TRENČÍN. Žijúca legenda slovenského športu začína deň rozcvičkou, modlitbou a návštevou manželkinho hrobu. Popoludní si neodpustí šesťsto kmitov na stacionárnom bicykli.
Olympijský víťaz v boxe z roku 1952 dodnes trénuje mládež v Dubnici nad Váhom. Na výnimočného rodáka nezabúdajú v Kubre, kde mu po osadení vlastnej lavičky pripravili v knižnici stretnutie s priateľmi a školákmi.
Hrdý Kubran
„Mám pocit, že dnes si ma viac ctia, ako keď som sa vrátil z olympiády. Čo sa týka lavičky, bol som milo prekvapený, nepotrpím si na ceremónie. Vidno, že aj z malých dediniek môžu vyrásť osobnosti, ktoré niečo dosiahli. Nemám nič proti Trenčínu, ale ako rodisko si uvádzam Kubru,“ pripomenul patriot, ktorý svoje pohybové danosti rozvíjal miesením blata v tehelni.
Ján Zachara sa medzi povrazy prvýkrát postavil v pätnástich. S úsmevom dodáva, že keď sa vyzliekol, akoby odišiel. Napriek útlej postave nad hrozbou bitky a voľbou pästiarskych rukavíc nezapochyboval. Ako povedal, od boxu iné ani nemožno čakať.
„Aj keď vyhrávate, rany sa vám vždy ujdú. Je však rozdiel dostať ich v úskoku alebo v plnom postoji. Asi by bolo horšie, ak by som dostal úder ako od býka, no vďaka mojim prednostiam som mu vedel predísť,“ vysvetlil.
Džentlmen z ringu vynikal obratnosťou, technikou, kondíciou i rýchlym reflexom. Ladné pohyby odrážali jeho záľubu v tanci. Kariéra Zacharu mala raketový vzostup. Po roku súťaženia sa stal juniorským majstrom Slovenska v mušej váhe, v nasledujúcom roku (1946) triumfoval v mužstve Československa na všeslovanských majstrovstvách v Prahe. V tom čase boxoval za trenčianske kluby RŠK, resp. Merina.
Okrem mier mu vzali aj pas
Po vyučení prestúpil do ŠK Baťovany, kde sa v roku 1948 tešil s ďalším skvelým pästiarom Júliusom Tormom z titulu majstra republiky.
Paradoxne, v tom istom roku ho vyškrtli z olympijskej nominácie. S trpkosťou v hlase spomína, že hoci účasť na OH v Londýne si vybojoval, okrem mier mu vzali aj pas.
Namiesto Zacharu cestoval funkcionár, ktorý emigroval. Zmarená šanca ho zocelila. Vrátil sa do Meriny, odkiaľ v roku 1950 narukoval do ATK Praha. Zadosťučinenie dosiahol v Helsinkách, kde v auguste 1952 vyhral v perovej váhe do 57 kg olympijské zlato. Nechýbalo veľa, aby Zachara opäť zostal doma s pocitom krivdy. Aj túto nomináciu dokresľovali zákulisné ťahy.
Olympijský šampión. (zdroj: PETER MARTINÁK)Keď podpredseda vlády Zdeněk Fierlinger ďakoval na Strahove úspešným medailistom, Zacharovo meno nespomenul. „Za olympiádu som dostal hodinky a Stalinove spisy. Z Trenčína ma vtedy neprivítal nikto. Bol som vychovávaný skromne, nerobil som si veľké nároky. Držím sa kréda svetská sláva – poľná tráva,“ priznáva štvornásobný majster Československa a štvrťfinalista z OH 1956 v Melbourne.
Sila, rýchlosť aj rešpekt
Zachara zavesil rukavice na klinec po trinástich rokoch. V roku 1958 mu udelili titul zaslúžilý majster športu. Pästiarstvu zostal verný aj po skončení aktívnej činnosti. Jeho trénerskou školou prešli stovky adeptov, z ktorých vyrástli desiatky reprezentantov.
V konkurencii silných vojenských celkov trikrát senzačne doviedol tím Dubnice n/V k majstrovským titulom ČSSR. V roku 1996 ho Medzinárodný olympijský výbor vyznamenal Olympijským radom. Súčasný box je podľa neho presiaknutý peniazmi a so športom v pôvodnej podstate nemá príliš spoločné.
Vitálny osemdesiatnik nikdy neuznával iba silový spôsob boja.
„Pri boxe nemá byť podstatná sila, ale mať každé kolo rýchle myslenie a pohyb,“ zdôraznil. Ako priznal, počas 430 oficiálnych zápasov sa naučil, že zloba nemá v ringu miesto a nikoho neradno podceňovať.
„Raz sa mi prihodilo to, čo nepatrí do športu ani bežného života. Myslel som si, že ako olympijskému víťazovi sa mi nemôže nič stať. Súper mi jednu fukol a rozhodca ma odpočítal. Podceňovanie sa nevypláca, nikdy neviete, čo v človekovi je,“ doplnil niekdajší šampión, ktorého vzorom bol americký boxer Joe Louis.
PETER MARTINÁK (autor pracuje vo Verejnej knižnici Michala Rešetku v Trenčíne)
