TRENČÍN. Členovia kapely Ergo si predsavzali byť rozumní a verili, že aj za málo peňazí zahrajú veľa muziky. Vedúcou osobnosťou skupiny bol saxofonista Eduard Kopčan (65), ktorý sa v dedinských podmienkach vypracoval na rešpektovaného frontmana.
Váš otec Ján bol muzikant telom i dušou, v okolí nemal páru. Pri odpovedi na otázku o prvom hudobnom vzore asi nebudete dlho váhať, však?
- Určite nie. Otec bol hudobne veľmi nadaný človek. Boh mu nadelil viac hudobného sluchu ako jeho dvom sestrám, ktoré boli hluchonemé. Nevšedný talent spozoroval aj jeho otec. Svojho času predal kravu, aby mu kúpil saxofón.
Viaže sa vám k jeho hudobnej vášni nejaká nevšedná spomienka z detstva?
- Vždy, keď sa vrátil zo svadby, sme so súrodencami nazerali do kufra, či nám priniesol nejaké koláčiky.
Kedysi tiež bývalo zvykom vyhrávať okolo stola. Kto si rozkázal pesničku, vopchal do saxofónu desaťkorunu. Otec tam naschvál niečo nechal, aby sme sa pri hľadaní potešili.
Ako by ste charakterizovali jeho kapelu?
- Tvorili ju prevažne Porubčania – harmonikár Julo Čupalka, Lojzo Guliš, ale napríklad aj jeden veľmi dobrý trubkár z Dubnice, ktorý hrával v závodnej dychovke.
Mali saxofón, trubku, bicie a harmoniku. Hrávali bez aparatúry, ľudové skladby aj evergreeny, svadby i zábavy.
Platila zásada – nepustiť si do obce žiadnu cudziu kapelu, aby potom náhodou nevolali len ju. Presne pravý opak toho, čo je teraz.
Na prahu dospelosti ste sa ich s vašimi rovesníkmi rozhodli nasledovať. Lenže bez hudobných skúseností...
- Dnes na naše začiatky spomínam s úsmevom. Rozhodli sme sa, že nechceme mladosť stráviť vysedávaním v krčme, ale žiť aj trošku iným spôsobom. Počas prvej skúšky v našej detskej izbe nastal horor – nikto nevedel nič, každý vyťahoval svoje tóny. Prvý večer kvíkanie tatko ešte rozchodil, ale na druhý deň sa spýtal, čo to má znamenať.
Nástroje ste mali čie? Otcovej kapely?
- Kdeže, oni by si ich nedali! S bratom Mirom, Vilom Kováčikom, Mirom Kohútom, Milanom Kopčanom a Jánom Trokanom sme si dali podmienku, ktorá nás zároveň trochu zaväzovala, že každý si nástroj zadováži sám. Otca sme potom požiadali, či by nás neviedol.
Súhlasil. Kúpili sme si notové zošity, každému rozpísal stupnice, mne a trubkárom poukazoval prstoklady a začali sme od C-duriku. Povedal, že nie je dôležité, aby sme ovládali všetky durové stupnice, že bude stačiť, keď z každej stupnice budeme vedieť tri či štyri krížiky.
Spomínate si na vaše prvé vážnejšie vystúpenie?
- Asi za trištvrte roka sme mali nacvičených vyše štyridsať pesničiek. Stará kapela bola hrať v sobotu na svadbe u Bežáka. V nedeľu na poprávku zavolali nás.
To bol zlomový okamih. Prišli sme s obrovským elánom, ani prestávky sme nerobili, ľuďom sa to nesmierne páčilo. Zarobili sme po sto korún, čo bol v tom čase veľký peniaz. V tom čase sa už rysoval názov kapely Casanova 70, no ako rýchlo vznikla, tak aj skončila.
Na regrútskej zábave zaúradoval alkohol a skupina sa rozsypala. Hudobná tradícia v Dolnej Porube však pokračovala.
Muzika potrebuje aj disciplínu a pokoru. Obdivovali nás dievčatá, zrazu sme si mysleli, akí sme dobrí a neuniesli slávu. Bolo mi to ľúto.
S bratom Mirom sme pokračovali s otcovou kapelou a dali si názov Melodic. Zohnali sme aparatúru Echolana a začali cvičiť každý štvrtok v sále kultúrneho domu.
Vycítili sme, že ľuďom sa páčia naše melodické veci, vrátane juhoslovanských skladieb. Spustili sme taký ošiaľ, že sa na nás chodili pozerať aj kapely z okolia, napríklad Neptún z Dubnice. Na Dolnú Porubu to bolo niečo nevídané.
Mal vývoj kapely vplyv na jej zloženie?
- Ako speváčku sme prijali sestru Valiku, spočiatku s nami chodil aj otec.
Kapelu postupne doplnilo niekoľko Dubničanov. Bolo to ako vo futbale, postupne sa ukazovali hráči, ktorí na súťaž majú, a ktorí nie.
Uznávam, že s niektorými chalanmi som mohol mať väčšiu trpezlivosť. Okolo roku 1978 sme Melodic nahradili skupinou Ergo.
Kto my?
- Z Poruby vlastne už len ja so sestrou, ďalej Miro Gajdošík či Tibor Karády. Ergo hralo úplne iný žáner. Na toto obdobie mám krásne spomienky. Vybrali sme sa napríklad na týždňové turné do Topoľčianok. Dokonca sme tam museli zháňať uhlie, lebo práve boli uhoľné prázdniny (smiech).
Hotel sme si platili z našetrených peňazí, takže sme nič nezarobili.
Postupne sme začali cvičiť v Pruskom, ale stále sme patrili pod osvetovú besedu v Dolnej Porube, kde sme hrávali pre deti maškarné plesy a zdarma aspoň jednu zábavu ročne.
Prečo práve Ergo?
- Vychádzali sme z výroku „Cogito, ergo sum“ (Myslím, teda som). Takýto názov sme si dali s cieľom, že budeme ro-zumní. A začali sa nám plniť sny o veľkých sálach.
Troch Silvestrov sme hrali v Okruhovom dome armády v Trenčíne. V roku 1980 sme absolvovali zahraničné turné v Juhoslávii.
S omladinou v Novom Sade sme si dohodli na mesiac výmennú návštevu, zabezpečili nám ubytovanie, my sme štrnásť dní hrali a štrnásť dní strávili s manželkami pri mori v Meduline. Práve tam sa nám hodili nacvičené juhoslovanské pesničky.
Menil sa aj váš repertoár?
- Áno. Prispôsoboval sa daným podmienkam a skladbám, ktoré vtedy leteli, napríklad od Boney M alebo Katapultu. Hrali sa však stále aj ľudovky, takmer každé tretie kolo.
Za čo vďačíte hudbe najviac?
- Dala mi množstvo zážitkov, veľa poznania i príjemnej popularity. Ako chalan z chudobnej rodiny som získal určité uznanie.
Boli sme štyri deti za sebou, napriek tomu sme sa dokázali niekam posunúť.
Približne desať rokov sme s kapelou hrávali v Kúpeľnej dvorane v Trenčianskych Tepliciach. O to viac si vážim podporu manželky.
Ďakujem Bohu, že mám kompletnú rodinu a zdravie, pretože kope kamarátov sa kvôli muzike rozbili manželstvá.
Autor: Peter Martinák (autor pracuje vo Verejnej knižnici Michala Rešetku v Trenčíne)
