Piatok, 22. február, 2019 | Meniny má Etela
SRBSKO- CHORVÁTSKE HRANICE

Denník z Berkasova + foto

Je okolo tretej ráno. Práve sme dorazili k Farkašovcom, rodine, u ktorej prespávajú dobrovoľníci zo Slovenska.

(Zdroj: Dorota Briestenská)

Skladáme si veci priamo do izieb, naťahujeme pančuchy, ďalšie ponožky, čiapky, berieme si čelovky. Vonku je zima. Niečo pod nulou.

Nastupujeme do auta a prvý- krát ideme na hranicu do Berkasova. Nechce sa mi ani vystupovať z auta, z cesty som unavená a stuhnutá. 

Po chvíli vidíme na ceste prvých ľudí, ktorých musíme autom obchádzať. Viacero vozíkov, starých ľudí, mamy s deťmi,  batožinou zamotanou v dekách. 

Autobusy sa nemajú ako otočiť, preto musia ľudí vykladať asi 15 minút peši od vstupu na hranice. Niekto navrhne, aby sme vystúpili a odviezli hore radšej ľudí. 

Po všetkých fotkách a rečiach na internete je zvláštne vidieť naozajstných ľudí. Jeden z nás sa im hneď prihovára. Prví dvaja sú bratia zo Sýrie, ktorým pomáha tlačiť vozík. Jeden má na sebe kabát aj šatku, druhý len tričko a sveter. Ja mám asi štyri vrstvy. Hovorí, že v Sýrii býva v januári približne 20 stupňov. 

Odpájam sa od skupiny, obzerám sa, či ešte niekomu netreba pomôcť s dieťaťom alebo vozíkom. Ďalšia rodina. Otec tlačí vozík, už nevládze. Pýtam sa ho, či chce pomôcť, nerozumie mi. Ukazuje na srdce a snaží sa mi vysvetliť, že dieťaťu na vozíku je zle. 

Zoberiem ho, ale nerozumiem, čo presne sa deje. Po chvíli začne vozík ťahať aj spredu, pridám, pridá aj on, už nevládze a snažíme sa ísť čo najrýchlejšie, ako sa dá. 
Pri prvej unimobunke hovorím lekárom, že je asi niečo s dieťaťom, pravdepodobne je podchladené, nič viac neviem. O dieťa sa už starajú lekári, za ktorými je stan kopcom preplnený mamami s deťmi. Otec mi ďakuje.

Postupne ideme ďalej, všade naokolo veľa ľudí, neviem sa veľmi zorientovať. Prídeme nižšie k stanom, cez ktoré majú ľudia postupne po skupinách prechádzať k hranici a autobusom. 
Dobrovoľník z Čiech nám hovorí, že je skvelé, že sme ich prišli vystriedať, pravdepodobne sú tam všetci už veľmi dlho. Nedeľa bola vraj náročná. Je okolo štvrtej-piatej, postupne začína svitať. Rozdelia si nás k viacerým zábranám. 

Srbský policajt nám hovorí, že mu máme postupne púšťať ľudí po päťdesiatich. Vždy keď otvoríme kovové zábrany, prechádza viac ľudí, ráta sa ich ťažko, keďže je tam aj veľa malých detí. 

O jednu zábranu ďalej je jeden zo slovenských dobrovoľníkov. Je skoro ráno, ľudia stoja dlho na mieste, sú unavení a uzimení. Rozpráva sa s nimi, tancuje a spieva. Všetci sa smejú, nálada je hneď lepšia. Ľudia v našej „skupine“ sa na nich pozerajú a usmievajú, my tiež. Nikto už nevyzerá na toľko strnulo a uzimene. Hovorím si, že možno to je najväčší prínos dobrovoľníkov a to, v čom im môžeme najviac pomôcť. Na chvíľu nemyslieť na to, koľko ešte budú čakať a čo presne sa deje. 

Neskôr nás presunú k ďalšiemu stanu, bližšie k hraniciam. Začína svietiť slnko, ľudia sa usmievajú, aj keď hovoria, že im je zima. 

