NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Od malička ho priťahoval futbal. Ako desaťročný sa stal členom TJ Považan Nové Mesto nad Váhom a prešiel si v ňom žiackymi aj dorasteneckými výbermi. Po ukončení štúdia na elektrotechnickej priemyslovke v Starej Turej však rodné mesto opustil. „Odišiel som na vysokú vojenskú školu do Košíc. Mali sme tvrdé pravidlá. Nemohli sme cestovať a prvé dva roky sme vykonávali základnú vojenskú službu. Novomestský šport sa pre mňa stal na určité obdobie tabu,“ povedal Podhradský.
Napriek tomu vtedajší režim vytvárali pri vojenských školách, útvaroch či divíziách športové kluby pod názvom Dukla, aby chlapci, ktorí dovtedy hrávali v materských kluboch, mali možnosť futbalového vyžitia. „Po celý čas vysokoškolského štúdia som bol členom Dukly Košice. Pôsobili sme v krajskej súťaži.“
Po skončení školských rokov pracovne odišiel do Brna. Rezort obrany mu síce vytvoril nadštandardné pracovné podmienky, ale malo to aj jednu nevýhodu. Kto by sa chcel venovať aj iným činnostiam, mal smolu. Vojaci museli byť neustále k dispozícii. „Situácia sa zlepšila po prechode do Hlohovca. Mali sme voľnejší režim. Syn nadriadeného chytal v Spartaku Trnava. Pre futbal mal pochopenie,“ spomínal ďalej Podhradský.
Priviedol ho Viliam Solovič
V tom čase býval u rodičov v Novom Meste nad Váhom a stretol sa s niekdajším rozhodcom a delegátom Viliamom Solovičom. „Medzi rozhodcami bol jednoznačný líder. Snažil sa zháňať nových ľudí a zároveň im pomáhať a posúvať ich vyššie. Poznali sme sa ešte z čias, keď som na Starú Turú chodil na strednú školu. Oslovil ma s možnosťou stať sa futbalovým rozhodcom. A tak som v roku 1981 zložil skúšky,“ doplnil s úsmevom Emil Podhradský. V oblastnom futbalovom zväze Trenčín pôsobil iba pol roka, pretože sa presťahoval do Hlohovca.
Hotový človek
V jeho osobe však pre futbal získal prakticky hotového človeka, ktorý bol na svoju rozhodcovskú prácu pripravený fyzicky aj psychicky. „Mal som všetko, čo bolo treba hneď na začiatku, pretože mnohé som mal zažité už zo zamestnania. U mužov s píšťalkou je dôležitá odborná príprava. V práci som riadil leteckú premávku. Zvyčajne sa v nej môžete závažne pomýliť iba raz. Zväčša to končí katastrofou. Museli sme byť pripravení teoreticky, prakticky a boli sme tlačení k totálnej dôslednosti a predvídavosti. To sú vlastnosti, ktoré ak máte v krvi, akoby ste na ihrisku našli. Každoročne sme v rámci armády absolvovali podobné fyzické testy ako rozhodcovia. Fyzicky sme museli byť fit.“
Na ihrisku problémy nemal
S klubmi, hráčmi, ani kolegami z rozhodcovského zboru nemal žiadne konflikty. Futbal mu robil a do dnes robí veľkú radosť. Je jeho záľubou a možnosťou relaxu. „Ako vojak som bol vždy dobre finančne ohodnotený a zabezpečený. Nezažíval som stresové situácie ako mnoho ľudí v dnešnej dobe, či budem mať prácu. V tomto smere som nemal problémy a na zápasy som chodil odľahčený. Nikdy som nepotreboval kalkulovať a nadržiavať jednému či druhému tímy, aby som mal z výsledku nejaký prospech. Za celý čas som na vlastnej koži nezažil jediný konflikt, neboli na mňa podané sťažnosti. S klubmi som vychádzal nadštandardne,“ prízvukoval Podhradský.
Pískal futbal v Bosne a Hercegovine
Vznikom Slovenskej republiky sa vojakom otvárali nové možnosti. Vytvoril sa priestor na prácu v európskych štruktúrach. Za bývalého Československa sa totiž všetko riadilo z Prahy a šanca na zahraničné misie bola takmer nemožná. „Ľudia, ktorí pracovali, mali skúsenosti a boli jazykovo zdatní, mali reálnu šancu vycestovať. Možnosti zahraničných ciest boli rôzne, ale Angola či Sierra Leone ma nelákali. Chcel som zostať v Európe.“
V roku 1994 dostalo Slovensku prvý raz ponuku od Európskej únie zaplniť päť diplomatických pozícii vo vojnou zmietanej Juhoslávie. Jedným z nich bol aj Emil Podhradský. „Vyslali ma do Chorvátska, kde som strávil rok a pol. Vtedy zúril vojnový konflikt. Nemal som žiaden nárok uvažovať nad tým, že by som pískal miestny futbal. Riešili sme vážne veci,“ vysvetľoval.
