TRENČÍN. Veronika Pikalíková pôvodom z Nového Mesta nad Váhom a jej partner Bastien Boisanfray z Francúzska tvoria brašniarsky ateliér Verbua.
Z kvalitnej kože vyrábajú luxusné kožené tašky, peňaženky, opasky a doplnky, ktoré sú verné remeslu zdedeného francúzskeho brašnárstva Bastienovho otca.
Ateliér na Košickej ulici v Bratislave otvorili pred dvoma rokmi. Priamo v priestoroch môžete vidieť starobylé stroje a náradie, ktoré dali priviezť z Normandie a na ktorých vyrábajú jednotlivé kusy výrobkov presne podľa požiadaviek zákazníkov.
Viac zo zákulisia ateliéru sa dozviete v rozhovore s Veronikou Pikalíkovou.
Aké boli začiatky, keď ste sa išli do Francúzska učiť remeslu k Bastienovmu otcovi? „Chytilo“ vás to hneď?
– Moje začiatky vo Francúzsku boli plné motivácie. Už vtedy, keď ma prvýkrát Bastien pozval k nim domov do Normandie, som sa zaľúbila do ateliéru jeho otca. Musela som sa však naučiť trpezlivosti.
Prečo?
– Mám rada, keď ide práca od ruky. No na to, aby išla, som sa musela naučiť všetko od úplného začiatku a vedieť dokonale každý krok výroby. Zároveň to bolo sťažené francúzštinou.
Akým spôsobom?
– Mnohým termínom som nerozumela a Bastienov otec nebol zvyknutý niekoho učiť a pre jazykovú bariéru to mal aj on ťažké. Bol však nesmierne rád, že sme sa takto rozhodli a bolo prirodzené, že úsilie sme museli vynaložiť všetci.
Čo bolo cieľom?
– On chcel odísť na dôchodok a odovzdať remeslo a my túto zručnosť prebrať a pokračovať ďalej.
V čom je práca s kožou špecifická oproti práci s inými materiálmi?
– Koža úžasne vonia a aj keď s ňou pracujem denne, nikdy sa tej vône „nenabažím“. Je veľmi húževnatá, vie sa pekne tvarovať, stenčovať a vystužovať, dá sa z nej robiť naozaj veľmi veľa vecí, z čoho som niekedy sama prekvapená. Mám trochu skúsenosti s textilom, ale tieto dva materiály sa nedajú porovnávať.
Z akého dôvodu?
– Aj pri koži si vyrábame strihy/šablóny. Tie ale na kožu nešpendlíme. Raz, keď spravíte ihlou dierku do kože, tak vám tam na rozdiel od textilu zostane, pri chybe sa nedá znovu nič prešiť.
Vždy musíte urobiť nový kus alebo novú časť tašky. Taktiež sa v procese výroby používajú lepidlá a mnohé vystužovacie materiály, ktoré človek pri hotovom výrobku ani nevidí. Práve to je zaujímavé.
Ktorá časť z prípravy kabelky vás baví najviac, ktorá je pre vás, naopak, najťažšia?
– Veľmi rada mám už finálnu montáž. Keď kabelka dostáva tvar. Ak robíme niečo úplne nové, sme trochu nervózni, či to vyjde presne tak, ako sme to narysovali. Najťažšia časť je pre mňa však asi rezanie kože.
Koža, ktorú používame, má prirodzenú štruktúru, nedokonalosti nie sú nijako upravované, preto vyrezať všetky časti tašky, aby boli dokonalé a ladili spolu štruktúrou, je náročné. Už pri rezaní musím presne vedieť, ako sa tá či oná časť bude ďalej pripravovať.
Vidíte rozdiel v tom, ako rozmýšľate o tvorení kabeliek vy a Bastien?
– Ja som zameraná viac na dizajn a nemám problém si predstaviť už hotovú tašku aj keď je ešte len na papieri. Taktiež si hovorím „kontrolór kvality a praktickosti“.
Bastien je, naopak, veľmi technický a geometricky presný, čo je skvelé, lebo vie vždy vyriešiť aj komplikované požiadavky zákazníkov. Teraz si uvedomujem, že sa vlastne v tomto perfektne dopĺňame!
Ako by ste zhodnotili vkus svojich zákazníkov? Tiahnu skôr k extravagantnejším alebo jednoduchším a konzervatívnejším modelom? Majú nejakú spoločnú črtu?