Hovorím, že sa musia hýbať, tancovať, všetci sa usmievajú, tancovanie mi zatiaľ nejde. Autobusy odchádzajú relatívne pravidelne. Policajti nám hovoria, po koľko ich máme púšťať. Neskôr ma presunú ešte bližšie k hranici. 

Stojím pri dvoch srbských policajtoch . Jeden z nich sa ma pýta, či som zo Slovenska, a povie jednu vetu po slovensky a začneme sa smiať. Aj tak sa mi zdá, že policajtov a hlavne lekárov je málo, všade je vidieť skôr reflexné vesty dobrovoľníkov. 
Postupne sa snažím začať komunikovať priamo s ľuďmi. Odkiaľ ste, koľko už ste na ceste? Desať dní, išli sme loďou, stratil som diplomy z vysokej, sestra si zlomila nohu, neviem ju nájsť, kvôli zraneniu je v autobuse, ktorý odišiel už skôr. Alebo traja chalani, ktorí sú tak isto starí ako ja. 

Tretí rok študovali ekonomiku, kvôli vojne utekajú. Keď sa ich pýtam, čo očakávajú hovoria, že chcú skúsiť, či niekde majú aspoň nejakú budúcnosť a možnosť doštudovať a využiť to. Deti sa tlačia cez zábrany, smejú sa , niektoré sú slabo oblečené, niektorým dávame čaj alebo tyčinky. Varené jedlo im dávať nemôžeme, je to zakázané kvôli hygiene.

Všetci by chceli byť na slnku, v stane je im zima. Policajti nám hovoria, že ich máme dávať do dvoch radov, aby sa lepšie počítali a netlačili sa na seba pri presune. Pred chvíľou sme sa s nimi ale snažili srandovať, a preto nás príliš neposlúchajú. Za chvíľu príde naštvaný srbský policajt a začne na nich vrieskať, dá do stredu lavičku a ručne ich rozdeľuje do dvoch radov. Nikto neprotestuje, ľudia nič nehovoria, výrazy majú rezignované a poslúchajú. 

Srbský policajt nadáva, znie to ako jedna zo slovenských nadávok, začnem sa trochu smiať, aby to celé nebolo také vážne, celkovo tá nadávka znie smiešne. 

Ďalší z našej skupiny mi ale hovorí, že sa na tom nemám smiať, je dobré, že policajti majú rešpekt a že sa ich ľudia boja. Oukej, smiech na policajtoch už nie. Je stále teplejšie a príjemnejšie, aj keď v stanoch stále veľký chlad.

Preberáme taktiku od policajta. Pri každej ďalšej skupine vchádzame priamo medzi ľudí a rozdeľujeme ich už od začiatku. Usmievame sa, vítame ich, prosíme, aby išli do dvoch radov. Keďže to už počuli v asi 5 predošlých stanoch, všetci sa už len usmievajú a robia, čo je treba. 

Vždy keď odchádzajú na ďalšie stanovište, ďakujú a usmievajú sa na nás. Cítime sa ako ich kamoši. Zdá sa, že aj im je ľahšie, keď je niekto usmiaty a nespráva sa k nim ako k tovaru, ktorý treba postupne niekam odviezť. Je okolo jednej, všetci sme unavení, veľa z dobrovoľníkov je tam oveľa dlhšie ako my. Zdá sa, že autobusy jazdia plynule, a dav je v kľude. Ideme domov. Hneď pri príchode si s nami podáva ruku Štefan, ktorý práve robí zabíjačku. 

Máme si ísť dať klobásy aj hroznovú pálenku. Na dvore je počuť balkánska hudba, všetci fajčia a smejú sa. Ideme do vnútra, po chvíli sa vzdávame a niektorí ideme spať. 

