí bardi, ktorí tu už nikdy nebudú. Vyhýbam sa notoricky známym pesničkám, lebo tie spievajú všetci šansoniéri a študentky a študenti konzervatórií.
Ste prepojený s francúzštinou, šansónmi. Aký máte vzťah Francúzsku?
- Kedysi som bol pracovne vo Francúzsku niekoľko rokov zástupcom fotografickej firmy.
Predával som fotky pre časopisy a noviny i pre reklamné agentúry.
Potom prišla digitalizácia a tie úžasné archívy s unikátnymi fotkami tam teraz niekde zapadajú prachom. Teraz do Francúzska už často nechodievam.