– Zákazníci majú radi skôr jednoduchosť. Sú to ľudia, ktorí nemusia nosiť veľké značky a majú radi skrytý luxus.
Snažíme sa, aby naše produkty vyzerali minimalisticky, rafinovane a kvalitne už od pohľadu. Samozrejme, že prídu zákazníci aj s bláznivými nápadmi, ale väčšinou sa to týka vybavenia alebo funkcie tašky. Extravagantní zákazníci idú do väčšej farebnosti, ale vonkajší dizajn je väčšinou elegantný.
V čom je slovenská klientela podľa vás špecifická alebo iná napríklad oproti Francúzom?
– Verte či nie, ale Slováci sú omnoho náročnejší zákazníci ako francúzski. Cítili sme, že nám spočiatku moc ľudia na Slovensku nedôverovali.
Prišli sme s novým remeslom a vysokými cenami. Dávali nám najavo, že výrobok musí byť super dokonalý.
Ako keby si neuvedomovali, že to robí ľudská ruka a nie naprogramovaný robot. Samozrejme, že niekedy je jeden steh iný ako ostatné, je to ale prirodzený jav keď je taška šitá ručne.
Toto si francúzski zákazníci uvedomujú a dokonca majú túto nedokonalosť veľmi radi. Hovoria: „Veď je to ručne robené!“ Vo Francúzsku sme cítili, že zákazníci plne dôverovali našim schopnostiam. Pomaly vidíme túto dôveru aj u nás v ateliéri, sme preto veľmi motivovaní.
Zdá sa vám, že ľudia vyhľadávajú ručnú a kvalitnú prácu na Slovensku postupne stále viac alebo menej?
– Mali sme to šťastie, že sme sa rozhodli priviezť toto remeslo na Slovensko v správnom čase. Cítime, že po remesle je dopyt.
Aký má Bastien vzťah k slovenskej ľudovej kultúre a remeslám?
– Bastien miluje slovenský folklór, asi aj preto, lebo v Normandii ho nemajú až taký výrazný. Má ľanovú košeľu a goralský klobúk! V lete chodíme na folklórne slávnosti do Myjavy a Hrušova.
Dielňu ste podľa vašich slov na Slovensko sťahovali aj preto, lebo v Normandii už to nemalo perspektívu. Je trh na Slovensku podľa vás prístupnejší?
– Ateliér Bastienovho otca mal už 50 rokov a klientela bola staršia. Ale myslím si, že by sa to dalo nanovo rozbehnúť aj tam. Maroquinerie (umelecké brašnárstvo) má vo Francúzsku dlhovekú tradíciu. My sme sa rozhodli priniesť toto brašnárstvo na Slovensko aj preto, lebo sme tu videli príležitosť predstaviť ho v našich končinách.
Pochádzate z Nového Mesta, myslíte, že keby ste presťahovali dielňu tam, mali by ste nejakú šancu vybudovať si klientelu aj tam, alebo je to podľa vás u nás možné len vo väčších mestách ako je Bratislava?
– Zostať v Bratislave sme sa rozhodli preto, lebo sme tu predtým už spolu žili a prišlo nám prirodzené začať v podnikaní v hlavnom meste.
Vieme, že v Bratislave budeme musieť zostať ešte niekoľko rokov, aby sme získali väčšiu klientelu a dobré meno. Ak sa nám to podarí, radi by sme sa potom posunuli niekam mimo hlavného mesta a vyrábali tam. Možno aj do Nového Mesta nad Váhom, uvidíme.
Ale zatiaľ je ešte skoro, fungujeme dva roky.
Myslíte, že remeslo na Slovensku má perspektívu do budúcnosti?
– Určite má remeslo na Slovensku budúcnosť! Pohľad na remeslo sa mení, ľudia oceňujú zručnosť. Vidíme toľko mladých ľudí, ktorí sú šikovní, kreatívni a majú úprimný záujem o remeslo.
My osobne poznáme troch obuvníkov, tradičného modrotlačiara, dve keramičky, grafika, ktorý ručne vyrába zápisníky, mnoho skvelých šperkárov a stolára. To všetko sú mladí ľudia v našom veku, ktorí sa tým aj živia. Takže všetkými desiatimi, hovorím, že áno!
