TRENČÍN. Ťažké mechanizmy zrovnali tento týždeň so zemou jednu z najkrajších budov v meste. Podľa pamiatkarov však objekt nebol národnou kultúrnou pamiatkou, a tak nič nebránilo jej zbúraniu.
Trenčanom sa to nepáči. Budova na Rozmarínovej ulici, ktorú postavili v roku 1902, odolala dvom svetovým vojnám a obdobiu reštitúcií, 115. výročia postavenia sa ale nedožila.
Podobných budov rýchlo ubúda
Povolenie na asanáciu budovy dalo jej vlastníkovi mesto Trenčín.
Podľa hovorkyne mesta, Eriky Ságovej sa vlastník rozhodol odstrániť stavbu z dôvodu poškodenia nosných konštrukcií objektu. „Poškodenie vzniklo vplyvom dlhodobo zatekajúcej dažďovej vody,“ povedala.
(zdroj: ERIK STOPKA)Pamiatkari sa nevyjadrovali
S odstránením budovy súhlasili všetky dotknuté orgány štátnej správy, Krajský pamiatkový úrad v Trenčíne sa k stavbe nevyjadroval.
Podľa jeho riaditeľky Evy Gazdíkovej sa objekt nenachádzal v pamiatkovom území.
„Náš úrad ani neuvažoval o možnosti vyhlásenia objektu za národnú kultúrnu pamiatku, nevykazoval pamiatkové hodnoty, ktoré by odôvodňovali jeho zápis do Ústredného zoznamu pamiatkového fondu,“ povedala.
Valec developerov je bezohľadný
Podľa Štefana Šľachtu, predsedu Spolku architektov Slovenska, to nie je prvý prípad hodnotnej budovy, ktorá stojí mimo pamiatkového záznamu a bola zbúraná.
„Budov ubúda, pretože valec novej výstavby a developerov je bezohľadný. Musíme robiť všetko pre to, aby sme takéto budovy chránili. Prichádzame o kultúrne dedičstvo, a to je chyba,“ povedal.
Obyvateľom bude chýbať
Názor ľudí na zbúranie budovy je jednotný – sú proti.
„Aj keď nemala pamiatkovú hodnotu, minimálne sa na ňu dobre pozeralo a pri tom všetkom, čo sa už v Trenčíne zbúralo, je jej veľká škoda. Dúfam, že sa namiesto nej nepostaví nejaká plechová presklená budova,“ povedal okoloidúci Róbert Michucký.
Trenčan Martin Petrík sa vyjadril v podobnom duchu. „Chodil som na gymnázium, ktoré je naproti dnes už vlastne len tehlám z tej budovy. Podľa mňa patrila k mestu, je to tu zrazu prázdne a neosobné,“ povedal.
Mária Michalíková je pri pohľade na stroje smutná. „Popri čakaní na zástavke pri gymnáziu som si ju vždy obzerala, tú vežičku mala krásnu. Bez nej je to tu škaredé, nové budovy tie staré nenahradia,“ povedala.
Patrila aj štátu
Budovu vlastnila ešte približne pred desiatimi rokmi rodina Babičová. „V roku 1982 nám bola vyvlastnená štátom a naspäť vrátená až v deväťdesiatych rokoch,“ povedal Ján Babič.
Rodina po prinavrátení majetku uvažovala nad prestavbou na penzión, úver ale nedostali. Rovnako skončil aj plán urobiť v priestoroch budovy galériu, chýbali peniaze.
Keďže budova neprešla žiadnou veľkou rekonštrukciou a chýbali peniaze na nutné opravy, rozhodla sa rodina objekt predať novému majiteľovi. Čo vyrastie na už prázdnom pozemku, nie je jasné, s terajším majiteľom sa nám nepodarilo spojiť.
Po dome zostali len sutiny. (zdroj: ERIK STOPKA)