Všetko si však vynahradil o štyri roky, keď sa dostal do Bosny a Hercegoviny, kde sa už nebojovalo. „Mali sme k dispozícii kvalitné vozidlá a voľný pohyb. Viackrát som navštívil štadióny v Sarajeve a napadla mi myšlienka, prečo by som tu nemohol rozhodovať? S potvrdeniami zo Slovenského futbalového zväzu som navštívil miestny národný zväz.“
Hoci boli voči nemu domáci spočiatku nedôverčivý, vďaka jazykovým zručnostiam z Chorvátska bez problémov zvládol rozhodcovské skúšky a bol zaradený do tretej ligy. „Na Slovensku som vtedy pískal druhú najvyššiu súťaž, takže som bol kvalitne pripravený. V krajine bol povojnový stav. Ľudia nemali veľa možností na kultúrne vyžitie. Na zápasy chodilo veľa divákov. Panovala tam veľká rivalita, čo vyplývalo aj z balkánskej povahy. Mal som jednu obrovskú výhodu. Nikto ma nepoznal. Na rešpekte mi pridalo, že som bol cudzinec. Stále som bol vo výhode. Domáci mali síce autá, ale nemali benzín. Kolegov rozhodcov som vozil na zápasy a skamarátil sa s nimi. Funkcionári boli nadšení, že do rozhodcovského zboru prišiel diplomat. Správali sa ku mne slušne, čo ma tešilo,“ zaspomínal si na pekné časy Podhradský.
V Austrálii spoznal Krchňáka
V roku 2001 okúsil aj austrálske súťaže, keď rozhodoval 1. ligu oblasti Sydney počas študijného pobyte v krajine protinožcov. Tu sa spoznal s Dušanom Krchňákom, niekdajším predsedom komisie rozhodcov SFZ. „Skamarátili sme sa, hoci každý býval inde. Ponúkol mi možnosť, že mi vie pomôcť v oblasti práce delegáta. V tom čase som o niečom takom neuvažoval. Chodil som často do Bruselu, venoval som sa pracovným veciam. Dnes by som sa k veciam už staval inak.“
Návrat k futbalu
Od roku 2003 sa Emil Podhradský vytratil z futbalového diania. Vzhľadom na extrémne pracovné vyťaženie nedokázal skĺbiť prácu a koníček. Naspäť sa vrátil v začiatkom roku 2007, keď už bol na výsluhovom dôchodku. „Zrazu som mal veľa voľného času. Snažil som sa o návrat k športu, čo ma bavilo. Začal som ako delegát a postupnými krokmi som sa vypracoval do Západoslovenského futbalového zväzu. Urobil som však jednu chybu. V trenčianskej oblasti som v začiatkoch pôsobil príliš krátko. Následne som odišiel preč a vrátil sa až po skončení pracovnej činnosti. Nemal som tu žiadnych kamarátov medzi funkcionármi, s ktorými by som predtým spolupracoval a keď nemáte za sebou vplyvných ľudí, vysoko sa nedostanete. Jeden nebohý vysoký funkcionár sa o mne vyjadril, že som neperspektívny, pretože mám osobné záujmy. Z toho dôvodu, aj keď ma posunuli do vyšších súťaží, onedlho ma funkcionárska mašinéria stiahla naspäť do oblasti. Keď som začal pôsobiť v trenčianskom oblastnom futbalovom zväze, necítil som sa tak pohodlne, ako v oblasti Trnava. Nechápal som, prečo tu boli neustále rozbroje a skupinkovanie. Ľudia namiesto spájania sa pre futbal proti sebe zbrojili. Trvalo mi dlhšie obdobie, až som pochopil, ako to funguje. A bohužiaľ, neskončilo sa to ani v tomto volebnom období, keď v jej prvej polovici problémy pretrvávali. Až na osobný podnet predsedu oblastného futbalového zväzu pána Grófa cestou Výkonného výboru, sa situácia dostala do normálu a práca vo futbalovom zväze nabrala správny smer, ktorý podporili všetci zainteresovaní funkcionári. Treba veriť, že v tomto priateľskom duchu sa bude pokračovať a futbal v našom regióne bude tešiť všetkých športových priaznivcov,“ zakončil rozhovor Podhradský.
EMIL PODHRADSKÝ
Narodil sa 19. septembra 1955 v Novom Meste nad Váhom. Mládežnícke roky prežil v Považane Nové Mesto. Počas vysokej školy hral za Duklu Košice. Od roku 1981 do 2001 pôsobil ako rozhodca. Na Slovensku pôsobil osem sezón ako rozhodca v II. lige. Pískal aj súťaže v Bosne a Hercegovine, Austrálii. Od roku 2007 je delegátom. V súčasnosti je delegátom Západoslovenského futbalového zväzu v V. lige. V štruktúrach ObFZ Trenčín pôsobí ako predseda odvolacej komisie od roku 2010.
Počas vysokoškolských čias hral za Duklu Košice krajskú súťaž. (zdroj: ARCHÍV E.P.)
Na Slovensku rozhodoval druhú ligu. (zdroj: ARCHÍV E.P.)
Počas jazykového pobytu v Austrálii. (zdroj: ARCHÍV E.P.)
