ADAMOVSKÉ KOCHANOVCE. Klienti a zamestnanci Domova sociálnych služieb v Adamovských Kochanovciach minulý týždeň oslavovali dvadsať spoločných rokov s Emilom Šimčíkom (36). Jeden z najobľúbenejších klientov tohto zariadenia spojil oslavu s rozlúčkou, sťahuje sa totiž bližšie k svojej rodine na Turiec.
Vie, čo chce
Svoj druhý domov našiel Emil v priestoroch miestneho barokového kaštieľa, kde sídli zariadenie na pomoc ľuďom s rôznym stupňom mentálneho postihnutia.
Prišiel sem z Turzovky v období puberty a pobudol tu dvadsať rokov. Emilovým životným snom je byť s rodinou, pomáhať a obraňovať tých, ktorí si sami pomôcť nevedia. Pred siedmimi rokmi začal spolu s pracovníkmi domova sociálnych služieb pracovať na tom, aby sa posunul bližšie k bratovi.
Žiadosť o jeho preradenie do martinského zariadenia akceptovali, Emil sa tak od marca posúva bližšie k bratovi.
Šikovný a samostatný
Riaditeľka domu sociálnych služieb Jana Pondušová ho opisuje ako jedného z najsamostatnejších klientov. „Emil môže chodiť voľne do obce, má vybudované dobré sociálne kontakty a všetkým rád pomáha,“ povedala. Svoju šikovnosť ukázal aj v keramickej dielni, kde vyrábal popolníky pre svojich kamarátov z radov polície.
„Emil je kľúčová postava tohto zariadenia, bude nám veľmi chýbať. Človek s tak priateľským duchom, ktorý prináša dobrý pocit a úsmev na tvár, bude rezonovať v našich mysliach i po jeho odchode,“ dodala.
Má rád kone aj policajtov
Muž s úsmevom na tvári sa nadchne pri téme kone a starostlivosť o ne. V minulosti sa túžil stať kovbojom, na koňoch aj jazdí. Väčšou vášňou je už len výkon policajného povolania, v ňom sa Emil vidí. Medzi najlepších kamarátov radí Emil príslušníkov trenčianskeho policajného zboru, ktorí zariadenie občas navštevujú. Na ich adresu sa vyjadruje s rešpektom a vďakou. „Naučili ma napríklad, ako mám zakročiť v prípade ohrozenia.“
Zariadenie v Adamovských Kochanovciach nie je jediné svojho druhu. Zákon o sociálnych službách z roku 2008 mení systém sociálnej služby pre občanov. Budúcnosť je v umiestňovaní zdravotne znevýhodnených spoluobčanov do menších domov, v ktorých dostanú ešte lepšiu starostlivosť a pocit rodinného zázemia. „Ideálnym stavom by bolo, ak by prijímatelia sociálnej služby začali bývať v domoch, ktoré budú univerzálne, teda vyhovujúce pre človeka mobilného aj imobilného,“ povedala Pondušová. V nich by bývalo maximálne 6 klientov.
