Jediný slovenský tréner, ktorý triumfoval v pohárovej Európe, odišiel na večnosť pred tridsiatimi rokmi. Pár mesiacov pred pamätným finále Slovana s Barcelonou si s Trenčanmi podmanil domácu i zahraničnú scénu.
Aranžér zo zelených trávnikov
Michal Vičan (1925–1986) začínal s futbalom v rodnom Hlohovci. Štúdium aranžérstva ho zavialo do Bratislavy, kde spočiatku hájil farby klubov ASO a OAP. Po skončení druhej svetovej vojny prestúpil do Sokola NV. V kabíne predchodcu ŠK Slovan mal šťastie na trénerských velikánov. Pod vedením Ferdinanda Daučíka sa vypracoval na jedinečného stopéra. Hráčsku eleganciu, predvídavosť a inteligenciu zužitkoval počas majstrovskej éry Leopolda „Jima“ Šťastného, ktorý v roku 1949 priviedol k víťazstvu v československej lige prvý tím mimo Prahy. Celkovo sa spolu zo zisku titulu majstra ČSR tešili štyrikrát. V reprezentácii Vičan zaznamenal 21 štartov, z toho desaťkrát v drese A-mužstva.
Majster taktiky i dialógu
Začínajúci tréner so skúsenosťami z nižších súťaží prišiel do Trenčína cez zimu 1965/66. Pri kormidle vystriedal Milana Rovňana. Tretí celok po jeseni v tom čase zápasil s efektivitou v koncovke. Mizéria vyvrcholila po prvých šiestich jarných kolách, v ktorých Jednota získala len päť bodov s dvoma strelenými gólmi. „Mužstvo poldruha roka riadne netrénovalo, najmä v loptovej technike viacerí hráči zaostávajú. Zimná príprava, ktorú viedol ľahkoatletický tréner Dušan Čikel, bola veľmi dobrá, no jej ovocie ešte nedozrelo,“ nešetril kritikou do vlastných radov nový muž na trenčianskej lavičke. Zakrátko prejavil výnimočný potenciál. Nebál sa pritom siahnuť do mládežníckej liahne.
Ako prezradil bývalý krídelník Milan Navrátil, Vičan žil s kolektívom a zverencom sa vedel dostať pod kožu. „Hrával som za béčko. Tréner skúšal niečo zmeniť, po príhovore starších hráčov ma vytiahol v Trnave. Redaktor Paľo Podolský napísal do Trenčianskych novín, že sa narodil nový záložník,“ poodhalil krst ohňom ďalší člen zlatej trenčianskej generácie Dušan Bartovič.
Horkú chuť si Jednota v tom istom ročníku napravila v Stredoeurópskom pohári, kde jej spanilú jazdu zastavila až nešťastná finálová prehra vo Florencii s domácou AC Fiorentina.
S najvyššími ambíciami vstupovali Trenčania aj do sezóny 1967/68, v ktorej vybojovali titul polovičného majstra. Jesenný primát získali po výhre nad najväčším konkurentom Spartakom Trnava. Dvoma gólmi ju zariadil hráč, ktorý v pôvodných plánoch trénera nefiguroval. Keď sa pri predzápasovej rozcvičke zranil Benc, Vičan opäť preukázal schopnosť počúvať. Zvolal starších harcovníkov a tí mu odporučili Michala Janovského. Klinec trafili po hlavičke. Paradoxne, Vičan netajil obdiv k hre Trnavčanov a ich trénerovi, svojmu bývalému spoluhráčovi a starému priateľovi „Tonimu báčimu“ Malatinskému.
Fóbia z lietania
Koncentráciu na ostatné jesenné súboje hráčom ovplyvňovala vidina zimného zájazdu do Strednej a Južnej Ameriky. Keď trenčiansky lodivod uvidel predbežný harmonogram, nezaprel v sebe profesionála. „Čítal som o programe zápasov v Mexiku. Ten taliansky manažér je fanatik. Kto to kedy videl, štyri zápasy za osem dní s takými súpermi. S tým nemôžem súhlasiť. Československý futbal má v tejto časti sveta výborný kurz, veď je známe, že národnému celku dávajú za zápas 10 000 dolárov. Moje mužstvo, ako súčasný klubový predstaviteľ československého futbalu číslo jeden, musí s týmto menom počítať a musí si klásť podmienky ono, v žiadnom prípade nie manažér,“ odvetil neoblomne.
Na decembrový let po trase Frankfurt – New York s úsmevom spomína Dušan Čikel. „S Mišom sme boli veľmi dobrí priatelia. Dozvedel som sa, že má fóbiu z lietania. Let bol pokojný, no celý čas sa vedľa mňa podozrivo držal stoličky. Podpichoval som ho, že tam nemôžeme doletieť, keď sa nám tak trasú krídla,“ žartoval kolega z realizačného tímu.
Podľa Milana Navrátila sa v trenčianskej šatni po zápasoch na opačnom konci zemegule neraz spievalo – Miško náš, Miško náš, šedivú hlavu máš, zatiaľ dobre s nami, zakiaľ si ty medzi nami. „Reakciou boli slzy v jeho očiach. Na porade pred posledným zápasom v Kolumbii, keď Čikel pripomenul, že hráme posledný raz pod Vičanom a máme bojovať aj za neho, vyšiel náhlivo na chodbu, kde mu po lícach stekali slzy ako hrachy,“ dodal.
S blížiacim sa návratom výpravy Jednoty na rodnú hrudu sa čoraz hlasnejšie hovorilo o konci úspešného kouča pri kormidle ligového lídra. Predĺženie zmluvy, platnej do 1. februára 1968, podmieňoval ďalším dvojročným cyklom. Dôvodil, že žiadny tréner, ktorý má úspech, nepodpíše kontrakt na pol roka. Karty miešal avizovaný návrat Karola Borhyho. „Miško báči“ uprednostnil volanie belasého srdca. Ligu napokon ovládol trnavský Spartak, Jednotu o skóre predbehol aj Vičanov Slovan a Borhy si pobyt v Kuvajte predĺžil...
Na Trenčanov nezabudol
Medzi najúspešnejších trénerov našej histórie sa Michal Vičan definitívne zaradil o rok neskôr po zisku Pohára víťazov pohárov na bazilejskom štadióne sv. Jakuba. Okrem toho dvakrát zdvihol nad hlavu Československý pohár, raz Slovenský i Poľský pohár, raz sa tešil z majstrovského titulu v najvyššej domácej súťaži a dvakrát na ligový trón v Poľsku priviedol Ruch Chorzów. Trénoval tiež Inter Bratislava, Aris Solún a TTS Trenčín. Po neúspechu reprezentácie ČSSR na majstrovstvách sveta v Mexiku 1970 bol s Antonínom Rýgrom a Jaroslavom Vejvodom poverený vedením národného mužstva v kvalifikačnom zápase ME s Fínskom. Možno aj preto v tomto stretnutí najcennejší dres obliekli až štyria hráči Jednoty Trenčín – Milan Albrecht, Dušan Bartovič, Alexander Nagy a Vladimír Mojžiš.
V roku 1997 Slovenský futbalový zväz udelil Michalovi Vičanovi in memoriam Cenu fair play MUDr. Ivana Chodáka.
Autor: autor je pracovník krajskej knižnice