Schádzame do zadymenej kuchyne. Všetci už čo to popili a rozberajú sa dejiny Srbska aj to, aké bolo Slovensko predtým. Žiadne reštauračné služby, nebolo kam. U nich sa navzájom pobili, keď sa krajiny rozdeľovali, mali sme šťastie, že sme sa s Čechmi rozdelili po dobrom, hovorí jeden z nich. 

Ešte chvíľu sa rozprávame a dohadujeme, kedy pôjdeme naspäť, vyzerá to, že okolo tretej ráno. Ideme si ľahnúť, som strašne unavená, potrebujem spať. Nastavím si budík.

2. deň

Začíname sa budiť okolo 2. - 3., kým sa nachystáme, je niečo okolo štvrtej. Vedľa v izbe spí ďalší dobrovoľník, ktorý sa vrátil po viac ako 20 hodinách na hranici. Spí pár hodín a hovorí, že teraz s nami nepôjde.

Postupne vstávame, v kuchyni sa najeme, obliekame a prichádzame na miesto. Veľa z dobrovoľníkov hovorí, že super, že sme prišli, treba niektorých ľudí nutne vystriedať, keď však prídeme na miesto, každý povie, že on je v pohode, aj keď je mu zima alebo je unavený. Mám pocit, že každý má pocit, že keď tam prišiel práve na to, tak má ťahať, dokedy sa dá a každý si „obľúbil“ skupiny, s ktorými sa rozpráva a snaží sa im pomôcť skrátiť čakanie.

Snažíme sa teda rozdávať čaj, nájsť, čo je kde treba a doplniť to. Onedlho príde správa, že sa zavreli hranice.

Ľudia sa začínajú kopiť, pásku pri pár toitoikách, ktorá vedie na pole, sa snažia prejsť všetci. Na zábrany sa tlačí stále viac ľudí. Onedlho odpadne žena, pravdepodobne skolabovala, nesieme ju v deke do záchranárskej unimobunky. Snažím sa pýtať, či je aj v prvých radách všetko relatívne v poriadku. Ľudia prestávajú počúvať, zo zadu na nich tlačia ďalší ľudia, ktorí nevedia, prečo sa rady nehýbu a prečo stoja už tak dlho. 

Zozadu na mňa kričí pani, ktorej dcéra nehovorí a syn je na vozíku. Je na konci a nevie, ako ísť ďalej. Všade sú ľudia, zábrany ako keby neexistovali. 

Nie je priestor pre vozík, ľudia z UNHCR (Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov) hovoria, že ich mám, pokiaľ sa dá, dostať k nim a oni sa ich budú snažiť dostať dolu skôr. 

Medzitým sa snažím prosiť ľudí, aby sa netlačili na seba, že je to nebezpečné a môžu sa zraniť. Oni však odpovedajú, že sa netlačia, tlačia na nich ľudia zozadu a pokiaľ sa nepohnú, tak by ich mohli ušliapať. 
Onedlho sa cesta trochu uvoľní, syna aj s rodinou sa mi podarí dostať k UNHCR. 
Vpredu sú však ľudia nervózni. Zisťujú, že hranica je zatvorená a nikto z nás nevie, kedy sa znova otvorí a kedy začnú jazdiť autobusy. 

Veľa z nich potrebuje ísť na záchod, je ich tam však ani nie päť a pokiaľ raz vyjdú z rady, späť sa už nemusia dostať. Jedna rodina s malým dieťaťom na mňa kričí, že jeho tehotnej žene je zle. Asi sa zle pochopíme alebo zlý preklad od ďalšieho človeka, kvôli ktorému volám lekára, pretože ten muž mi povedal, že jeho žena ide rodiť. Keď prídu, je v poriadku, má však nízky tlak a je jej zle. 

Je ich tam však veľa a dopredu ich viac pustiť nemôžeme, lebo by to chcelo aj ďalších x rodín, ktoré sú v rade.

