Celý ten čas stojí na čele skupiny jeden človek- Pavol Štefčík. Ten si dokonca vďaka skupine našiel aj svoju manželku. Mladšia dcéra Magdaléna je súčasnou speváčkou Oremusu a jej staršia sestra Veronika v nej niekoľko rokov spievala tiež.
Na začiatku bola recesia
Po skončení povinnej vojenskej služby sa pred 40-timi rokmi dostal do „Bandy“, ako sa vtedy volala mládež pri Kostole sv. Jakuba v Dubnici nad Váhom, aj Pavol Štefčík. Vtedy ani len netušil, ako mu to celé zmení život. „Nevedel som, čo sa rozbehne. Rád som si „brnkal“ na gitare a vláčil som ju stále so sebou len tak bez puzdra na pleci. Až si ma všimol miestny farár don Čakánek a dal mi osudnú otázku: „Vieš na to aj hrať alebo to nosíš iba ako imidž?“ Zapracovala chlapská hrdosť alebo ješitnosť a odpovedal som: „Samozrejme, že viem,“ spomína s úsmevom Pavol Štefčík.
Na začiatku si mal s niekoľkými dievčatami iba nacvičiť pár pesničiek a zahrať ich na mariánskych litániách. „V samizdatovom zošitku pesničiek, ktorý mi farár dal, nebola ani jedna pieseň od Beatles alebo Pavla Hammela, či nejaká od Karla Kryla. Tak som si začal melódie vymýšľať. Tak to začalo.“
Pavol Štefčík priznáva, že najskôr to bral iba ako nejakú kňazskú recesiu, hrať v kostole na gitare a ešte aj dlho potom nemal nejaké ambície, stať sa muzikantom v plnom zmysle slova. „Keď sa však po čase začali šíriť priaznivé odozvy a speváčky to brali naozaj vážne, vzalo to aj mňa. Viete, slobodný chalan medzi peknými dievčatami, medzi ktorými bola i moja budúca manželka,“ prezradil.
„Aj som sa trocha hanbil, ale postupne som to nejako zvládol. Speváčok bolo asi dvadsať, ale chcelo to aj nejakého basgitaristu a sólogitaristu. Medzi dubnickými miništrantmi sa nakoniec našli aj tí, a tak sa začala rysovať nová kapela,“ doplnil.
Spoznal lásku svojho života
Za 40 rokov fungovania skupiny sa toho zmenilo veľa. „Dnes to je poriadny rozdiel! Zmenil sa štýl, žáner ostáva. Veď podľa mňa, čo je krajšie, ako hrať a spievať na oslavu Boha? V kapele je nás sedem stálych členov. Peter Krótki hrá na basgitaru, Pavol Štefčík junior na klávesy, Peter Rajec alias Pytel je náš sólogitarista, Peter Schön hrá na bicie, ja na akustickú gitaru a sólo spev, Magdaléna Štefčíková 1. spev, Martin Záležák 2. spev. Spievala s nami aj moja najstaršia dcéra Veronika, ale tá si teraz naplno užíva mamičkovské radosti a starosti,“ prezrádza Štefčík.
Pri spomienkach na významné míľniky vo fungovaní skupiny sa pousmeje. „No je ich dosť a na všetky si určite nespomeniem. Moja prvá pieseň „Každý deň je veľký dar“, primície vdp. Jozefa Dvorského a zoznámenie sa s vdp. Viktorom Zboranom, ktorý nám daroval tri vlastné skladby. Prvé klávesy a bicie v kapele, vlastná zvuková aparatúra, síce skromná, ale vlastná, zoznámenie sa s Jurajom Drobným, vtedy začínajúcim bohoslovcom, začiatok účinkovania Jána Páleníka a zakúpenie klávesu Technics, dlhodobé a pravidelné hrávanie v kostole pri omšiach, kňazi, ako dekan Kiška, ktorí svojím prísnym postojom nás, respektíve mňa, donútili skladať nové piesne. A samozrejme, nové super hlasy – speváčky, medzi ktorými, ako som už spomínal, bola i moja žena Zdenka. Jej spoznanie považujem za jeden z najväčších míľnikov svojho života, pretože bez jej tolerancie a pomocnej ruky by to nešlo. Ďalej prvé vystúpenie na festivale Verím Pane, prvé nahrávanie v dubnickom DCA rádiu, z ktorého síce nič nebolo, ale bola to dobrá skúsenosť,“ spomína.
Povestným zlatým klincom v ére kapely je určite vydanie debutového CD.
