NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Možno aj u vás doma na poličke leží keramika s iniciálami AA. Po trinástich rokoch strávených vo väzbe je bankový lupič a hokejový brankár Attila Ambrus už tri roky na slobode. Pôvodne mal stráviť v chládku dlhých sedemnásť rokov. Dnes má svoju keramickú dielňu.
Svoje výrobky okrem rodného Maďarska predáva aj na Slovensku a obchádza viaceré slovenské jarmoky.
Bankový lupič, ktorý sa vždy vyhýbal násiliu, si vyslúžil prezývku lupič – gentleman i Whiskey Rober. Pred každou z lúpeží sa posilnil pohárikom whisky a vyrazil lúpiť. V Maďarsku sa stal legendou, práva na sfilmovanie jeho osudu získal Johnny Depp.
Lúpiť začal v roku 1993
Vykradnutá pošta v Budapešti sa stala v roku 1993 jeho prvou úspešnou lúpežou. Ukradol v nej 548 000 forintov (5900 dolárov). O dva mesiace za jeho obeť padla ďalšia pošta, neskôr pribúdali cestovné kancelárie, banky, sporiteľne.
Lúpil sám i s komplicom. Osudnou sa mu stala spackaná lúpež v OTP Banke 18. októbra 1999.
„Keď som spravil úspešnú lúpež, nevedel som sa z toho už dostať. Peniaze ma do toho ďalej ťahali stále. Táto lúpežná šou sa už nedala zastaviť. Lúpeže sa stali pre mňa akousi neodmietnuteľnou drogou i adrenalínom zároveň. Môj organizmus už bez lúpeží v bankách nedokázal existovať,“ povedal Attila Ambrus. Tridsiatu lúpež už naplánovať nestačil. 29 prepadnutie banky na Ulloi ulici v Budapešti mu bolo osudným, hoci si z banky odniesol 217 800 dolárov. „Osudnou chybou bolo privzatie partnera, ktorého chytili. On všetko vyzradil a chytili potom aj mňa,“ vysvetlil Attila.
Ukradol 840 000 dolárov
Takmer milión ukradnutých dolárov utrácal Attila rôznym spôsobom.
„Veľmi veľa som cestoval. Auto, byt, dom vám vezmú. Ale zážitky z ciest ostanú na celý život. Veľa peňazí stáli aj pekné ženy. Keď ma zatkli, môj otec sa strašne hanbil. Zároveň bol ale pyšný, že som toľko dokázal,“ usmial sa Attila, ktorého u južných susedov považujú za maďarského Jánošíka. Popularitu si získal aj tým, že počas lúpeží nikomu nikdy neublížil. Na kartón napísal „Z technických príčin zatvorené“ a zavesil ho na dvere banky. Ľudia dnu nechodili.
Pokladníčkam sa ospravedlnil, že ide rabovať, niekoľkokrát im priniesol aj kyticu kvetov. Policajtom v trezoroch nechával fľašku alkoholu ako „bolestné“. Vo väzení však funguje hierarchia úplne opačná ako boli jeho „láskavé“ lúpeže. „Vo väzení sú najväčšími frajermi práve tí, ktorí majú najmocnejší úder. Fyzická sila tu vzbudzuje rešpekt.
Najväčší zločinci majú najväčší rešpekt. Väzni na svojej pozícii za mrežami aj neustále pracujú,“ vysvetlil muž, ktorý strávil v chládku trinásť rokov. Predčasne ho z väzenia v Sátoralújhely prepustili pre vzorné správanie.
Attilu zatkli 15. januára 1999, v júli toho istého roku z väzenia utiekol. Po troch mesiacoch ho polícia zatkla opäť a za mreže sa vrátil. Sympatický a aj dnes vyšportovaný Attila sa zrazu zo sveta lúpeží a hokejových plôch ocitol vo väzniciach medzi najväčšou ľudskou spodinou.
„Snažil som sa s tými ľuďmi nestýkať. Veľa času som vo väzení strávil sám. Dlhý pobyt vo väzení ma nepokazil. Počas väzenia som si urobil aj maturitu a urobil keramikársky kurz. Chcel som po návrate z väzenia začať normálny život,“ pokračoval Attila.
Vo väzení mal čoraz väčšie psychické problémy, vedenie mu preto poskytlo možnosť učiť sa a robiť si na diaľku strednú školu. Napriek tomu, že Attila Ambrus bol považovaný za lupiča – gentlemana, dostal sa aj on do krízových situácií. „Strieľali po mne, ja som strieľal tiež. Nechcel som síce nikoho zraniť, ale keby visel môj život na vlásku, pravdepodobne by som niekomu aj dokázal ublížiť,“ potvrdil.
Attila bol mizerný hokejový brankár
Lupič Attila Ambrus vyrástol v skromných pomeroch v rumunskej Transylvánii, odkiaľ v roku 1988 ušiel do Maďarska skrytý na podvozku vlaku. Jeho snom, ktorý si aj splnil, bolo stať sa hokejovým brankárom. Pôvodne hrával za juniorský tým HSC Csíkszereda, na prvoligový štadión Újpesti TE sa dostal najskôr ako jeho správca.
Brankárskou hviezdou klubu Újpesti TE sa však nikdy nestal, skôr naopak. Bol najhorším prvoligovým brankárom v Budapešti a jeho plat za športové výkony bol iba symbolický. O lúpežiach jeho spoluhráči nič netušili.
Attila Ambrus (zdroj: archív Attila Ambrus)„Nevedeli naozaj nič. Mysleli si, že robím gigola, lebo som mal veľa peňazí. Mysleli si, že pašujem kožušiny z Rumunska a kradnem autá. Lúpeže bánk ich absolútne nenapadli,“ usmial sa Attila, ktorému sa z väzenia podarilo uniknúť na lane upletenom z plachiet, uterákov a šnúrok do topánok. Lano sa končilo šesť metrov nad zemou.
Z lupiča je mediálna hviezda
Attila Ambrus je legendou lúpeží v Maďarsku. Doba je dnes zvláštna. O zlodejoch sa píšu knihy, pripravujú filmy, píšu reportáže. „Dnešná spoločnosť v médiách potrebuje aj slávnych lupičov. Stávajú sa z nich mediálni favoriti a hviezdy. Ľudia dnes strácajú pôvodný hodnotový rebríček,“ potvrdil populárny lupič.
Počas väzby čítal historické knihy požičané vo väzenskej knižnici a študoval aj angličtinu.
V týždni si mohol jedenkrát na päť minút zatelefonovať, prijímať mohol aj jednu hodinovú návštevu za mesiac. „Pravidelne som cvičil na dvore a nabehal desiatky kilometrov. Udržoval som sa vo výbornej kondícii,“ dodal Attila.
Slávny lupič dnes býva neďaleko Budapešti a predaj keramiky mu zabezpečuje živobytie. Mať hrnček či šálku z keramiky od najväčšieho bankového lupiča v Maďarsku chce mať totiž každý návštevník jeho predajných stánkov.
Lupič džentlmen si vedel užívať. (zdroj: archív Attila Ambrus )