Pokiaľ sme niekoho pustili, pýtajú sa hneď všetci ostatní, prečo práve on mohol. Všetci hovoria, že sú rodina, občas sa aj zasmejú, keď má jedna rodina okolo 17 členov. Smejeme sa na tom my aj oni. Každý chce byť vpredu čo najskôr. Keď si predstavím, ako sa u nás tlačia ľudia len keď vystupujú z autobusu alebo keď by mali niekde zlacnené pomaranče, divím sa , že sú takí pokojní. Sú stále na jednom mieste a vonku je zima ako nadránom v novembri. Veľa z nich je zle oblečených aj obutých.

Rodina s malým dieťaťom a tehotnou mamou, ktorej je zle, sa radšej rozhodne vrátiť sa naspäť a čakať dlhšie. Spravia to aj ďalší. Jeden otec prosí o pomoc jeho malému synovi, ktorý už nevládze stáť na nohách. Pravidlá sú tie isté, pustiť dopredu ho nemôžeme, stojí priamo pri zábranách, nie je vyšší ako ony a je mu do plaču,

Donesieme mu aspoň stoličku, aby si mal kde sadnúť.

Keď sa otočím, vidím že zábrany sa otvárajú a ľudia začali utekať a tlačiť sa do všetkých stanov, nikto nás nepočúva, nikto nevie, čo sa deje. 

Stany sú preplnené ľudia sú aj na bokoch, hranice však stále neotvorili. V stanoch to vyzerá zle. Niekto spomína, že na stanici nachystali vlaky, v ktorých dokážu prepraviť oveľa viac ľudí, je to však naspäť tou istou cestou peši približne osem kilometrov. 

Nikto nepočúva a všetci idú čo najbližšie k zábranám. Snažíme sa im postupne hovoriť, že hranice neotvorili a lepšie by bolo, pokiaľ môžu, ak by išli na stanicu, pretože hranice nemusia otvoriť ešte dlho. 

Veľa z nich je však príliš unavených, niektorí sú zranení, majú deti alebo ľudí na vozíkoch, že si netrúfajú.

Nakoniec konečne začnú chodiť autobusy. Všetci sa znova natlačili dopredu k bráne. Jeden z českých dobrovoľníkov berie gitaru, ostatní sa snažia ľuďom prihovoriť a upokojiť ich priamo v dave. Pár tých, ktorí vedia po anglicky, prekladajú ďalším ľuďom to, čo im hovoríme. Až tak veľmi to však nezaberá. Gitara ich chvíľu zabavila, niektorí začali spievať, tancovať a tlieskať. Po chvíli to však nestačí, všetci chcú ísť na autobus, pohnúť sa ďalej.

Všetci na seba znova začínajú tlačiť a byť nervózni. Policajti však stoja mimo davu, strážia skôr zábrany, medzi ľudí ísť nechcú. Jelena nám večer hovorí, že sú to policajti priamo zo Šidu, v ktorom bývame. Nerobia vraj len na hranici, ale majú aj bežnú službu v meste. 

Jednoducho tam bolo príliš málo policajtov aj málo lekárov. Bez mimovládnych organizácii si to príliš neviem predstaviť. Po príchode prvých autobusov sa to ešte zhoršilo.

Väčšina z nás išla priamo medzi ľudí, spravili sme reťaze, a podarilo sa nám ľudí rozdeliť na menšie skupiny, aby na seba netlačili. 

Prechádzanie cez bránu bolo aj tak zlé, chceli ísť všetci a hneď. Autobusy našťastie začali chodiť pravidelne a bolo ich dosť. Postupne sa upokojili, naozaj najviac zaberalo, keď sme sa s nimi normálne rozprávali. Po posledných ľuďoch, ktorí prešli cez hranice, sa všetci objímali a tlieskali.

Pre tieto hranice to bol vtedy posledný človek.