Spontánny názov
Na festivale Verím Pane v roku 1992 bola aj Slovenská televízia a usporiadatelia sa pýtali, ako sa kapela volá. „Dovtedy nás volali skupina Pavla Štefčíka, čo mi znelo strašne sebecky. Tak mi napadlo, že naše piesne sú vlastne žalmy – modlitby a po latinsky, modlíme sa, je oremus, tak som nahlásil Oremus.“
Skupinu môžu priaznivci počas roka počuť a vidieť hneď niekoľkokrát. „Raz, dva razy za mesiac hráme na mládežníckej omši, a tiež na sobášoch v kostole, občas nás pozvú aj von do iného mesta. Môžete nás počuť na festivaloch, ako je spomínané Verím Pane, na oslavách pri príležitosti sviatkov Panny Márie a na našich výročných vianočných koncertoch. Tiež sme vystupovali pri živom Betleheme a zapaľovaní adventnej sviečky,“ vymenúva Štefčík.
Členovia skupiny spolu dobre vychádzajú a sú ako hudobná rodina. „Je pravda, že nás predovšetkým spája hudba a viac-menej rovnaké hudobné cítenie, inak by sme tak dlho spolu nehrali, ale priateľstvo je podľa mňa samozrejmé. Občas to medzi nami zaškrípe, veď to býva v každej rodine, ale vždy sa to skoro vyrieši. Občas si zájdeme po skúške na pivo, v lete na Váh a podobne. Takže priateľské vzťahy pomáhajú tvoriť!“
Premiérové CD
Hoci Oremus oslavuje už „štyridsiatku“, skupina vydáva premiérové CD. „Už od prvej formácie, ešte nie Oremusu, som túžil nahrať nosič s našimi piesňami. Vždy do toho však niečo vošlo. Či už to bol nedostatok financií, náhly odchod nejakého dôležitého člena, moje dlhodobé zdravotné problémy alebo časové dôvody. Za 40 rokov vzniklo viac ako 50 piesní a upravených žalmov, takže teraz, keď nastala príhodná doba na nahrávku, bolo z čoho vyberať. Rozmýšľali sme o tematickej nahrávke, ale po tom sme sa dohodli, že nahráme z každého rožka troška. Ak Pán Boh dá, neskôr nahráme aj ostatné. Viete, upraviť aranžmány skladieb do uhladenej, počúvateľnej formy, a potom to všetko nacvičiť, dá zabrať. Preto by som sa hudbou v dnešnej dobe živiť nechcel,“ hovorí Pavol Štefčík.
„Je to naše prvé CD a obsahuje päť mojich skladieb, myšlienok zo života, tri zhudobnené žalmy a jednu báseň. Nahrávali sme ho v štúdiu JL Sound v Novom Meste nad Váhom.“
Vianoce u Štefčíkovcov
Práve prežívame advent a chystáme sa na najkrajšie sviatky roka. Frontman kapely sa podľa svojich vlastných slov snaží každý rok Vianoce prežívať lepšie ako tie predošlé. „Je dôležité na nič sa nehrať, ale cítiť Boží pokoj všade okolo seba. Chcel by som, aby ho bolo cítiť aj z môjho konania. No ako sa mi to darí, by muselo povedať moje okolie,“ usmieva sa.
Pavol Štefčík prezrádza aj to, ako vyzerajú Vianoce v ich rodine. „Na Štedrý deň doobeda syn Palino prinesie Betlehemské svetlo. Poobede deti, teda už naši dospeláci, Magduška a Palino, pripravia stromček, dokončia celkovú výzdobu bytu a celá rodina sa stretneme pri štedrovečernom stole. Prečítam zo Svätého písma stať o narodení Ježiša Krista, nasleduje medový krížik na čelo, oblátky, prípitok s hriatym medovým. Potom naša maminka podáva štedrovečernú kapustnicu, kapra vysmážaného a pečeného so zemiakovým šalátom. Po večeri si rozdáme darčeky. Ak to časovo zvládneme, zanesieme darčeky rodinke našej dcéry Veroniky. Takže potiaľto je to klasika ako vo väčšine kresťanských rodín. O 22:00 hod. máme skúšku zboru na polnočnú omšu, tak či sa nám chce, alebo nechce, musíme bežať. V Katolíckom dome sa stretne celý zbor. Nádherné je to, že pri polnočnej omši prežívame všetci to ozajstné čaro Vianoc.“
A čo by zaželal Pavol Štefčík všetkým ľuďom k blížiacim sa sviatkom? „Nechcem nikomu dávať rady do života, ale pokúsme sa o prežitie sviatkov v pokoji a láske. Väčšine z nás prekáža to množstvo zla okolo nás, tak sa na seba aspoň pri stretnutí usmejme, veď zachmúrené a chladné pohľady mrazia na duši. Všetkým čitateľom prajem šťastný a požehnaný nový rok.“
STANISLAVA BUBENKOVÁ
