TRENČÍN. Peter Slovák z Trenčína ručne vyrába klobúky už viac ako 20 rokov. Začínal ako samouk, základy remesla získal v klobučníckej dielni.
Postupom času sa vďaka vášni k práci a remeslu vypracoval. Od 90. rokov vyrába klobúky pre folklórne súbory na Slovensku aj v zahraničí, historické súbory aj jednotlivcov. Jeho prácu môžete vidieť vystavenú v Liptovskom múzeu, ale napríklad aj v USA alebo Japonsku.
Klobúk pre školu historického tanca. (zdroj: ARCHÍV PS)Začiatky po revolúcii
Slovák začínal tesne po revolúcii. Živiť sa slobodne a tým, čo ho baví, bolo jeho snom vždy. Aj napriek tomu, že hovorí o tejto dobe ako veľmi ťažkej, remeslo ho stále veľmi baví.
Pôvodne začínal s maľbou a výrobou malých doplnkov hlavne z dreva. Vzťah k remeslu získal však ešte v detstve. „Keď som bol malý, chodievali sme za dedom, ktorý mi dovolil byť s ním v dielni, pomáhať mu a skúšať pracovať s rôznymi nástrojmi. Pravdepodobne po ňom som zdedil vzťah k ručnej práci,“ hovorí Slovák.
So samotnými klobúkmi začal však neskôr.
„Ešte pred revolúciou som pracoval v TOS-ke, vtedy som bol tiež členom folklórneho súboru Družba. Na vystúpenia sme potrebovali klobúky, čižmy aj hudobné nástroje. Práve na klobúky sa čakalo strašne dlho a bol ich nedostatok,“ povedal.
Súbor klobúky objednával z výrobne až z Prahy, na jednu objednávku sa čakalo aj rok. Šéf súboru ho preto podporoval v tom, aby skúsil vyrábať klobúky pre súbor sám.
„Z dreva som si vyrobil kopyto a zaučil sa u maminej známej, ktorá vyrábala dámske klobúky. Postupne som sa dopracoval a dočítal k technike, kde sa s filcom pracuje pomocou nahrievania, tú používam doteraz,“ pokračuje Slovák. Keďže videl, že o klobúky je veľký záujem, po revolúcii si založil živnosť.
„Môj otec bol úradník, v práci bol celý deň, nemal slobodu sám rozhodovať o svojom čase. Ja som chcel presný opak. Vtedy sme sa síce s naivnými predstavami k tomuto kroku odvážili,“ hovorí.
Práve začiatok 90. rokov bol podľa neho plodný na ľudí, ktorí sa chceli živiť remeslom.
„Veľa ľudí vtedy začalo, keď však zistili, aké je to náročné a nepredvídateľné, veľa z nich do piatich rokov so živnosťou skončilo,“ povedal.
Počas dlhých rokov robil množstvo zákaziek pre folklórne súbory, jednotlivcov, ktorí túžili po novej verzii obnosených veľmi starých klobúkov, nových historických kusov alebo úplne špecifických klobúkov presne podľa ich návrhu.
„Výhodou je, že robím každý klobúk jednotlivo - s vlastnou formou. Tým pádom človek môže prísť v podstate s hocijakým tvarom,“ hovorí.
Klobúky pre muzikál aj módnu prehliadku
Zaujímavá bola aj spolupráca s Divadlom Andreja Bagara v Nitre, pre ktoré robil netypické biele klobúky k muzikálu Adam Šangala, alebo aj séria extravagantných klobúkov na prehliadku módnej návrhárky Ley Fekete.
„Chcela približne desať čiernych klobúkov avantgardných tvarov. Nechala mi voľnú ruku, spolupráca bola veľmi vydarená,“ povedal.
V súčasnosti ho najviac mrzí, že sa v remeslách plynule nepokračuje.
„Je veľká škoda, že mladí ľudia systematicky nepokračujú a neučia sa remeslám. Kurzy sú veľmi krátkodobé.
Taktiež sa veľmi nemajú kde prezentovať, keďže štát nepodporuje malých podnikateľov, rodinné firmy a ani folklórne a kultúrne organizácie a súbory, ktoré by ich mali kde používať,“ dodal.