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Inzercia - Tlačové správy

  1. Štefánka by Pulitzer
  2. Šesťročné dlhopisy teraz s výnosom až 7 % p.a.
  3. Trápi vás chrípka alebo prechladnutie? Vieme, ako s nimi zatočiť
  4. Reportáž: Takto sa na Slovensku vyrábajú cestoviny
  5. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu
  6. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku
  7. Predpremiéra vynoveného VW Passat: Viac IQ, viac online
  8. Šanca pre mladé talenty z oblasti umenia, vedy či športu
  9. Top destinácie a hotely na exotickú dovolenku v zime
  10. Stotisíc ľudí rozhodlo: Nadácia banky rozdelí štvrť milióna eur
  1. Na Slovensku sa vydáva najviac učiteľských preukazov
  2. Prihlásili ste sa ako dobrovoľník na Olympiádu v Tokiu?
  3. Šesťročné dlhopisy teraz s výnosom až 7 % p.a.
  4. Štefánka by Pulitzer
  5. Počuli ste už o integrovane pestovanej zelenine?
  6. Konferencia - EU support for research
  7. Slovensko má zasiahnuť robotizácia
  8. Viete, aké sú najlepšie možnosti sporenia pre mladých?
  9. Trápi vás chrípka alebo prechladnutie? Vieme, ako s nimi zatočiť
  10. Hitem jsou cyklopočítače Mio - pro zábavu i výkon
  1. Premýšľate o aute do 10 000 eur? Poradíme vám, ako nenaletieť 24 412
  2. Reportáž: Takto sa na Slovensku vyrábajú cestoviny 16 832
  3. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu 10 061
  4. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku 6 890
  5. Trápi vás chrípka alebo prechladnutie? Vieme, ako s nimi zatočiť 6 119
  6. Čo sa stalo s mojimi úsporami v druhom pilieri? 5 231
  7. Štefánka by Pulitzer 5 025
  8. Je lepšie menučko, alebo domáca strava? Týždeň sme varili doma 4 930
  9. Predpremiéra vynoveného VW Passat: Viac IQ, viac online 3 602
  10. Top destinácie a hotely na exotickú dovolenku v zime 2 920

Hlavné správy z MY Trenčín

Chrípková vlna pokračuje: Osem nemocníc v TSK dostalo pre chrípku odporúčanie na zákaz návštev

Lekári v Trenčianskom samosprávnom kraji nahlásili tento týždeň viac ako desaťtisíc akútnych respiračných ochorení.

Ilustračné foto.

FOTO+VIDEO: Američan ukázal policajtom obscénne gesto a unikal veľkou rýchlosťou

Trenčianski diaľniční policajti namerali vodičovi automobilu Audi A6 poriadne prekročenie rýchlosti.

Američan poriadne prekročil rýchlosť.

Letecké opravovne Trenčín odovzdajú Afgancom druhý vrtuľník Mi-17 po generálnej oprave

Letecké opravovne Trenčín sú pripravené odovzdať afganským vzdušným silám ďalší vrtuľník Mi-17 po generálnej oprave.

Prvý z trojice vrtuľníkov Mi-17 z Afganistanu určených na generálnu opravu, ktorú budú realizovať Letecké opravovne Trenčín (LOT), dorazil do Trenčína po 19:00 hodine vo štvrtok 3. novembra 2016.

Trojica futbalistov ohlásila koniec reprezentačnej kariéry

Mesiac pred začiatkom novej kvalifikácie na ME 2020 sa traja z najskúsenejších slovenských reprezentantov rozhodli ukončiť kariéru v národnom tíme.

Pri transformácii zariadení sociálnych služieb sa TSK inšpiruje v Zlínskom kraji

Zabezpečenie sociálnych služieb poskytovaných na komunitnej úrovni a podpora plynulého procesu deinštitucionalizácie zariadení sociálnych služieb je cieľom projektu TSK.

Predposlednou aktivitou medzinárodného projektu bola v tretí februárový utorok Fašiangová zábava v priestoroch Kultúrneho domu v Pruskom, ktorej sa zúčastnili všetci partneri projektu, zamestnanci i klienti spolupracujúcich zariadení.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Na námestie v Trnave prišli stovky ľudí, vypískali Fica aj Danka + FOTO

Na výročie vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sa na trnavskom Trojičnom námestí zišlo asi päťsto ľudí.

Vybrali SME

Už ste čítali?